Komunita je miesto, kde patrím a odpúšťam II.

Potreba niekam patriť charakterizuje ľudské bytie: potrebujeme korene, hniezdo, spoločenstvo – malé, či veľké –, ktorého sme súčasťou. Ale čo konkrétne pre nás znamená niekam patriť? Dalo by sa to vyjadriť takto: niekam patriť znamená naučiť sa hovoriť my správnym spôsobom. To so sebou prináša rozvoj niekoľkých dôležitých citových dimenzií ľudského bytia, na ktoré sa teraz zameriame.

Komunita je miesto, kde patrím

Solidarita a rozvoj pocitu spolupatričnosti sa zdajú byť najrelevantnejšie aspekty, ktoré sú potrebné na budovanie základov pre bratský či sesterský život, v ktorom si často uvedomíme, že potrebujeme rásť, zrieť. Kto vstúpi do spoločenstva, následne sa musí naučiť používať vzťah ja-ty-my iným spôsobom, ako to robí mentalita individualizmu. Nie je to Ja, ktoré sa bráni, ochraňuje, myslí na vlastné záujmy, ale Ja, ktoré sa presahuje a smeruje k cieľu, ktorý je mimo neho a  prevyšuje ho. Je to teda Ja, ktoré vie používať slovo my správnym spôsobom.

Z počiatočnej solidarity sa prostredníctvom vývoja, zrenia rokov, skúsenosťami, bojmi prežitými v spoločenstve a pre spoločenstvo rodí pocit spolupatričnosti. Zatiaľ čo solidarita je nadčasový prvok, ktorý sa nepotrebuje vyvíjať časom, lebo buď je, alebo nie je, pocit spolupatričnosti rastie skúsenosťami. Prirodzene, nezávisí iba od faktora času, lebo ľudská osoba môže prežívať povrchne aj najdôležitejšie momenty svojho života a nenechať sa nimi pretvoriť. Tam, kde je skúsenosť skupiny prežívaná aktívne, plynutie času buduje hlboký pocit spolupatričnosti, formu jednoty. Ale už na tomto svete je možné cítiť túto jednotu tvorenú niečím, čo nás presahuje, zväzkom, ktorý je o to hlbší, o čo viac je mimo nás, presahuje nás a je dôvodom, ktorý nás spája. Láska je vždy mimo centra v tom zmysle, že musí nájsť svoje centrum mimo samej seba. Tak ako ju ženích nájde v neveste a opačne, priatelia v spoločnom záujme, tak tí, čo žijú spolu, vybudujú bratský zväzok o to pevnejší a hlbší, o čo viac ich motivácie budú vonkajšie, altruistické a založené na hodnotách.

Preto sa pocit spolupatričnosti nemôže zakladať iba na jednom cite. Každá forma vzťahu spojená s prvou osobou množného čísla znamená aj použitie vôle, konkrétne rozhodnutie, ktoré sa vyjadruje v špecifickom výbere, ktorý sa netýka iba prítomnosti, ale celého života. Vyhrotený individualizmus, ktorý charakterizuje našu kultúru, podceňuje význam konečných rozhodnutí, nechávajúc na spontánnosť jednotlivca možnosť určiť dĺžku svojho záväzku, alebo ju vôbec neurčiť. Tento postoj zdanlivo viac rešpektuje slobodu indivídua, pretože sa zdá, že takto mu nie sú kladené zbytočné bremená alebo určené ohraničenia svojej vlastnej autonómie. V skutočnosti sa tento spôsob myslenia ukazuje ako iluzórny. Ak je pravda, že každé rozhodnutie nevyhnutne zahŕňa zriekanie, je tiež pravda, že iba rozhodnutie dovoľuje zakúšať slobodu a orientovať život, ochraňujúc ho od zmätku a chaosu.

Hovorí sa, že nato, aby sa žena stala skutočnou matkou, nestačí, aby na svet priviedla dieťa; môže sa za ňu považovať, iba ak vo všednosti života realizuje svoje materstvo, napríklad počas prebdenej noci pri starostlivosti o svoje dieťa, ktoré nemôže spať. To isté platí aj pre skúsenosť bratstva: môžeme sa považovať za viazaných zväzkom toho istého typu, patriacich do jedného spoločenstva, iba ak sme pomocou presných rozhodnutí urobili konkrétnou našu voľbu stať sa členom istej skupiny ľudí, aby sme s nimi žili špecifickú hodnotu. Iba takýmto spôsobom sa môže zrodiť pocit spolupatričnosti a spoločenstvo medzi členmi sa môže nazvať duchovným, lebo je založené na Kristovom povolaní a na službe bratom, a nie psychickým, zrodeným na momentálnom prianí, spontánnom, prirodzenom kontakte s druhým.

Komunita je miesto, kde prijímam a dostávam odpustenie

Ďalší dôležitý aspekt, ktorý treba zdôrazniť, ďalší objav samých seba možný iba v rámci skúsenosti bratstva vyplýva z uvedomenia si našej potreby, aby nám bolo odpustené. Tento výrok by sa mohol zdať príliš orientovaný na zvýraznenie osobného obmedzenia. V skutočnosti však naša potreba odpustenia nevyjadruje iba a hlavne naše obmedzenie; práve naopak, tvorí nielen privilegovanú skúsenosť, ktorá dáva prístup k významu bratstva či sesterstva, ale aj, a to najmä, to, čo nás otvára milosrdenstvu, tvár lásky, do ktorej môžeme byť uvedení, iba ak sme už mali skúsenosť byť jej predmetom.

