Láska a zbytočnosť

Pocit zbytočnosti alebo zbytočná námaha. Vôbec sa nás to netýka, alebo tým žijeme? Začala som sa pýtať rôznych rehoľníčok a rehoľníkov, či majú skúsenosť s pocitom „zbytočný!“ A vzhľadom na ich postrehy sa mi zdalo vhodné zastaviť sa pri tejto téme.

„Nikdy nebude zbytočný ten, kto zostane bdelý v láske.“

Všetci sme povolaní k láske, k životu. V zmysle tohto daru si povieme, že nikdy nemôžeme byť zbytoční. Ale predsa sme tu na zemi, a teda aj Láska je vtelená do ľudskej reality. Preto stojí zato pozrieť sa na človeka, ako túto zbytočnosť vníma, a pozrieť sa na výzvu k bdelosti v láske.

Pocit zbytočnosti

Slovo zbytočný by sme asi nikdy nechceli počuť, a predsa sa stáva niekedy našou realitou, predsa zakúšame pocit neužitočnosti, neschopnosti, čo prechádza do frustrácie. Frustrácia je predovšetkým pocit napätia, nepríjemný psychický stav, ktorý pochádza zo straty, z nedostatku uspokojenia niektorých potrieb alebo túžob. Frustrácia ako taká je normálny a nevyhnutný efekt existencie. Skutočnosť frustrácie pomáha človeku hľadať a vymýšľať nové prostriedky a cesty na dosiahnutie cieľov. Taktiež mu dovoľuje stať sa citlivejším na realitu iných ľudí. Ťažkosti sú v tomto prípade silným stimulom, ktorý aktivuje a mobilizuje osobné energie, a sú príležitosťou pre osobné dozrievanie. To vyprovokuje v človeku existenciálne otázky, nové otázky, ktoré ho vedú k odpovediam o zmysle života.
Pocit zbytočnosti môže súvisieť so spôsobom vnímania sveta a seba, ktoré sme si osvojili v rôznych obdobiach svojho života. Niektoré archetypy správania alebo prežívania situácií nás v tomto význame vrátia do detstva. V ranom detstve sa u každého dieťaťa rozvinú určité jedinečné emocionálne schémy. Niektoré deti si osvoja schému nízkeho sebavedomia, kým ostatné majú zdravé sebavedomie. U niektorých sa rozvinie pocit neistoty, kým ostatné deti vyrastajú so sebadôverou. Niektoré deti vyrastajú s pocitom, že sú milované, prijímané a oceňované, kým ostatné vyrastajú s pocitom opačným. Iné archetypy správania nás môžu posunúť do etapy dospievania alebo neskôr možno aj formácie, keď na nás mali vplyv osoby, ktoré nejakým spôsobom veľmi silno ovplyvnili naše vnímanie seba a skutočností okolo seba.
Tieto situácie nás možno viedli k otázke: „Mám vôbec nejakú hodnotu?“ A začali sme objavovať seba samých, farby a odtiene vlastnej osobnosti. Vo svetle Božieho slova sme objavili bytostne tú hodnotu, ktorú skutočne človek má, ktorú mu dáva Boh sám: „Si drahý mojím očiam“ alebo „Skôr ako si sa počal v lone svojej matky…“ A keď sme sa konfrontovali s Máriou Magdalénou alebo s márnotratným synom, pretože sme prežívali svoju biedu a neužitočnosť, vnímali sme, ako Boh vstupuje do biedy človeka a zahŕňa ho svojou nekonečnou láskou.

Neviditeľní

Neskôr vstupujú iné archetypy, a to zo skúsenosti života v spoločenstve, z komunitného života. V spleti darov, ktoré sú bohatstvom komunity, sa vynímajú aj naše slabosti. A keď sú tu šikovnejší od nás, aspoň vo vlastných očiach sa cítime zbytoční. Alebo keď si nás niekto nevšimne, neopýta: „Ako si sa dnes mal/a? Čo ťa dnes oslovilo? Ako si prežil deň?“, cítime sa, akoby sme boli neviditeľní, a je nám trápne začať konverzáciu: „Dnes som zažil/a… Dnes sa mi podarilo… Bol/a som dnes dosť nahnevaný/á…“ Vnímame, že to vždy môžeme povedať aspoň Bohu, keď sa nedá iným bratom, sestrám, pretože sa stále niečo rieši, stále sa niekde uteká. A tak okrem zbytočnosti sa pridáva aj samota. A začína sa to nabaľovať.

Výkon tomu nepomôže

Keď istý predstavený rehole navštevoval svojich bratov v komunitách a opýtal sa ich, ako sa majú, zväčša odpovedali: „Učím toľko a toľko hodín“; „Podarilo sa postaviť“; „Organizujem rôzne stretnutia a prešli nám projekty.“ Otázka však neznela: „Čo všetko robíš, ale ako sa máš?!“ A zrazu to už tak rýchlo v odpovedi nešlo, pretože zabúdame „byť“ a rozprávať sa o tom, čo cítime, čo prežívame, ako sa máme.
A tak slovo zbytočný môže mať význam čo do hodnoty ako osoby alebo aj čo do výkonu. Keď sa pozrieme na bratov a sestry, ktorí už majú čo povedať o živote, môžeme konštatovať, že „posledným nepriateľom osoby staršieho veku nie je bolesť, choroba alebo neobratnosť. Neznesiteľná je bezvýznamnosť. Pre mužov i ženy je hrozné presvedčenie o neužitočnosti, nemožnosti prispieť a o živote bez významu“.
A možno niektorí za celý svoj život nepocítili, čo to znamená „zbytočný“, ale môžu pociťovať iné prekážky, ktoré ich učia byť citlivejšími na druhých, byť empatickejšími, aby mohli zísť z vrchov „užitočnosti“ a dať iným šancu a priestor. Avšak každodenný život vo svetle Božieho slova a živený Eucharistiou nás nenechá koncentrovať sa na seba a aj keď je potrebné venovať dostatok času spracovaniu svojich skúseností, privádza nás k tomu, aby sme postavili svoju „zbytočnosť“ do služby Božiemu kráľovstvu, do služby lásky.

