Ježišov kazateľský neúspech
Lk 4, 21 – 30
Pamätám si, keď som mal úplne prvú kázeň doma v komunite, bolo tam veľa našich mladých. Často som im predtým prednášal, ale naraz to bolo iné. Hlas a kolená sa mi triasli od zmiešaných emócií počas celej kázne, bolo to naozaj trápne. Jeden zážitok však bol mimoriadny: bázeň. Stál som pred tajomstvom tých ľudí, ktorých som dôverne poznal, a predsa boli iní, Boží…, pred tajomstvom Slova, ktoré som mal lámať a rozdávať…, pred tajomstvom prekypujúceho Božieho milosrdenstva a môjho hriechu… Začal som vtedy kázeň slovami odkukanými z histórie: „Znovu sa zopakuje zázrak opísaný v Biblii a Boh prehovorí ústami somára…“ Aj keď to bola veta pripravená, práve tak som sa cítil.
Ježiš tiež prišiel domov, medzi svojich. V Nazarete vyrástol, žil tam možno len pár týždňov predtým, my vlastne nevieme, ako dlho mu trvalo dostať sa domov po krste a púšti. Má tam bratrancov, sestrenice, ľudí, ku ktorým chodil nakupovať, rovesníkov, s ktorými hral schovávačky…, naraz je slávny, káže, uzdravuje.
Lukáš nám, na rozdiel od ostatných evanjelistov, hovorí o prvej reakcii poslucháčov ako pozitívnej: „Prisviedčali mu a divili sa milým slovám…“ Predstavujem si ich asi takto: „Tento chlapec od susedov to ďaleko dotiahol…, poznám sa s jeho otcom…, teraz je dôležitý, tak sa prišiel ukázať…“
Ježiš vidí na ich tvárach príliš veľkú istotu, že ho poznajú. Majú ho zadefinovaného, prekuknutého, zaškatuľkovaného. To zaslepuje účinnejšie ako zatvrdnuté srdce. Sú ochotní prijať ho ako slávneho kazateľa/liečiteľa, vrhá to aj na nich dobré svetlo, ale ako Mesiáš nemá šancu.
To je aj varovanie pre nás. Keď si „pravidelný“ veriaci, daj si pozor, aby si Bohu na tvár nevtláčal masku podľa seba a svojho „poznania“ Boha. Hľadať Boha znamená mať trpezlivosť s vecami, ktoré nedávajú zmysel. Hľadať ho znamená viac zostať otvorený tomu, čo je okolo mňa, a tam, kde som, ako skúšať všeličo nové v spiritualite. Boh je stále s tebou, často všedný, nikdy banálny. Tvoj život je pre teba miestom jeho zjavenia, len sa príliš rýchlo neuspokoj s ľahkými odpoveďami. Nechaj sa nájsť, prekvapiť. Daj Bohu šancu, aby bol sám sebou.
Ježiš si sám odcituje hebrejské príslovie: „Lekár, lieč sám seba,“ ktoré by sme mohli preložiť slovenským: „Správny gazda domov donesie,“ teda niečo v zmysle, že človek sa má najprv starať o to, čo je doma, a o svojich najbližších. Chcú od neho, aby vykonal zázraky, aké vykonal inde. Chcú sa potešiť jeho mocou, ale nech povie čokoľvek, meniť sa odmietnu a nasledovať ho nebudú. Ale jedno proroctvo splniť môžu: „Ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti.“ Tak ako odmietali a prenasledovali Božích služobníkov ich otcovia, poskytnú túto „službu“ aj Mesiášovi.
„Prešiel pomedzi nich…“ Ježiš tu napĺňa slová, ktoré evanjelista Ján zachoval v 10. kapitole: „… ja dávam svoj život a zasa si ho vezmem. Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba.“ Teraz odchádza, ešte nie je čas. V Getsemanskej záhrade už zostane a nechá sa odviesť na kríž.
Po mojej prvej kázni to nebolo až také dramatické, ako po Ježišovej. Nikto ma síce nepochválil, ale ani ma nechceli hodiť zo skaly, neviem, či to bol dobrý znak alebo nie…. Každý by mal byť prorokom Boha vo svojej vlasti.
Milan Hermanovský, augustinián