Zistenie, že potrebujeme odpustenie, je dôležitou skúsenosťou v živote, pretože nám odkrýva zrelšie a vyrovnanejšie uvedomenie si vlastnej jedinečnosti. Zistíme totiž, že život v spoločenstve nás neochraňuje, ale práve naopak, vystavuje nás našim obmedzeniam. Každodenný život s ľuďmi, ktorých sme si nevybrali na základe vlastného vkusu, ale ktorých Prozreteľnosť postavila vedľa nás, necháva vynikať našu slabosť, a núti nás vybrať si medzi ochranným a obranným postojom a pokorným uznaním vlastnej nedokonalosti. Uznanie, že sme krehkí a hriešni, sa však spája aj s vedomím, že sme milovaní, lebo sme prijímaní bratmi, ktorí nás akceptujú, tak ako my ich. Ešte raz, rozvoj identity neprotirečí rozvoju vzťahu. Kto prizná vlastnú slabosť bez toho, aby sa jej zľakol, učí sa prijímať lásku druhých, ktorú by ináč nevidel, ako aj to, čo spolubratia alebo spolusestry robia každý deň bez toho, aby sme si to uvedomovali.

Bratský život, ako aj manželský zväzok, sa skladá z malých vecí. Aj hádky alebo napätia majú pôvod v banalitách, v nepodstatných veciach. Často však majú symbolický význam: okná otvorené alebo zavreté, benzínová nádrž takmer prázdna, pokrčené noviny, televízor príliš nahlas, buchnutie dverami, opakované pospevovanie na chodbe, keď druhý študuje alebo sa modlí, tieto stoja na počiatku mnohých zbytočných konfliktov. V každom z nás je tendencia dramatizovať to, čo považujeme za dôležité, a bagatelizovať to, čo zaujíma druhých, a pripisovať podvedome významy skutkom, ktoré ale neboli zámermi tých, čo ich urobili. Okno, nádrž, televízor sa stávajú symbolmi tvojej neúcty, moci nado mnou, zneužívania, ktoré čítam z tvojich gest alebo motivácií. Musíme sa preto naučiť uznať, že potrebujeme odpustenie za každodenné hriechy, ale aj za tieto malé banality, ktoré sa nám môžu zdať bezvýznamné, ale niekedy dusia našich blízkych.

Z tejto spoločnej akceptácie slabosti, malej alebo veľkej, a nášho zaťažovania druhých sa rodí skúsenosť spoločného života, ktorá nás vovádza hlbším spôsobom do tajomstva Božej dobroty. Je totiž nemožné pochytiť niečo z jeho nekonečného milosrdenstva, ak sme ju v našich malých skúsenostiach ani nedali ani neprijali, ak nemyslíme na našu spoločnú slabosť, potrebu milovať a byť milovaní, a ak si stále neopakujeme, že dar, ktorý dávame a prijímame, nepochádza z dobroty toho, kto ho dáva, ale zo spoločného uvedomovania si, že sme v centre dynamiky lásky, kde prijatý dar a odpustenie vyžadujú, aby boli napokon opäť darované.

Význam odpustenia v spoločnom živote by mal spoločenstvá povzbudzovať objaviť hodnotu toho, čo sa ešte dnes bežne robí v mníšskych rádoch: kapitula vyznania vín. Aktívny život nie vždy zachoval túto tradíciu, uvádzajúc neraz dobré motívy. Často sa totiž prežívala automaticky, ako obvinenia opakovaných vonkajších banálnych chýb, a nie ako moment pravého bratského zmierenia. Namiesto nej boli navrhnuté spoločné slávenia sviatosti zmierenia, ktorým ale nie vždy vieme ostať verní. Riskuje sa však, že stratíme duchovný prostriedok schopný dať rásť jednotlivcovi i komunite zároveň. Možnosť vyjadriť slobodným a jednoduchým spôsobom odpustenie za viny spáchané voči bratom a sestrám napomáha čnostiam, zvlášť pokore, a pomáha nám cítiť sa Božími deťmi, odľahčuje problémy spolužitia a zaväzuje spoločnému budovaniu. Výslovné a jednoduché prijatie vlastnej slabosti dovoľuje druhému cítiť sa rovnakým ako ja a dáva iný význam námahe prijímania vlastných limitov. Všetci zistíme, že sme schopní milovať pokorne samých seba tak ako každý iný trpiaci úd Ježiša Krista, ako to hlboko a poeticky vyjadril Bernanos.

Niekedy je vyznanie vín spojené s oslavou, v ktorej sa slávi radosť z toho, že sa cítime viazaní zväzkami bratstva, anticipujúc tak na tejto zemi radosť, ktorá je v nebi z každého hriešnika, ktorý robí pokánie (porov. Lk 15, 10). V niektorých komunitách je vyznanie vlastných vín spojené so vzdávaním vďaky za všetko, čo sa od bratstva a od každého jeho člena prijíma. Toto confessio laudis (vyznanie chvály), vsadené do vnútra bratského života, predstavuje príležitosť pretvorenia nášho pohľadu. Činí nás pozornými a schopnými vnímať všetko, čo je nám darované, a voči čomu často riskujeme zostať nepozorní, lebo si myslíme, že nám to patrí. Vďačnosť je príkladný pocit tých, ktorí vedia, že sú Božími deťmi a bratmi navzájom, osobami, ktoré si nič nenárokujú, ale ktoré všetko dostanú v hojnosti, lebo sú zahrnutí láskou, všímavosťou, starostlivosťou a ochranou. Spoločenstvo sa tak utvára ako miesto, kde prežívanie radosti je anticipovaním konečnej oslavy bratov či sestier u toho istého Otca.

Anna Bissi, psychologička a zakladateľka Komunity Premenenia