Na slovíčko s dominikánom Tomaszom Dostatnim
Tomasz Dostatni. Poľský katolícky kňaz a člen Rehole bratov kazateľov (dominikáni) sa narodil 17. septembra 1964 v Poznani. Štúdium filozofie a teológie ukončil na Pápežskej teologickej akadémii v Krakove. Zároveň na Jagellonskej univerzite v Krakove absolvoval prednášky z poľskej a ruskej literatúry. Na začiatku 90. rokov minulého storočia začal pôsobiť v Prahe, kde bol poverený funkciou novicmajstra v kláštore dominikánov a funkciou správcu poľskej katolíckej farnosti. Taktiež pôsobil ako korešpondent Vatikánskeho rozhlasu a poľskej Katolíckej informačnej agentúry (KAI). Počas svojho pôsobenia v Prahe založil Centrum kresťanskej kultúry, neskôr sa stal riaditeľom dominikánskeho vydavateľstva W drodze v Poznani. Takmer tri desaťročia organizuje rôzne stretnutia, diskusie, prednášky, koncerty a výstavy s českými umelcami, intelektuálmi a teológmi. Takisto bol vydavateľom a promótorom takmer všetkých prekladov kníh Tomáša Halíka do poľštiny. Napísal niekoľko kníh a autorsky sa podieľal na tvorbe niekoľkých desiatok televíznych programov W drodze. V súčasnosti pôsobí v dominikánskom kláštore v Lubline.
Spoločnosť sa počas posledných rokov menila dynamickejšie ako predtým počas celých desaťročí. Ako majú na tieto zmeny reagovať zasvätení?
Na to, čo znamená rehoľný život dnes, si musí odpovedať každá kongregácia sama. Rehoľný život je a vždy bol znamením doby. Je na zodpovednosti každej rehole, ako číta svoju charizmu a ako ju chce prežívať v zmenených podmienkach. Ak rehoľa nezareaguje, zanikne a vzniknú nové rády, ktoré nájdu cestu k súčasnému človeku. Príkladom sú sestry Matky Terézie alebo komunita Taizé. Riešením však určite nie je obzerať sa späť, chcieť robiť veci ako v stredoveku alebo pred nástupom totality.
Vy ste nielen kňaz a rehoľník, ale aj novinár, spisovateľ, prekladateľ… Akým spôsobom by mali zasvätené osoby vstupovať do dialógu so súčasným svetom?
Dôležité je pestovať kultúru stretnutia. U nás v Poľsku často moderujem verejné diskusie s ľuďmi ako sú spisovateľka Olga Tokarczuk či režisérka Agnieszka Holland. Sú to ľudia, ktorí majú voči Cirkvi mnohé výhrady, ale to vôbec neprekáža. Práve naopak. Tieto diskusie nám umožňujú stretnúť sa, rozprávať sa a takto sa spoznať, priblížiť k sebe.
Ako ste sa k tomu dostali?
Je to akási misia poľských dominikánov. Staršia generácia našich bratov sa už počas komunizmu venovala pastorácii akademického prostredia. Nie priamo na univerzitách, ale v našich kláštoroch, kde sme pozývali nielen veriacich, ale aj neveriacich. Alebo lepšie povedané hľadajúcich. V zmenených podmienkach sme len nadviazali na toto dedičstvo.
Niekedy akoby proti sebe stáli dve koncepcie rehoľného života. Jednu by sme mohli charakterizovať ako oddelenie sa od sveta s cieľom posväcovať ho modlitbou a obetou. Druhú predstavuje spolužitie so svetom a jeho pretváranie zvnútra. Mali by byť kláštory priestorom mimo sveta alebo uprostred neho?
Musíme rozlišovať medzi pustovníkmi, mníchmi ako sú cisterciáni, kartuziáni, trapisti či benediktíni, a medzi rehoľníkmi. Františkáni a dominikáni v 13. storočí vznikli uprostred miest. Sme rád kazateľov, ktorý je poslaný medzi ľudí. Naším heslom je Contemplata aliis tradere, čo by sme mohli preložiť ako „kontemplované podávať ďalej“. Ovocie svojho uvažovania ponúkame ľuďom.
Keď som v roku 1990 prišiel do Prahy, otec Dominik Duka poznal aktivity poľských dominikánov a chcel, aby sa čosi podobné rozbehlo aj v Prahe. Tak vzniklo Centrum kresťanskej kultúry, v rámci ktorého sme niekoľko rokov organizovali diskusie na teologické, filozofické, literárne či umelecké témy. Boli sme skutočným kláštorom uprostred mesta.
