Pred veľkou cestou do Jeruzalema nám evanjelista Lukáš opäť pripomína, že Ježiš je väčším prorokom ako tí z najväčších. Eliášov učeník Elizeus sa mohol rozlúčiť so svojou rodinou. Kto však pôjde za Ježišom, nemal by zaváhať ani na chvíľku.
Ani Ježiš nezaváhal. Bol stále na ceste, aj keď v tejto chvíli nesmeroval inam, ale smeroval inak: k umučeniu. V Jeruzaleme má byť vzatý v zmysle exodu, ktorý je posledným štádiom aktivity každého proroka. Evanjelista vnímavo zaznamenáva Ježišovo pevné rozhodnutie, ktoré má v gréčtine otvorený emotívny podtón. Doslova znie: zatvrdil si tvár, čo znamená pevné rozhodnutie čeliť vážnym ťažkostiam.
Takéto rozpoloženie nám môže pripomenúť Indiánov, ktorí sa odjakživa cvičili, aby bez zachvenia obstáli hoc aj pri mučeníckom kole.
V evanjeliu o tom čítame dosť automaticky. Ale odkiaľ to Lukáš mohol po mnohých rokoch vedieť? Veď to bolo niečo vnútorné a veľmi osobné!
Lukáš chcel povedať aj niečo iné. A síce, že na Ježišovi sa majú splniť predpovede o Pánovom služobníkovi, ktorý si podľa Izaiáša zatvrdí tvár ako kremeň. A podľa Ezechiela dokonca sťa diamant.
Tento dôležitý okamih v Ježišovom živote ukazuje na zrelosť jeho emócií. Ježiš si nezatvrdzuje srdce – vnútro, ktoré má ostať otvorené milosrdnej láske počas celého jeho predvídaného utrpenia. Ale zatvrdzuje svoje rozhodnutie, to jest všetko, čo by ho mohlo „od tváre smerom von“ ovplyvniť vo vnútornom rozhodnutí byť verný Otcovej vôli pre spásu človeka.
Takto milosrdné srdce Ježiša vyvinulo ohromné úsilie proti akémukoľvek pokušeniu uhnúť pred umučením, ktoré ho čakalo. Rozhodol sa chrániť svoj milujúci postoj aj v najvyššom stupni utrpenia.
Ak teda kamenná tvár, tak nikdy kamenné srdce. Naopak. Aj kamenná tvár pre najmäkšie srdce, aké na zemi jestvovalo.
Dagmar Kráľová, saleziánka