Od zbytočnosti k láske

Človek je schopný v láske aktivovať svoju fantáziu pre objavenie bohatstva v druhom. Toto je hra lásky. Vtedy sa nehrá na lásku, ale hrá sa v láske. Jedná sa o realizáciu projektu vynaliezavej fantázie v službe lásky, v sebadarovaní, v ktorom prežívam skutočnosť medziľudského vzťahu, ktorý je autentický poznaním, blízkosťou, zdieľaním.
V dnešnej dobe sa často hovorí o integrácii osobnosti. Integrácia je stretnutím s Osobou, ktorá ako jediná môže prijať celý náš život a milovať ho. Nie je totiž ľahké byť sám so sebou so všetkým tým, čo človek vlastní ako osoba. Byť zjednotenou osobnosťou znamená radovať sa zo všetkého, čím človek je, a stať sa tak darom pre druhých. Je totiž jasné, že človek sa môže skutočne darovať iba vtedy, keď má sám zo seba radosť. Veď darovať niečo, čo sa nám nepáči a čo nemilujeme, by nebolo skutočným darom. Skutočný dar je taký, ktorý si najviac vážime, s ktorým sme najviac spokojní a ktorý považujeme za najvzácnejší.

Bdelosť pre lásku

V čom spočíva bdelosť lásky? Dovoliť, aby ma Niekto mal rád a aby som ja miloval/a Niekoho v niekom. A tak sa dostávame k vnútru človeka, ktoré, ak je tvorené láskou, nájde svoju realizáciu opäť iba v láske. Je to cesta, ktorá je náročná, plná prekážok a zneistení, ale i dobrodružstiev a prekvapení. Kto ju ignoruje či obchádza, prežije život v strachu, v beznádeji alebo v ilúzii. Kto si ju vyberie, stáva sa silným aj zraniteľným, zažíva radosť aj smútok, zažíva citlivosť aj tvrdosť, pretože cesta lásky je očisťujúca. Táto skúsenosť nás nikdy nenechá takých, akými sme boli, ale privádza nás k novému poznaniu seba, novému poznaniu pravej Lásky.

Bdelosť lásky je:

• úprimná, hlboká modlitba. Pretože ten kto sa modlí, miluje, má neustálu túžbu po Bohu a tá vedie k darovaniu sa;
• povedať druhému: Ja chcem, aby si bol. Si pre mňa dôležitý. A preto viem načúvať v počúvaní, keď mi sestra/brat niečo hovorí a tak, ako mi to hovorí;
• vedieť čakať na správnu príležitosť, kedy byť blízko brata/sestry a kedy byť vzdialený; mať otvorené dvere, aby, keď je to možné, mohol ten druhý kedykoľvek vstúpiť;
• dať pocítiť rodinu a prijatie. Napr. keď sa niekto vráti z ciest do komunity a príde v neskorú hodinu, čaká ho večera a teplý čaj;
• odpustenie, ktoré je základom pre autentickú lásku. Je to schopnosť zbúrať múr omylu, chyby. Je to sila, ktorá oslobodzuje od chyby toho, ktorý sa uväznil. Odpustenie ako veľký dar otvára budúcnosť. Blokovať človeka v okamihu svojho negatívneho momentu je ako hodnotiť film na základe jedného záberu;
• pozornosť na potreby. Srdce, ktoré číta intuíciou, vidí do hĺbky. A nevidí pre zvedavosť, ale aby zasiahlo, konalo. Láska znamená predovšetkým vžiť sa do kože druhého. Treba s ním zaobchádzať s pozornosťou a nežnosťou, zmiešanou s jemnosťou, rešpektom a láskavosťou. Osoba je ako kvet. Rastie iba vplyvom tepla slnka. Rastie dobre iba vďaka tým, ktorí ju očakávajú, milujú, podržia;
• fandiť druhému, podporovať ho v jeho príležitostiach, aby sa stali možnosťami, stáť pri ňom, keď ho čaká skúška, tešiť sa, ak sa mu niečo podarilo, ak na niečom pracuje a potrebuje povzbudenie;
• „strácať“ čas, kedy viem aj všetko nechať, keď ten druhý potrebuje spoločenstvo práve vo chvíli samoty, ťažkostí, bolesti, je to aj nočné bdenie pre službu spoločenstvu.

Načo bdieť v láske? Ak je život v láske štedro rozliaty, napĺňa vôňou celý svet. To, čo sa ľudským očiam môže zdať zbytočnosťou, je človeku, ktorý je v hĺbke srdca očarený Kristovou krásou a dobrotou, jasnou odpoveďou lásky, radostným vzdávaním vďaky. Je to nezištnosť bez hraníc, ktorá sa vyjadruje životom úplne odovzdaným Kristovej láske a cez neho v láske k človeku.

Zakončím myšlienkou svätého Augustína, ktorý v jednej vete svojich Vyznaní vysvetľuje, že nikdy nebude zbytočný ten, kto zostane bdelý v láske. „Keď sa primknem k tebe celou svojou bytosťou, nikdy nepocítim bolesť ani námahu a môj život, celý naplnený tebou, bude pravým životom.“

Monika Skalová