„Kontemplujte“ – zasväteným mužom a ženám kráčajúcim po stopách Krásy

Prinášame vám prvú časť Prológu z dokumentu Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, ktorý vyšiel 15. októbra 2015 na sviatok sv. Terézie z Avily pod názvom „Kontemplujte“.

„Po námestiach a uliciach budem hľadať toho, ktorého z tej duše milujem.“ (Pieseň piesní 3, 2)

Postoj načúvania

2. Kto miluje, je preniknutý dynamizmom, jeho život dýcha veľkonočným tajomstvom, prijíma riziko, že bude musieť vyjsť zo seba, aby sa mohol stretnúť s inou osobou (nielen v materiálnom priestore, ale aj vo svojom vnútri), a objaví, že jeho vlastné dobro spočíva v tom, že prebýva v druhej osobe a že ju prijíma takú, aká je. Láska sa na iného pozerá novým, osobitne hlbokým pohľadom, vďaka ktorému ten druhý už nepatrí do sveta ideí, nezostane iba pri prahu, ale vstúpi do môjho vnímavého mikrokozmu, dokonca sa stane ten, ktorého z celej duše milujem (pozri Pies 3, 2), môj „vyhľadávaný“.

Kniha Pieseň piesní (po hebrejsky šîr haššîrîm) je celá preniknutá týmto dynamizmom. Ide o výnimočnú knihu, ktorú niektorí definovali ako „posvätný spis z posvätných spisov“ patriacich do múdroslovných kníh Starého zákona. Je to prvý z piatich zvitkov (meghillôt), ktorý má pre židov osobitnú liturgickú dôležitosť: číta sa práve počas slávenia Veľkej noci. Tento ušľachtilý spev oslavuje príťažlivú krásu a silu lásky medzi mužom a ženou, ktorá vzniká v rámci ich vzťahu. Jeho súčasťou je túžba, hľadanie, stretnutie, ktoré sa mení na exodus prechádzajúci po námestiach a uliciach (Pies 3, 2), zapaľujúc vo svete oheň Božej lásky. Ak tento posvätný spis predstavuje ľudskú lásku ako Boží oheň (Pies 8, 6: šalhebetyâ – Yah-oheň), tak preto, že ide o najvznešenejšiu cestu (1 Kor 12, 31), to jest ide o skutočnosť, bez ktorej človek je ničím (1 Kor 13, 2), o skutočnosť, vďaka ktorej sa človek môže väčšmi priblížiť k Bohu. Láska je odozvou a ovocím samotnej Božej prirodzenosti. Bytosť, ktorá miluje, sa stáva ľudskejšou, no súčasne prežíva v sebe proces zbožštenia, pretože Boh je láska (1 Jn 4, 10. 16). Stvorená bytosť, ktorá miluje, smeruje k plnosti a pokoju, k šalom. Tento pokoj je predpokladom hlbokého spoločenstva ako v prípade manželov z Piesne piesní, ktorí šalom nosia vo svojom mene: on je Šelōmōh, ona Šûlammît.

Pieseň piesní treba interpretovať nielen doslovne, ako oslavu sily ľudskej lásky medzi mužom a ženou, ale aj alegoricky, ako tomu bolo vo veľkej židovskej a kresťanskej tradícii, ktorá hovorí o vzťahu medzi Bohom a Izraelom, Kristom a Cirkvou. Kniha však nachádza svoju oporný bod v manželskej dynamike lásky (robí to formou podobenstva, ktoré pomáha posunúť sa do inej roviny, v ktorej sa hovorí živou rečou zaľúbených – táto ich totiž uzdravuje zo samoty, uzatvárania sa do seba a egoizmu) a poukazuje na našu súčasnosť sugerujúc nám, že život nespočíva v príkazoch, nezakladá sa na pravidlách, ale sa opiera o silu extázy, o čaro, o údiv, ktorý pomáha človeku vyjsť zo seba, dáva veci do pohybu a dejiny človeka interpretuje z hľadiska vzťahu, spoločenstva a lásky agapé.

Ľudská bytosť môže túto lásku, ktorá má snúbenecký charakter, dotýka sa všetkých zmyslov a je inšpiráciou jednotlivých krokov, prežívať nielen vo vzťahu k inej osobe, ale aj voči Bohu. Deje sa tak s osobou, ktorá sa zasvätí Bohu v rámci múdroslovného horizontu a plodnej atmosféry evanjeliových rád. Ich prvoradým cieľom je deklamovať primát vzťahu s Bohom. Z tohto zorného uhla je Pieseň piesní svietnikom, ktorý môže poskytnúť svoje svetlo a usmerniť zasvätené osoby.

Pieseň piesní, definovanú aj ako pieseň jednotiacej mystiky, možno chápať aj ako cestu srdca smerujúceho k Bohu, ako životnú púť k stretnutiu s Bohom, ktorý sa stal telom a miluje nás snúbeneckou láskou. Knihu môžeme chápať ako symfóniu o manželskej láske, ktorá zahŕňa nepokoj z hľadania milovaného (dôd), ako prístav stretnutia, ktoré napĺňa srdce, a ako dlhodobý pôžitok z vyvolenia a vzájomnej spolupatričnosti.

