Mystická symbolika v dielach svätej Terézie z Avily a Etty Hillesum

Terézia z Avily (1515 – 1582) a Etty Hillesum (1914 – 1943), ktoré rôzne prežívali kresťanské a židovské náboženstvo, sú dve ženy, ktoré o sebe rozprávajú a pre ktoré sa toto rozprávanie stalo akoby povolaním: o skúsenostiach, o sebe a o Bohu, o Bohu, ktorý je slovom, ktoré hovorí a chce, aby sa o ňom hovorilo. Prejdeme niektoré slová týchto dvoch žien, aby sa vynorili obrysy ich mystickej skúsenosti, ktorá vyprýštila z ich života a z ich spisov. Až k nám.

„Necítim nostalgiu po domove(…)
Sme doma hocikde na zemi, ak nosíme všetko v sebe.
Mali by sme byť vlasťou pre nás samých.“(Etty Hillesum, Denník)

To, čo spája Teréziu s Etty je neustále hľadanie domova. Terézia hľadá dom pre svoju skupinku priateliek a pre novovznikajúce komunity: celú knihu O zakladaní by sme mohli čítať v tomto duchu, teda ako hľadanie domu, miesta, ktoré by prijalo a dalo formu tomu, čo zažila pri stretnutí s „Pánom svojej duše“.

Aj Etty hľadá dom. Hľadá ho v ľuďoch, ktorým sa bez únavy venuje, hľadá ho v slovách, v knihe, ktorú nedokáže napísať; hľadá ho aj v Júliusovi Sierovi, ktorý, ak sa aj nestane definitívnym domom, stane sa bránou – bránou domu, v ktorom nájde pokoj.

Terézia hovorí o hrade, ktorý má veľký priestor. Etty hovorí o dome, streche, kráľovstve a o vnútornom svete. A všetky tieto miesta sú obývané a pohostinné. To je práve to, čo ich bude charakterizovať a čo v priebehu času premení ich spôsob života.

 

Prebývanie Boha

Ďalší aspekt, ktorý je treba zdôrazniť, je ten, že obidve sa odvolávajú na Boha, „ktorý prebýva“. Toto sa zdá byť veľmi zaujímavé, nakoľko prebývanie je prvok špecificky ľudský. „Byť človekom znamená: byť na zemi ako smrteľník; a teda: bývať,“ píše Heidegger.

Na druhej strane nie je v histórii náboženstiev, a to hlavne v židovsko-kresťanskej kultúre, novinkou „prebývanie Boha“ na vrchu Sinaj a realizovaného neskôr v stánku stretnutia, až po teológiu, ktorá vidí Boha prebývať uprostred svojho ľudu a ktorá sa splní v Emanuelovi – Kristovi.

Terézia a Etty sa teda plne začleňujú do tejto tradície, ktorá vidí Boha, prebývajúceho medzi ľuďmi, avšak spôsob, ako ju prežívajú, je zaujímavý: Boh, ktorý túži po našej spoločnosti, ktorý „nečaká nič tak ako náš pohľad a natoľko si tento pohľad váži, že nič neopomenie, len aby ho získal“ (Cesta dokonalosti).

 

Stať sa miestom pre Boha

Terézia nachádza vo svojej duši miesto pre prijatie tohto Boha, „ktorý hľadá miesto na bývanie“, tak ako to neskôr urobí Etty a prijatím tejto zodpovednosti dá navždy Bohu budúcnosť.

„Stať sa miestom pre Boha,“ tak ako to opisujú svätá Terézia a Etty, nám otvára nový pohľad na vec. Nejde len o miesto, ktoré je obývané a obývateľné Bohom, ale aj nami samými a aj inými ľuďmi.

Aj v Ettiných spisoch je evidentný tento spôsob vnímania svojho vnútra: „… je prekvapujúce, že človek má v sebe takéto miesto“ (Denník), ktoré vzniká zo skúsenosti, že nachádza „Boha v sebe samom“. Etty často hovorí o vnútornom svete, v ktorom môže ostávať, prechádzať sa a aj poskytnúť prístrešie iným: „… nosiť v sebe tých druhých vždy a všade a tam s nimi žiť… Prijať druhého do vlastného vnútorného priestoru a nechať ho tam, aby sa rozvíjal; dať mu miesto, kde by mohol rásť a rozvíjať sa… Skutočne dávame miesto svojim priateľom v nás samých, miesto, kde môžu rásť…“

 

Boh: hosť a dom zároveň

V mystickej skúsenosti a jej následnom spracovaní, či už Terézie alebo Etty, je Boh „hosťom“ nielen v zmysle pasívnom, je zároveň domom.

Vo Vnútornom hrade sa zmienka o tejto skúsenosti zvlášť upresňuje v piatej komnate, kde svätá Terézia hovorí o „našom Pánovi Ježišovi Kristovi“ ako o našom „dome“.

