Sestra Veronika Bernadette Grižáková na svojom blogu píše o svojom povolaní, aj o ceste na misie do Argentíny. Radi ju budeme sledovať a držať modlitbami.
Moja komunita bola vzdialená od tej, v ktorej som doteraz bývala 1500 km, čo malo trvať asi 22 hodín autobusom. Podotýkam, malo :-).
„Pán si vyvolil iných sedemdesiatich dvoch a po dvoch ich poslal pred sebou do každého mesta a na každé miesto, kam sa sám chystal ísť.“ (Lk 10,1)
Keď som rozjímala nad týmto úryvkom Svätého Písma, prenikol ma veľký pokoj a radosť. Radosť z toho, že Ježiš posiela svojich učeníkom nielen všeobecne do celého sveta, ale do každého mesta, ba dokonca na každé miesto. Čo to pre mňa znamená? Poďme pekne pomaličky.
Misionári sa vo filmoch častokrát vykresľujú ako „spasitelia“ národa. Ako ľudia, na ktorých všetci čakajú, aby ich prišli zachrániť. Vítajú ich zástupy, davy, každý čaká na to, čo im misionári povedia, každý ich poslúcha… Chodia s Bibliou v ruke, obklopenými deťmi, ktoré ich majú rady…
Poviem vám, že realita je úplne iná. Nikto vám vo filme neukáže, čím všetkým si misionár musí prejsť, aby sa vôbec DOSTAL na misie. Potrebuje veľa očkovaní a desiatky papierov, opečiatkovaných aspoň 5krát, a to na rôznych úradoch (ktoré sa samozrejme nachádzajú v rôznych častiach Slovenska a to všetko nie je zadarmo). A keď absolvuje tieto „úradné exkurxie“, tak vo svojej misijnej krajine môže začat s papierovačkami odznova…
Ježis mňa (a aj teba) posiela do každého mesta a na každé miesto, kam chce ísť. To pre mňa neznamená, že budem „obracať“ mestá, národy… Že budem robiť „veľké“ divy. Nie. Znamená to, že sa budem dotýkať sŕdc konkrétnych ľudí. Možno jedného, dvoch, piatich, desiatich… Ale on ma tam chce mať. Tam = na konkrétnom mieste (a aj teba). V konkrétnej komunite, v konkrétnej rodine, škole, farnosti, nemocnici, kancelárii… Sám to dnes povedal. A nebudú vás tam čakať zástupy, častokrát vás tam ani nebudú chcieť (Načo si tu prišiel, my sa tu máme dobre…). A to je ďalšia mylná predstava o misiách. Misia nie je len jednostranná (že ja ich idem poúčať, lebo ony nič nevedia a robia to zle…). Misia je „intercambio“. Tak ako ja môžem byť obohatením pre druhých tak aj druhí môžu byť obohatením pre mňa (a možno mi dajú ešte viac, ako aj im)… Ale o tom neskôr, keď budem mať viac osobných skúseností 🙂
Tak som sa aj ja po mesiaci v Argentíne vybrala do konkrétneho mesta (Dina Huapi) na konkrétne miesto (moju novú komunitu). Moja komunita bola vzdialená od tej, v ktorej som doteraz bývala 1500 km, čo malo trvať asi 22 hodín autobusom. Podotýkam, malo :-). Keď som sestrám povedala, že na Slovensku je pre nás aj štvor, či šesťhodinová cesta dlhá, tak sa zasmiali a povedali mi, že tu sa v pohode cestuje 20 až 30 hodín. Posadili ma do autobusu a povedali mi, že sa nemám ničoho báť. Tak som sa snažila nebáť sa. Samozrejme, Pán mi pripravil zopár prekvapení, aby som mala o čom písať :-).
