Kreatívne napätie (Jn 17, 11 – 19)
Bolo to dávno… keď sa obdobie môjho noviciátu chýlilo ku koncu, provinciálna predstavená sa ma opýtala, čo bolo pre mňa najťažšie. Moja odpoveď znela „Rozdiel medzi realitou a ideálom.“ „Ako to myslíš?“ znela nasledujúca otázka. „Vo mne aj okolo mňa,“ odpovedala som. Prešlo mnoho rokov, počas ktorých som sa k tomuto rozhovoru neraz vrátila. Bola to cesta, na ktorej sa formoval môj pohľad a skúsenosť viery a na ktorej neustále objavujem krásu a plodnosť napätia. Ježiš o ňom otvorene hovorí v modlitbe za svojich učeníkov (Jn 17). Paradoxne (?) hovorí o nej v posledných chvíľach, predtým, ako sa vyjadrenie priateľstva a lásky stalo znamením zrady, pred svojím odsúdením, bolesťou a smrťou (Jn 18 — 19). V tej chvíli sa Ježiš modlí za mňa, za každého z nás.
„Oni sú vo svete…“ (v. 11) – „nie sú zo sveta“ (v. 14) – „nie sú zo sveta“ (v. 16) – „poslal som ich do sveta“ (v. 18). Samotné opakovania tejto myšlienky v štruktúre dnešného evanjelia naznačujú, že nebyť zo sveta, uveriť Ježišovmu slovu a patriť Bohu sa odohráva vo veľmi reálnom kontexte sveta. Byť vo svete by pre kresťana nemalo znamenať nejakú nechcenú nutnosť, ktorej by sa chcel čím skôr zbaviť. Tento postoj predstavuje prvé riziko extrému, ktorému je veriaci vystavený. Zafixovať svoj pohľad na ideál a žiť vo vysnívanom, ale nereálnom svete. Nič nevidieť, nič nepočuť, vyhnúť sa tomu, čo je nepríjemné, a nevchádzať do žiadnej konfrontácie. Človek tak skončí odtrhnutý od skutočného života a uväznený vo svete idealizmu. Je tu aj druhý extrém. Ak sa náš pohľad upriami a zafixuje na ťažkosti reality, môže sa stať, že prestaneme veriť v naplnenie prísľubu, prestaneme sa angažovať za dobro, spravodlivosť a v prvom rade za človeka a jeho dôstojnosť, a stanú sa z nás nedôverčiví, bezcitní cynici. Riešenie je niekde medzi tým: v samotnom strede tohto napätia. Svet je pre veriaceho kresťana poslaním. Sme doň poslaní Ježišom, aby sme svedčili o pravde a hodnotách jeho kráľovstva, ktoré nie je z tohto sveta (Jn 18, 36). Aj samotná jednota, o ktorú Ježiš prosí pre svojich učeníkov – „aby boli jedno, ako je on s Otcom jedno“ (Jn 17, 11) – sa realizuje v biotope tvorenom aj nenávisťou, neprajnosťou, egoizmom, absurditou a ľudskou hlúposťou (v. 14). Ježiš sa modlí za každého z nás, aby sme stáli vo vnútri, v priestore medzi reálnym a možným, aby sme vydržali napätie, lebo len tak môžeme premieňať svet zvnútra.
Preto, aby sa Ježišova modlitba stala skutočnosťou, je potrebné naše slobodné „áno“, naše slobodné rozhodnutie byť hoci len malým kvasom a veriť v silu Ježišovho slova, ktoré má moc premeniť naše vnútro a cez nás premieňať náš svet.
Ježiš, povedz: „Amen.“
Iveta Fides Strenková CJ