Zasvätený život sa vo svetle Piesne piesní javí ako povolanie k láske, ktoré žízni po živom Bohu (Ž 42, 3; 63, 2), vo svete podnecuje hľadať skrytého Boha (1 Krn 16, 11; Ž 105, 4; Iz 55, 6; Am 5, 6; Sof 2, 3) a stretáva ho v tvári svojich blížnych (Mt 25, 40). V ňom nachádza svoj priestor, aby postavil svoj stánok (Zjv 21, 3), v modlitbe alebo v hĺbke srdca, kde Boh rád prebýva (Gal 2, 20). Zasvätení muži a ženy smerujú ku Kristovi, aby sa stretli s jeho slovami, ktoré sú duch a život (Jn 6, 63), s úmyslom nájsť ho na posvätných miestach, ale aj na uliciach a námestiach (Pies 3, 2), poverení pretvoriť osobné stretnutie s vlastnou láskou na zanietenosť, ktorá sa prihovára v ľudských dejinách.

 

Zasvätený život, statio orante v srdci dejín

3. Svätý Otec František v apoštolskom liste zasväteným píše: „Očakávam, že každá forma zasväteného života si položí otázky ohľadom toho, aké sú dnes požiadavky Boha a ľudstva. (…) Iba pri tejto pozornosti na potreby sveta a v podriadenosti podnetom Svätého Ducha sa Rok zasväteného života zmení na autentický kairos, na Boží čas bohatý na milosti apremeny.“[1]

Táto otázka zaznieva v každom a v každej z nás. Svätý Otec ponúka aj prvú odpoveď: „Zažiť a preukázať, že Boh dokáže naplniť naše srdce a urobiť nás šťastnými bez toho, aby sme svoje šťastie vyhľadávali niekde inde.“[2]

Túžime po plnosti, sme hľadačmi šťastia, sme zanietení a nikdy nenasýtení radosťou – toto je nespokojnosť, ktorá nás všetkých spája.

Hľadáme opravdivú radosť (porov. Jn 15, 11) „v dobe, keď je zvykom zabúdať na Boha, v dobe, v ktorej sa základný skutok ľudskej osobnosti usiluje o svoju absolútnu slobodu, zbaviac sa každého nadprirodzeného zákona; v dobe, v ktorej prejavy ducha dosahujú vrchol nerozumnosti a spustošenia; no a nakoniec v dobe, v ktorej vidno nepokoje a úpadok aj v etnických veľkých náboženstvách, ktoré sa doteraz nevyskytovali“.[3]

Sú to slová blahoslaveného Pavla VI., ktoré povedal na poslednom verejnom zasadaní Druhého vatikánskeho koncilu. Charakteristickou črtou našej doby (oveľa viac ako pred koncilom) sú zmeny a jej rozpoznávacími znakmi sú rýchlosť, relatívnosť a zložitosť. Všetko sa mení oveľa rýchlejšie ako v minulosti, čo spôsobuje dezorientovanosť a nepokoj u tých, ktorí zotrvávajú zakorenení v starobylých istotách a skutočnosti interpretujú starým spôsobom. Toto zrýchlenie spôsobuje, že prítomnosť sa stáva unikajúcim okamihom: prítomnosť je miestom emócií, stretnutí, provizórnych rozhodnutí, namiesto toho dnes je potrebná stabilita a pevné body, na ktoré by bolo treba klásť v živote väčší dôraz.

Z množstva udalostí, komunikácií a skúseností je ťažké urobiť si syntézu a vedieť veci rozlíšiť, preto sa mnohým nedarí hľadať zmysel a žiť danú chvíľu tak, aby sa stala laboratóriom pochopenia, hlbokého spoločenstva a podelenia sa.

Dôsledkom súčasnej kultúry, najmä tej západnej, zameranej prevažne na prax, prácu a tovar, je, že ako protiváhu nevedome vyhľadáva ticho, počúvanie a kontempláciu. Tieto dva protichodné prvky však riskujú, že spôsobia ešte väčšiu povrchnosť. Či už aktivizmus, alebo aj niektoré formy kontemplácie môžu predstavovať akýsi únik od seba samého alebo od skutočnosti, akési neurotické túlanie sa, ktorého výsledkom je podradný a rozlietaný život.

Práve v tomto kontexte „sa niekedy zmäteným spôsobom znovu vynára jedinečná a rastúca túžba po spiritualite a nadprirodzene. Je to znak nepokojnosti, ktorá sa zahniezdila do ľudského srdca, neochotné otvoriť sa nadprirodzenému Božiemu rozmeru. Bohužiaľ, zo svojho horizontu toľkí ľudia vylúčili práve Boha; a keď sa reč o Bohu nestretne s indiferentnosťou, uzatvorením alebo odmietnutím, tak sa o ňom hovorí iba v rámci subjektívneho vnímania, zredukovaného na intímnu a súkromnú záležitosť, ktorú verejnosť odsúva na okraj spoločnosti“.[4]

[1] FRANTIŠEK: Apoštolský list Všetkým zasväteným, pri príležitosti Roku zasväteného života (21. november 2014), II, 5.

[2] Tamže, II, 1.

[3] PAVOL VI.: Príhovor pri príležitosti posledného verejného zasadania ekumenického Druhého vatikánskeho koncilu (7. december 1965).

[4] BENEDIKT XVI.: Príhovor zhromaždeniu talianskej biskupskej konferencie, Città del Vaticano (24. máj 2012).

preklad Štefan Turanský

Jazykový redaktor Marián Kováčik

© Zasvätený život

foto: www.monasterocarmelitane.it