Evanjelium podľa Lukáša − Lk 17, 5 – 10
Veľakrát chceme robiť v živote pozoruhodné a obdivuhodné veci, ktoré by hovorili o mimoriadnej viere. Ale často zabúdame, že to, čo Ježiš požaduje, nie je mimoriadna viera, ale viera jednoduchá, spojená s udalosťami každodenného života. Inými slovami, sme povolaní premeniť obyčajné veci na veci mimoriadne skrze vieru a službu.
Apoštoli prosia Ježiša, aby im dal väčšiu vieru. Ježišova odpoveď je trochu nejasná a môže znamenať dve veci. Prvá, že apoštoli nemajú vieru a žiadajú o ňu Ježiša, aby mohli kráčať za ním. Podľa tohto výkladu apoštoli nemajú vieru ani ako horčičné semienko. Druhý výklad je, že majú malú vieru a žiadajú o jej posilnenie, aby lepšie chápali jeho posolstvo.
Ak text čítame pozorne, zistíme, že to, čo Ježiš ponúka, nie je vidieť a pochopiť vieru ako mágiu s nadprirodzenou mocou, ale prijať a žiť vieru v každodennosti života. Spoločenstvo musí prijať vieru ako horčičné zrnko, ktoré je malé, ale schopné prinášať život.
Takže niet pochýb o tom, že viera, akú vyžaduje Ježiš, nie je robiť mimoriadne veci, ale objať obyčajný a každodenný život. Lukáš nám predstavuje živú vieru na príklade sluhu a pána.
Na objasnenie viery, ktorá slúži, Ježiš poukazuje na vzťahy, ktoré mal otrok a jeho pán v dome. Z právneho hľadiska otrok nie je osoba, a preto nemá žiadne právo. Ježiš ide proti prúdu a ukazuje, že aj otrok môže byť členom rodiny skrze službu.
Boh sám sa stal „sluhom“ a bude slúžiť tým, ktorí budú v jeho dome, ktorí bdejú a očakávajú, so živou vierou, návrat svojho Pána. „Blahoslavení sú tí sluhovia, ktorých pán, keď príde, nájde bedliť; opáše sa a bude ich obsluhovať.“
Toto je viera, ku ktorej pozýva Ježiš, ak chceme byť súčasťou jeho rodiny. Nie je to magická viera, ale jednoduchá, pokorná a pozorná k potrebám ľudí, ktorí žijú v dome. Svätá Matka Terézia hovorí: „Spočiatku som si myslela, že je potrebné obracať ľudí na vieru. Dnes viem, že mojou úlohou je milovať.“ O akú vieru prosím a akú žijem ja?
P. Ján Kušnír SVD