Slovenskí a českí dominikáni boli hybnou silou podzemnej Cirkvi. Boli ste s nimi v kontakte už pred zmenou režimu?
Samozrejme. Viacerí mi pomáhali počas prípravy na moju československú misiu.
Ktorí to boli?
Napríklad žijúca legenda, páter Akvinas Gabura, ďalej Peter Fotta či Vojtech Rakovský, ktorý, žiaľ, pred niekoľkými rokmi zomrel. V Čechách to bol najmä otec Dominik Duka, Josef Zvěřina, Oto Mádr či Tomáš Halík. V živom kontakte som však bol aj s karmelitánmi, premonštrátmi a ďalšími tajnými rehoľníkmi.
Vy ste dominikán, oficiálny názov vašej rehole znie Rehoľa bratov kazateľov. Kazateľstvo máte teda priamo v názve. Pripravujú sa dominikáni nejako špeciálne na toto poslanie?
Za podstatné považujem tri formy prípravy – duchovnú, intelektuálnu a školu života. Nemôžeme hlásať evanjelium bez toho, že by sme ho neprežili. Je potrebné každý deň čítať Sväté písmo, rozjímať nad ním, modliť sa breviár… Ale aj čítať noviny a stretať sa s ľuďmi, vedieť, čo prežíva súčasný človek.
Kázanie nie je umelecké tvorba. Kto si to myslí, mal by sa vrátiť do baroka. Bratia, ktorí majú na starosti formáciu, sa v novicoch snažia objaviť a znásobiť tento dar. Veľká väčšina mužov, ktorí vstupujú do našej rehole, už má vyštudovanú nejakú vysokú školu, takže je na čom stavať.
Keď spomínam novicov, musím sa trochu pochváliť. V tomto roku ich máme až sedemnásť, čo je naozaj dosť. Myslím, že je to jedno z ovocí našej práce s vysokoškolskou mládežou.
Problémom mnohých kázní je, že sa nedotýkajú srdca človeka. Je nám jasné, že chyba môže byť aj na strane príjemcu. Zároveň však platí, že mnohé kázne naozaj pôsobia príliš umelo, strojene, neosobne…
Kázeň by mala byť krátka a zrozumiteľná. Nesmie to byť prednáška, ktorej jazyku nikto nerozumie. Nemala by byť ani príliš psychologizujúca, čo je dnes pomerne moderné. Ani politizujúca. Kázanie má byť kerygmatická, má v človeku vyvolať potrebu vnútorného obrátenia. Mala by obsahovať jednu-dve myšlienky, ktoré si človek môže odniesť so sebou a nechať ich na seba pôsobiť.
Aké dlhé by mali byť kázne?
Bratia z našej komunity v Lubline zvyknú počas týždňa kázať päť až šesť minút. Nedeľná a sviatočná homília môže byť pokojne aj raz taká dlhá. Ale určite nesmie trvať dvadsať minút. Pri takejto dĺžke už ľudia vypínajú. Juhopoľská diecéza Opole má dokonca vnútorné usmernenie, že homília nemá presiahnuť desať minút.
Poviem to ináč. Ak mi dáte pol hodinu, aby som rozprával o nejakom evanjeliovom úryvku, môžem spustiť aj hneď. Ak budem mať pätnásť minút, tak si obsah kázne musím premyslieť vopred. A ak mi dáte minútu, potrebujem aspoň jeden deň na prípravu. Jednoducho, čím kratšia má byť kázeň, tým dlhšiu prípravu si vyžaduje.
Je dobré, ak kňazi vo svojich príhovoroch používajú príbehy zo života? Najmä také, ktoré pôsobia ťažko uveriteľne? Človek sa občas nedokáže ubrániť dojmu, že kazateľ si to stiahol niekde z internetu alebo to našiel v Slepačej polievke pre dušu.
Ak má použiť nejaký príklad, musí byť naozaj zo života. Najlepšie je, ak to skutočne sám zažil. Ináč to nemá zmysel. Dobrým príkladom je pápež František, s ktorým má Cirkev trochu ťažkosti. Aj preto, že nehovorí ako jeho predchodca Benedikt XVI. Nie je akademickým profesorom, používa jazyk, akým sa latinskoamerickí kňazi prihovárajú obyčajným ľuďom. Ale je to vierohodné.
Monika Skalová, FMA – Juraj Pigula, OSA
Foto: Katarína Berešová, FMA