Po prvých štyroch hodinách sa nám pokazil autobus. Tak sme vystúpili a čakali, čo sa bude diať. Vonku bola dosť zima, ale vravím si, som z Oravy, to nejako dám. Čiapku som nemala, tak som si dala kapucňu (a aj preto, aby som moc nevyčnievala z davu, keďže som tam bola jediná blondína). Takmer všetci ľudia fajčili a telefonovali svojim známym, aby vedeli, čo sa stalo. Aj aj som chcela, ale narazilo som na ďalší mini problém. Povedali mi, že v autobuse bude určite wifi… No a samozrejme, že to tak nebolo. Tak som si zapla moje slovenské dáta, dúfajúc, že slovenskí operátori budú milosrdní a nebudú si pýtať veľa. Autobus opravili asi po hodine, tak sme nastúpili a… dáta mi došli…
Tak, a čo budem robiť teraz? Nemám wifi, nemám dáta. Ako budem kontaktovať spolusestry, aby vedeli, kde sa nachádzam? Skontrolovala som si, koľko kreditu mi ostalo. Bolo to 45 centov. Napadlo mi, že by som mohla napísať domov, aby mi dobili kredit. Ale koľko stojí sms na Slovensko? Začala som sa modliť, aby tá sms stála menej ako 45 centov. A Pán vypočul moje modlitby. SMS stála 39 centov. Po niekoľkých hodinách mi doma dobili kredit. Tak som bola trošku pokojnejšia a išla spať. V noci nás prekvapila policajná kontrola. Kontrolovali dokumenty a batožinu, či niekto nepreváža drogy. Veľmi som sa bála, že niečo nebudem mať v poriadku (neviem, ako vy, ale ja sa pri takých kontrolách vždy cítim byť „podozrivá“). Kontrola trvala vyše 45 minút a niektorí museli aj vystúpiť. Našťastie u mňa bolo všetko OK.
Počas cesty išiel 3krát dookola jeden film (už som vedela niektoré dialógy naspamäť), ale pomyslela som si, že sa aspoň naučím po španielsky. Keď prišla noc, film našťastie vypli. Veľkou výhodou autobusu bolo, že mal WC. Nie je to síce pohodlné, ísť na WC počas jazdy, ale lepšie niečo ako nič. Čo sa mi však nestalo… Keď som išla asi 3.krát na WC, zamkla som sa a neviem, či sa niečo zaseklo, ale nemohla som otvoriť dvere. Skúšala som to silou, ale vôbec to nešlo. Tak som si pomyslela, že hádam ma po čase príde niekto vyslobodiť a keď nie, tak tam ostanem… Našťastie po niekoľkých minútach sa mi to (doteraz neviem ako) podarilo otvoriť a odvtedy som si už WC nezamykala, len kľučku držala rukou.
Aby sa nám plánovaná 22hodinová cesta predĺžila, mali sme ešte niekoľko zastávok, počas ktorých nám vymieňali gumy, dezinfikovali autobus alebo znova kontrolovali batožinu. A tak som vedela, že budem meškať. Tak som si pomyslela, že si zapnem dáta, však kredit už mám. Hej, nemohla som si zapnúť nič, pretože tam, kde sme boli, sme vôbec nemali signál. Tak nastala nová situácia – nemám wifi, nemám signál, mám dáta. Čo môžem robiť? Nič. Len čakať. Po niekoľkých hodinách mi nabehol mini signálik. Rýchlo som si zapla dáta a snažila som sa poslať sestrám správu. Stiahlo mi to asi 2 eurá, signálik zmizol a nič mi neodoslalo. To sa opakovalo viackrát, ale raz sa mi to predsa len podarilo a potom som už len pokojne sedela a užívala si výhľad (smejúc sa v duchu, že idem asi fakt ďaleko, keď tam ani slovenské siete nemajú dosah).
Cesta bola nádherná. Čo bolo pre mňa zaujímavé, že hodiny a hodiny nebolo nič, len skaly, piesok a suchá tráva. Žiadne domy, stavby, ľudia, zvieratá… Ale to asi preto, že Argentína je taká obrovská.
O piatej poobede som prišla do mojej cieľovej stanice, kde ma čakala spolusestra. Moja cesta trvala 26 hodín, ale čo je to oproti jedenástim dňom… (toľko sa totiž plavili prvé sestry, ktoré prišli do Argentíny z Nemecka). Dedina, v ktorej bývam je nádherná. Je obklopená zasneženými horami a veľmi mi pripomína môj domov. Je to miesto, kam ma Pán nateraz poslal a som zvedavá, čo tu má pre mňa pripravené :-).
Zdroj: blog Veronika Bernadette Grižáková / mojakomunita.sk