Chcem sa podeliť o skúsenosti z mojej misie vo Volgograde v Rusku v komunite sestier premonštrátok, kde som bola vyše päť rokov. Ako je nekonečná ruská krajina, tak aj mojich zážitkov bolo veľa. Opíšem len niekoľko postrehov z môjho duchovného života, ktorý sa v Rusku prelínal a obohacoval aj v stretnutí s pravoslávnou cirkvou.
Po mojom príchode nekonečnosť ruskej zeme rozširovala aj moje srdce, ktoré sa ťahalo do diaľav a to trvá až doteraz. V dedinách a v mestách na stepi prítomnosť zlatých ale aj drevených cibuľových vežičiek pravoslávnych chrámov sprítomňovalo neviditeľné, ktoré bolo viditeľné v svojej architektúre a v ikonách. Množstvo sviec pred ikonami bolo symbolom viery, dôvery, ale aj hľadania Boha. Navštívila som aj niekoľko pravoslávnych kláštorov na viacerých miestach. Tieto kláštory mali veľa spoločného . Všetky boli obnovené skoro z ničoho z ruín niekoľkými mníchmi alebo mníškami. Pomerne väčšina bola postavená na osamelých miestach a ,,monachyne“ žili jednoduchým životom práce a modlitby. Srdečne vítali každého pútnika a veľmi si uctievali ikony. Posty zachovávali často a horlivo. Tiež čo ma prekvapilo – bola veľká ba až posvätná úcta k miestu, na ktorom stál kláštor. Priam viditeľne a citeľne bolo cítiť posvätno, posvätno času a miesta. Bola to svätá zem, na ktorej žili, modlili sa, pracovali.
Ak by som to mala zhrnúť do pár slov, ich kláštory boli miestom posvätna, ticha, viery, modlitby, askézy, práce, dôvery, srdečnosti. Ešte aj teraz spomienka na tieto miesta a týchto ľudí ma napĺňajú úctou a obdivom. Je to bohatstvo a krása Božieho ducha v bohatstve kláštorov a chrámov nekonečnej ruskej zeme a ruskej duše.
sr. Vojtecha Helena Mereďová, premonštrátka