Komentár k biblickým čítaniam – Šiesta nedeľa v cezročnom období „A“

1. čítanie: Sir 15,16-21

Boh rešpektuje slobodu človeka. Ide o jednu z právd, ktoré predstavuje Sv. Písmo už v príbehu prvých ľudí v Knihe Genezis. „Na počiatku stvoril Boh človeka a ponechal mu možnosť rozhodnúť sa“ (Sir 15,14) píše i Sirachovec, a pripomína, že Božie prikázania sú darom (15,15). Mimochodom, spis nesie meno po nábožnom židovi, Jezusovi ben Sirachovi, ktorý patril v druhom storočí pred Kristom do kruhu vzdelancov a túžil odovzdať získanú múdrosť generácii mladých, najmä tých, čo odišli do cudziny (Egypta). Kniha, ktorá je do značnej miery súborom krátkych múdroslovných výrokov, má v úmysle podnietiť (nielen) mladého človeka rozhodnúť sa pre cestu múdrosti, ktorá pochádza od Boha.

Sirachovec však nekonštatuje iba slobodu človeka rozhodnúť sa. Dodáva k tomu dve dôležité skutočnosti. Po prvé, rozhodnúť sa pre dobro – teda vernosť Božím usmerneniam – je v moci človeka. Ako Boh hovorí na inom mieste, jeho príkazy nie sú vysoko ani ďaleko, ale sú „v tvojom srdci, aby si ich uskutočnil“ (Dt 30,14). Vždy, keď si človek volí dobro, realizuje to, čo je povolaný byť. A po druhé, Sirachovec pripomína, že Boh nie je ľahostajný voči tomu, čo si človek zvolí. „Nikomu nedáva súhlas, aby hrešil“. Boh jednoducho chce, aby si človek zvolil cestu života (stojí za to prečítať si Dt 30,15-20). Boh ale nenúti. Rešpektuje slobodu.

2. čítanie: 1Kor 2,6-10

Ak Sirachovec kontempluje múdrosť, ktorú možno rozpoznať v Božích prikázaniach, tak Pavol ide vo svojich slovách adresovaných veriacim do Korintu ďalej. Spomína „tajomnú Božiu múdrosť, ktorá bola skrytá a ktorú Boh pred vekmi určil nám na slávu“. O akú múdrosť ide? Múdrosť, s ktorou sa uskutočňuje Boží plán spásy, spôsob jeho konania pre záchranu človeka, ktorý sa ocitol v pasci vlastného zlyhania. Je to múdrosť, ktorá vyústila až do paradoxu kríža, o ktorom Pavol už hovoril (1,18). Bola „skrytá“ a Pavlovi – ako každému učeníkovi – ju odhaľuje až osobné stretnutie so zmŕtvychvstalým Pánom. Nesie tiež štítok „tajomná“, ale nie preto, že by sa o nej nesmelo hovoriť. Naopak. Celé ohlasovanie apoštola stojí na nej. Jej „tajomnosť“ spočíva v tom, že človek sa potrebuje takpovediac skloniť, aby do nej vstúpil; ba nedokáže to sám, lebo ona protirečí vládnucej logike úspechu. Dokáže to len v moci „Ducha, lebo Duch skúma všetko“ a dáva možnosť nahliadnuť do hlbín Božej lásky. Konečne, tá múdrosť je „nám na slávu“: ale nie v zmysle svetskej popularity, lež slávy, ktorou Boh odieva ako svetlom tých, „ktorí ho milujú“, ktorí sa vzdali cesty presadzovania seba za každú cenu.

Evanjelium: Mt 5,17-37

Reč na hore (alebo Horská reč) je prvým obsažným celkom Ježišovho vyučovania v Evanjeliu podľa Matúša. Menu vďačí za to, že bola prednesená na vrchu (5,1). Ježiš sa v nej prihovára učeníkom ale i širšiemu okruhu zástupov, ktoré k nemu prichádzajú. Po blahoslavenstvách (5,3-12) a po obrazoch o soli a svetle (5,13-16) – čo bol úryvok minulej nedele – zaznieva z jeho úst kľúčová odpoveď na otázku, ako sa má učeník postaviť k „Zákonu a Prorokom“ (súhrnné označenie pre to, čo nazývame Starý zákon). Inými slovami, spočíva novosť Ježišovho učenia v tom, že ruší všetko predošlé? Odpoveď je jasná: Nie. Hovorí jasne: „Neprišiel som zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť“. Cesta múdrosti vložená do prikázaní Starého zákona zostáva naďalej platná. Ak pre iné nie, tak rozhodne preto, že Boh nie je z tých, čo raz niečo povedia, a potom to zmenia.

No Ježiš prináša radikalitu novosti: „Počuli ste, že (otcom) bolo povedané… No ja vám hovorím“. O čo ide? Ježiš to ilustruje na niekoľkých príkladoch, no princíp je v zásade rovnaký. Nestačí uspokojiť sa so stručnou formuláciou toho-ktorého prikázania. To vedie k alibizmu: neprestúpil som to, čo je výslovne zakázané [„Nikoho som nezabil“], a čo sa zvyšku týka, môžem si robiť čo chcem. Povrchnosť takého postoja je priehľadná. Ježišova radikalita ide ku koreňu pokrivenej cesty, nad ktorou je značka zákazu. Nestačí „nerobiť zlo“, je potrebné bdieť nad jeho zárodkami vo vlastnom srdci. Nestačí dodržať literu, je nutné hľadať „ducha prikázania“. To riziko stále trvá: zabudnúť na Boží „úmysel“ vložený do formulácie prikázania, a ospravedlniť sa zachovaním minima. Takže ak Ježiš kladie učeníkom na srdce „väčšiu spravodlivosť ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov“, nemá v úmysle naložiť na plecia „viac“ prikázaní. Len vyzýva žiť, teda múdro uskutočňovať pôvodný Boží plán, ktorý vedie vždy k rešpektu dôstojnosti druhého: brata, ženy, i samotného Pána.

Marek Vaňuš, SVD

Publikované v spolupráci s Katolíckym biblickým dielom na Slovensku.