Mt 21, 28 – 32

Stretla som ženu. Ženu, ktorá niesla nálepku – prostitútka. A ešte mala veľa iných mien. Žiadne z nich nepatrí do slovníka slušných ľudí. Bola matkou bez prostriedkov, bez manžela. A tak sa rozhodla pomôcť rodine tak, ako to vedela. Začala predávať svoje vlastné telo.

Jej príbeh mi pripomenul iný príbeh. Ženy z diela Viktora Huga Bedári. Keď žena pre záchranu svojho dieťaťa radšej zničí samú seba, len aby sa ono malo dobre. Obetuje sa až po smrť.

Aké ľahké je žiť v kláštorných komunitách, keď nie sme vystavení existenčným otázkam. Keď o stravu, byt, prácu máme postarané. Ako hovorí staré príslovie: Sýty hladnému neverí. V tomto prípade sme zabezpečení, sýti, neriešime existenčné otázky a ľahko sa z nás stávajú farizeji, ktorí odsudzujú – ako by sa malo a nemalo žiť.

Skloniť sa k trpiacim, biednym, k tým, ktorí nás predbiehajú na ceste do Božieho kráľovstva, a nepripodobniť sa im v hladovke, v problémoch. Ale priblížiť sa im tak, ako to chce Kristus. Aby sme boli ich ústami, keď ich nik nepočuje. Aby sme boli ich očami, keď si úrady a kompetentní pred nimi zatvárajú oči. Aby sme boli ich nohami, keď nevládzu chodiť po úradoch. Aby sme boli ich rukami, ktoré sa naťahujú po sociálnych dávkach, ktoré sú im nespravodlivo zadržané.

Často sami seba počujeme hovoriť: „Nechce sa mi, nevládzem, nemôžem!“ A tak je to aj správne. Treba poznať svoje limity. Ale v behu do Božieho kráľovstva sa nemôžeme nechať predbehnúť. Dostali sme to, čo iní nedostali. Máme to, čo iným chýba. Nie pre ich morálku, nie pre ich hriechy. Dostali sme to preto, že Boh si nás vyvolil, aby sme mu slúžili na cestách, ktorými nik nekráča. Aby sme boli hlasom chudobných, mýtnikov, neviestok, detí, utečencov. Hlasom, ktorý si občas povie: „Nechce sa mi!“ Ale nakoniec zdvihne hlavu a život biednejších ho nenechá chladným.

Otázka neznie: „Kto menej hrešil?“, ale „Kto splnil Otcovu vôľu?“ Bol to ten, ktorý išiel pracovať do vinice, aj keď sa mu nechcelo. Aby sme na uliciach nemuseli stretávať Klozet z Bedárov.

Hermana Matláková