Na rozdiel od iných evanjelistov Lukáš umiestňuje Ježišov originálny zázrak vzkriesenia naimského mladíka už na začiatok jeho verejného účinkovania. Akoby chcel povedať: „Dávajte pozor na každé jeho slovo, na všetko, čo bude konať a učiť. Veď ste počuli, že na naliehavé prosby matky sa Eliáš a Elizeus museli úporne modliť a niekoľkokrát sa dotknúť celým povrchom tela mŕtveho chlapca, aby mu vrátili život. No Ježiš bez prosieb, len svojím vlastným rozhodnutím a len symbolickým dotykom már kriesi mŕtveho mladíka…“
Lukáš však chce o Ježišovi povedať niečo veľmi intímne. Na tomto príbehu demonštruje, ako funguje Ježišovo vnútro. Vlastne ako funguje Boh sám.
V prvom rade Ježiš prenikavo vidí. Vidí tak, ako o Pánovi na vrchu Morja konštatoval Abrahám, keď mu zastavil ruku s nožom, aby nezabil svojho syna. Ježiš vidí celok: pohrebný zástup, ale vidí i detaily: pri márach niet otca, čiže matka je vdova. A niet tu ani súrodencov: bude to jediný syn. Vidí všetko. Čo sa deje navonok, ale aj to, čo sa deje v hĺbke vnútra vdovy, tej najposlednejšej z posledných.
No videním Ježišov prístup zďaleka nekončí. Keď s kráľovskou slobodou od seba pozorne prečíta matkinu situáciu, nechá jej bolesť pôsobiť na svoje najhlbšie vnútro. Nevyrovná sa so srdcervúcou situáciou „po chlapsky“. Naopak. Jeho vnútro sa pridá k plačúcej matke. Chveje sa, zvíja či trasie ľútosťou (gr. esplagchniste). Akoby aj on sám mal materské lono.
A napokon Ježiš koná podľa toho, čo vidí a ako cíti. Koná empaticky, čiže uplatňuje kognitívnu, poznávaciu zložku empatie v súčinnosti s jej emotívnou časťou a zasahuje.
Ten istý model integrity: vidieť – cítiť – konať Lukáš uplatní aj pri vrcholných podobenstvách svojho evanjelia: o milosrdnom Samaritánovi a márnotratnom synovi. Tlmočí nám, že Ježiš, rovnako ako nebeský Otec, aj dnes vidí, spolucíti a koná v prospech našich núdzí. A to sa hodí riadne osláviť!
Dagmar Kráľová, saleziánka