Aké je ľahké v dnešnej dobe splniť Ježišovu požiadavku – dať cisárovi, čo je cisárovo. Dnes je už pevne stanovený štátny systém s právami a povinnosťami občana. Je ľahké si naštudovať, čo má kto urobiť, kedy zaplatiť dane, kedy ísť na prehliadku, za čo sa koľko platí. Ježiš môže byť s nami spokojný. Čo sa týka pozemských vecí, vieme ich plniť. A ak ich neplníme, štát má už nejaké prostriedky, ako nás k tomu donútiť.
Obyčajný rehoľník sa môže k tomuto postaviť aj slovami: „Veď to je povinnosť predstavených, aby všetko dobre fungovalo!“ Nuž, ale nie je to tak. Je to o každom z nás. Každý má niečo, čo musí „vrátiť, darovať“ iným ľuďom. Vzdelanie, vzťahy v spoločenstve, zodpovednosť za zverený majetok. Niečo, čo je vedľa mňa, čo vnímam ako samozrejmosť, a pritom to samozrejmosť nie je. Chudoba neznamená nemať. Chudoba je vzťah, ako mať a ako to využiť pre dobro ľudí okolo mňa.
Horšia situácia nastáva s definíciou – dať Bohu, čo je Božie. Sľubom sa odovzdávame celí, v úplnosti človečenstva. Všetko moje patrí Bohu. Moje city, myšlienky, vzťahy, spoločenstvá, čas, telo, výzor. Dať Bohu, čo je Božie. Každé ráno sa prebúdzať s myšlienkou, že toto je v Božích rukách. Toto všetko, čo sa okolo mňa deje. Že všetko je tak, ako má byť. Božia prozreteľnosť mi pripravila miesto, okolnosti, ľudí, stretnutia. A ja len dávam to, čo Boh do mňa vložil, aby sa zmenili dejiny. Áno, s Božími darmi budem meniť dejiny – dejiny svojej kongregácie, svojho spoločenstva, svojej komunity. Nedám sa vliecť časom, ale aktívne do neho vstúpim s myšlienkou, že takto ma Boh postavil do tohto sveta.
Jednoduchá Ježišova veta sa môže stať príťažou, ak si plníme sny na ceste do večnosti. Ale môže sa stať hnacím motorom, ak sa postavíme pred Božiu tvár. Boh ma postavil kráčať po ceste, ktorou kráčali zakladatelia mojej spoločnosti. A ja som ich pokračovateľom.
Hermana Matláková