Čo sa týka Etty, sú to práve jej posledné nájdené slová, ktoré napísala na pohľadnicu a vyhodila z vlaku, ktorý smeroval do Auschwitzu, na ktorej jej biblická citácia poukazuje na rovnakú predstavu: „Pán je mojím útočišťom.“ Ale aj predtým už Etty začala o tejto téme hovoriť, obzvlášť potom, čo rasové zákony začali okolo nej hustnúť: „Nie je možné byť v niečích pazúroch, ak sme v tvojom náručí.“ Boh, ktorý prebýva, sa tak stáva Bohom, ktorý nesie a sprevádza. Je to Boh, ktorý hovorí aj nechá hovoriť, a Boh, ktorý prebýva a učí, ako prebývať; Boh, ktorý kráča a ktorý otvára cesty.

 

Skúsenosť cesty

„Je tu čas na to, aby sme šli“ – týmito slovami Terézia končí svoju pozemskú púť po tom, čo kráčala celý život a otvárala nové domy. Svojím sestrám hovorí o „ceste dokonalosti“ a znova o nej hovorí vo Vnútornom hrade ako o postupe medzi komnatami duše, ako o „ceste modlitby…“

Zdá sa, že u Terézie toto stretnutie s Bohom je spojené so skúsenosťou cesty a to aj vysvetľuje štýl jej diel, ktoré nie sú teologickými traktátmi, ale rozprávaním o svojej skúsenosti: „… zdalo sa mi, že Ježiš Kristus kráčal vždy po mojom boku, avšak nevidela som, v akej podobe, lebo to nebolo v obraznom videní. Cítila som však veľmi jasne, že bol stále po mojom pravom boku a že bol svedkom všetkého, čo som robila“ (Život). Pre Teréziu je možné byť s Bohom jedine kráčajúc: je to práve na ceste, v pohybe, kde je možné získať skúsenosť s ním. A modlitba sa v jej spisoch ukazuje práve ako cesta: hľadanie domu, ktorý sa sám stáva domom. Dom, ktorý sa nehľadá preto, aby sme sa v ňom usadili ako v definitívnom príbytku, ale ktorý nachádzame a vytvárame práve na ceste: „Považujem totiž za nemožné, aby sa láska uspokojila stále s tým istým stavom“ (Hrad).

U Etty je myšlienka cesty už od začiatku jej spisov: túžba po ceste na východ, do Ruska, ktoré bolo domovom jej matky, ju sprevádza počas celého rozprávania v Denníku. „Cesta na východ“ sa teda pre ňu stáva symbolom, v ktorom sa prelínajú rôzne túžby, ako to ona sama vyjadruje v ďalších svojich spisoch. S touto túžbou po východe sa spája aj potreba „žiť tento život až do hĺbky“ a možno ju pozorovať na každej strane Denníka. Zároveň je tu aj ďalší odtieň tejto cesty: možnosť vojsť do svojho vnútra a aj do vnútra iných. „Stalo sa to pred pár dňami, v studenej električke, ktorá smerovala k univerzite: prenikla ma absolútna istota, že pôjdem do mnohých krajín a uvidím mnohé ľudské tváre. Na ktoromkoľvek mieste sa ocitnem, budem mať čo povedať ľuďom; to, čo vnímam ja, skromne, ale budem im mať čo povedať“.

„Niekedy sú pre mňa ľudia ako domy s otvorenou bránou. Vchádzam dnu a kráčam po chodbách a izbách; každý dom je inak zariadený, ale v podstate sú rovnaké; z každého by bolo možné urobiť miesto zasvätené tebe, môj Bože. Sľubujem ti, že sa budem snažiť nájsť ti príbytok. V podstate je to smiešna predstava: vydávam sa na cestu a hľadám strechu pre teba. Je toľko prázdnych príbytkov – ponúkam ti ich ako najdôležitejšiemu hosťovi“ (Denník).

Ako sme už videli, túžba po „ceste na východ“ sa skonkretizovala cestou medzi tváre a osudy ľudí, a zároveň sa stala veľmi konkrétnou cestou do Westerborku a poskytla jej možnosť napredovať na tejto vnútornej ceste.

 

Zdá sa, že cesta za hľadaním domu priviedla obidve ženy do domu bez stien a rozľahlého ako svet a ako sám človek, ako Westerbork a Kláštor svätého Jozefa. Dom, v ktorom sa riešia rôzne súčasné problémy.

To, čo je možné urobiť, je pokorné ponúknutie seba samého ako miesto boja: „Tieto problémy musia niekde nájsť miesto, kde by mohli spočinúť, kde môžu bojovať a upokojiť sa a my musíme otvoriť náš vnútorný priestor bez toho, aby sme chceli utiecť; a pretože hniloba, ktorá je v iných, je aj v nás, neprestávala som hovoriť. Nevidím iné riešenie než to, aby sme sa sústredili na seba a túto hnilobu vyhodili. Neverím, že by sa vonkajší svet mohol zmeniť bez zmeny v nás samých. Je to jediné riešenie tejto vojny: musíme hľadať v nás samých, nie inde“ (Denník).

Kto som? Je to zrejme základná otázka, ktorá je schovaná v „podhubí“ našej generácie. Odpoveď, tak ako to hovorí svätá Terézia, môžeme nájsť len mimo nás, na mieste, kde síce nepoznáme seba, ale kde nás pozýva a miluje niekto Iný: ten, ktorý býva v nás.

„Ísť dopredu,“ to je jediná možná cesta, ako nájsť domov. Aspoň pre Teréziu a pre Etty.

 

Tatiana Berecká
Foto: freepik