Komunita je miesto, kde rastiem (I.)

Spoločenstvo, komunita je miestom, v ktorom sa ponúka odpoveď na moje najhlbšie túžby. Je teda miestom rastu, miestom kam patrím, kde mám svoj domov, a miestom, kde mi je odpustené.

Jedna z veľkých milostí, pre ktorú sa nám treba otvoriť na našej ceste v spoločenstve, spočíva v poznaní, že ten druhý nie je bremenom, ktoré máme na pleciach a ktoré nám sťažuje cestu, ale tým, ktorý nás učí milovať prostredníctvom svojich daností a nedostatkov a pomáha nám stávať sa stále viac sebou samými. Druhý človek, „bez ktorého život nie je životom“, ako poeticky vyjadruje M. de Certeau, je jediný, kto je schopný urobiť nás skutočne sebou samými, lebo práve v konfrontácii rozdielnosti sa vyjadruje naša skutočná jedinečnosť.

V kultúre prehnaného individualizmu sa staviame  pred druhého, aby sa stal zrkadlom, ktoré odráža náš obraz. Často ho vnímame ako odporcu, ako niekoho, kto, nakoľko je odlišný, predstavuje nebezpečenstvo alebo hrozbu. Ľahko zabúdame, že identita sa vytvára stretnutím s odlišnosťou a že je tu priamy vzťah, a nie protirečenie, medzi rastom pri vytváraní obrazu o sebe a rastom medziľudských vzťahov. Zákony, ktoré regulujú evolučný proces človeka hovoria, že len v prvých fázach dospievania dieťaťa, definovaného ako autistické alebo symbiotické, a v období, ktoré nasleduje, je druhý človek vnímaný buď ako mne rovnaký, alebo ako nepriateľ. Rastom dochádza k procesu decentralizácie, schopnosti presahovania, s ktorým sa rozvíja či už osobná zrelosť, alebo zrelosť vo vzťahoch.

To, k čomu dochádza na osobnej úrovni v prvých rokoch života, je prítomné na začiatku povolania: aj tu sme chceli, aby sa ten druhý buď prispôsobil našim osobným požiadavkám, alebo sme sa k nemu stavali ako k nepriateľovi. Je teda dôležité poznať, že nebudeme môcť dosiahnuť osobnú realizáciu, šťastie a pravú identitu tak, že budeme nútiť tých, s ktorými žijeme, aby sa prispôsobili našim požiadavkám. Naše „ja“ sa formuje vo vzťahu. Keby sme boli obklopení jednoduchým odrazom nás samých, ktorý by bol identický s nami, podriadený našim prianiam a požiadavkám, naše správanie by nebolo ničím iným než automatizmom, stereotypným opakovaním tých istých odpovedí.

Druhá osoba svojou odlišnosťou v nás vyvoláva rôzne reakcie. Často je prvým pokušením odporovať, ale keď oproti zákonu odlišnosti položíme zákon integrity, ktorý nám dovolí prijať druhého v jeho odlišnosti  v porovnaní s nami – aj keď nepríjemnej – , rešpektovať ho v jeho jedinečnosti, vtedy spoznáme možnosti až dovtedy nepoznané. Budeme vidieť, ako postupne v nás bude rásť schopnosť milovať, a spoznáme, že skloniť sa pred druhým, odpustiť mu, prijať jeho ohraničenia neznamená nebezpečenstvo pre rozvoj našej osobnosti, ale naopak, bude ako slnečný lúč na púčiku ruže. Ako by sa v nás mohli rozvinúť jemnosť, spolucítenie, milosrdenstvo, odpustenie, rovnováha, vytrvalosť, keby neboli stimulované dobrotou a ohraničením tých druhých? Láska, ktorá je darom, nie je prekážkou pre rozvoj môjho „ja“; naopak, čím viac milujeme, tým viac sa stávame sebou samými.

Súčasná psychológia, ktorá opakovane zdôrazňuje dôležitosť toho, aby sa naše „ja“ stalo tým, čím skutočne je, by si mala uvedomiť, že cesty, ktoré navrhuje ako výhradné spôsoby na jej realizáciu, sa ukázali ako nepodarené, čo môžeme pozorovať aj znepokojujúcim nárastom depresií a samovrážd v západnej kultúre. Jej omyl nespočíval v tom, že poukazovala na dôležitosť osobnej realizácie, ale v domnienke, že k tomu môže dôjsť autonómnymi cestami, subjektívne stanovenými a často aj nepriateľskými voči iným a nie prostredníctvom vždy srdečnejšieho a otvoreného stretnutia s ľuďmi, ktorí sú okolo nás.

Jedným z najväčších nedostatkov týchto pedagogík sa ukázalo to, že namiesto toho, aby zjednocovali dobrá jednotlivcov, stavali ich do protikladu. Zákony ľudského vývoja nám pripomínajú, že rastieme v miere, v akej presahujeme sami seba. Len vtedy, keď sa to stane, staneme sa skutočne tým, k čomu sme povolaní. Tieto zákony nám pomáhajú poznať, aj keď cestou, ktorá je odlišná od tej, ktorú nám ponúka Zjavenie, že sme skutočne stvorení na obraz a podobu Boha, ktorý je Jeden a v Trojici, a teda prekonaním každej opozície, ale aj každej samoty.

Poukázanie na rehoľné spoločenstvo ako na miesto, kde sa premieňa náš pohľad, myseľ a srdce, ako na školu lásky, neurobí z našich bratských spoločenstiev len miesta, kde sa učíme s bolesťou a trpezlivo znášať druhých a prispôsobiť sa im, ale aj miesta, kde môžeme rásť v „poznaní a milosti“(Lk 2,52), tak ako Ježiš v Nazarete a kde môžeme dozrievať z viacerých pozitívnych hľadísk našej osobnosti, skutočnými salónmi krásy, jedinečnej krásy, ktorá je skutočne schopná zachrániť svet, a tou je ukrižovaná láska.

Anna Bissi (o autorke si prečítajte ::tu::)

foto: Katarína Berešová