Misijný pozdrav z Filipín od slovenského verbistu
Milí čitatelia Hlasov, drahí misijní priatelia!
Počas rokov v seminári a štúdia teológie som raz stretol spolužiačku zo strednej školy. S jasným prekvapením v tvári sa ma opýtala „Ty chceš byť misionárom?“ a na moju kladnú odpoveď dodala „Ja si ťa vôbec neviem predstaviť, ako pôsobíš niekde v buši medzi domorodcami.“ Zasmial som sa, že to si neviem predstaviť ani ja a upokojil som ju, že môj plán je, ísť pôsobiť akademicky niekam na univerzitu.
To, čo sme si nevedeli predstaviť, sa však stalo skutočnosťou. Ako hovorí Sväté písmo „Lebo Bohu nič nie je nemožné.“
Takmer rok a pol pôsobím vo farnosti Veruela v provincii Agusan del Sur na ostrove Mindanao. Farnosť, kde pôsobíme dvaja kňazi, zahŕňa polovicu okresu, čo predstavuje 11 obcí v ktorých máme dokopy 29 kostolov a kaplniek. Tri kaplnky sa nachádzajú doslova „v buši“, kam sa môžeme dostať iba peši. Videl som viacerých, ako tu cestu absolvujú na motorke, no po osobnom zážitku, ako jeden motorkár zapadol do blata a neskor aj v blate spadol, som si istý, že na motorke tú cestu skúšať nebudem.
Kaplnky „v buši“
Kaplnky nie sú veľmi ďaleko. Od betónovej cesty, kam môžem prísť autom a zaparkovať, trvá chôdza peši od 30 do 60 minút, závisí to od počasia. Ak práve prší, vytvorí sa blato, ktoré nás spomaľuje. Kňaza väčšinou doprevádzajú katechétky a súčasne domáci ľudia, ktorí najlepšie vedia, ako sa vyhnúť hadom. Pamätám si na prvú skúsenosť. Ľudia v obci si zo mňa robili žarty, že budem musieť šlapať po lese a či to vôbec zvládnem. Európana pochádzajúceho z mesta si asi predstavovali, ako pohodlného človeka. Avšak do kaplnky som so sprievodcom dorazil ako prvý a na ostatných sme museli čakať. Keď som im povedal, že doma som bol zvyknutý ísť na 6 až 8 hodinovú túru, tak skoro odpadávali.
Ľudia, ktorí žijú na týchto miestach, zbierajú ovocia, ktoré tam rastú a následne ich predávajú. Sú to rôzne druhy banánov, kokosové orechy, mangá a mnoho ďalších druhov, na ktoré neexistuje ani slovenský preklad.
Počas prvej vlny korona krízy t.j. od marca do mája, boli aj na Filipínach zrušené verejné sväté omše. V tom čase sme nemohli ísť takmer nikam. Keď sme so správcom farnosti prišli po uvoľnení opatrení odslúžiť sv. omšu do jednej z týchto odľahlých kaplniek, jedna pani nám na konci sv. omše ďakovala s plačom a hovorila, aké náročné to bolo pre nich, že nemohli prísť do kostola. Bolo to veľmi hlboké a emotívne svedectvo, ktoré má veľmi povzbudilo.
Počasie a teplota
Počasie je tu pomerne stabilné, najvyššia teplota je v máji okolo 35 stupňov a najnižšia je v januári, kedy v noci klesne teplota asi na 21 stupňov. To predstavuje pre domácich zimu a musia si obliecť sveter. Prší tu pravidelne takmer každý deň, zato väčšinou iba pár minút, avšak pred pár týždňami som zažil taký silný lejak, že za 30 minút nám zatopilo takmer všetko. Odvtedy nepochybujem o potope, ktorá je opísaná v Biblii. Pri takom lejaku by vôbec nebolo potrebných 40 dní, stačilo by ich niekoľko a bolo by tu potopené všetko…
Najväčší krokodíl
Provincia v ktorej žijem je zaujímavá tým, že v roku 2011 tu chytili najväčšieho krokodíla na svete. Bolo to v susednom okrese Bunawan a krokodil meral 6 metrov a 17 centimetrov. Vážil viac ako jednu tonu a dostal meno Lolong. Odchyt bol plánovaný a trval takmer tri týždne. Zúčastnilo sa na ňom okolo 100 ľudí. Dôvodom odchytu bolo, že ľuďom mizli vodné byvoly, ktoré tu používajú na prácu na poli. Keď bez stopy zmizlo viacero rybárov, bolo rozhodnuté, že ho musia chytiť. Krokodíl bol presunutý do tunajšej rezervácie, kde sa stal atrakciou pre turistov ako aj pre domácich. Jeho vek odhadli na 50 rokov a bol zapísaný do Guinnessovej knihy rekordov. V zajatí však neprežil ani dva roky a dnes sa jeho telo nachádza v Národnom múzeu v Manile.
Krokodíl v múzeu 
Krokodíl v rezervácii
Napriek tomu, že ešte pred pár rokmi som si nevedel predstaviť život na takomto mieste, dnes som veľmi rád, že môžem pôsobiť práve tu vo Veruele, medzi ľuďmi, ktorí žijú jednoduchšie a skromnejšie, zato sú veľmi priateľskí a srdeční. Ďakujem nášmu Bohu, že ma sem poslal.
páter Peter Fillo, SVD
Článok uverejnený s láskavým dovolením redakcie časopisu Hlasy z domova a misií.