„Na slovíčko“ s generálnym predstaveným Rehole sv. Augustína

Nedávno znovu zavítal na Slovensko. Na kanonickú návštevu kláštora sv. Augustína v Košiciach prišiel 29.2.2016 páter Alejandro Moral, generál Rehole sv. Augustína. Každé stretnutie s ním má hĺbku a duchovný rozmer. Vychutnajte si rozhovor s ním. Aký je váš sen o augustiniánskej rodine?  

Augustiniánsku rodinu poznám už dlhý čas. A teda moje sny sú veľmi reálne. Ak mám však predsa hovoriť o sne, je ním túžba žiť v bratskosti ako skutoční priatelia, ako skutoční bratia, skutočné kresťanské spoločenstvo a spoločne ohlasovať evanjelium. Ohlasovať krásu Božieho kráľovstva spolu, vždy vložiac do centra Ježiša Krista, zdroj nášho života, s tou radosťou, ktorá vyjadruje, čo znamená byť bratmi. Takže môj sen a moja túžba je žiť v bratskosti a ohlasovať evanjelium.

Aké sú konkrétne gestá , ktoré môžu posilniť, stimulovať bratský život v komunite?

Týchto gest, ktorými sa stimuluje bratský život v komunite, je veľmi veľa. Jedným pre mňa veľmi dôležitým gestom je počúvanie druhého. Znak počúvania, ako hovorí Písmo: Šemá Israel… Počúvať brata. Ďalším dôležitým gestom je uprednostniť toho druhého pred sebou. Vedieť, že ten druhý nie je menej ako ja a ja nemám byť viac ako ten druhý, ale s ním spolu. Nehľadať pyšne svoju slávu, ale pred seba dať druhého človeka. A ďalším znakom je radosť z úspechu druhého. Toto sú podľa mňa tri veľmi dôležité aspekty. Počúvanie, môžeme to nazvať aj rešpekt, uprednostnenie druhého a radosť z toho, čo bratia robia.

Dnes sa veľmi bojuje so silným individualizmom. Ako byť pripravený na tento aspekt v spoločnosti a nenechať sa ním podmieňovať?

Aj v našej reholi je veľa individualizmu, sme deťmi dnešnej doby. Naučili sme sa používať technické prostriedky – facebook, twitter, mobil, ghost app… Tieto prostriedky však spôsobujú, že síce sme v jednej miestnosti, ale žijeme svoj život individualisticky. Preto s týmito vecami musíme aj bojovať. Ja napr. nenosím mobil na stretnutia; ak bude niečo dôležité, tak mi to povedia. Chcem zostať s tými ľuďmi, ktorých mám pred sebou. Nie je jednoduché premôcť tento individualizmus, ale máme sa usilovať viac žiť spolu a tak individualizmus zanechávať. Potrebujeme dať svedectvo spolupráce, svedectvo tímovej práce, vzájomného počúvania sa. Je veľa gest, ktoré môžeme v boji s individualizmom robiť. Môžeme nad ním zvíťaziť. A za týmto víťazstvom je veľa osobných rozhodnutí. Chceme nad ním zvíťaziť, pretože nás nerobí šťastnými, ale chceme žiť v spoločenstve, čo nás robí šťastnejšími.

Počas návštev komunít, tzv. vizitácií, sa stretávate s rôznymi bratmi v rôznych krajinách. Čo na nich obdivujete?

U bratov obdivujem veľa vecí. Tu v tejto komunite v Košiciach pôsobil brat Angelo Lemme, ktorý teraz žije v Brne. Situácia štyroch krajín Európy je veľmi rozdielna a nie je jednoduchá. P. Angelo –Boží človek – v tejto ťažkej situácii bol schopný vytvoriť ovzdušie pokoja uprednostnením dobra bratov pred svojimi záujmami. A hovorí mi: „Ja tu môžem zostať aj sám, pretože som dal sľub poslušnosti. Keď ma predstavený o niečo žiada,urobím to. Dal som tento sľub, aby som daroval svoj život Bohu, a teda ak ma teraz žiadaš ísť na to miesto, pôjdem tam.“ Ďalšieho som sa pýtal: „Mohol by si ísť do Brazílie?“ – „Áno, môžem ísť. Ak chceš, aby som išiel, pôjdem.“ –„Ale tvoji rodičia sú chorí.“ – „Ja som sa nestal kňazom, aby som zostal s rodinou, stal som sa kňazom, aby som žil v komunite a kde budú chcieť predstavení, aby som išiel, pôjdem.“ Toto je neuveriteľná odpoveď. Ďalší človek, ktorý pôsobí na Kube v Santo Domingo, má zdravotné problémy a chcel by sa vrátiť, pretože aj jeho mama ochorela. Prosil som ho, či by tam mohol ešte zostať dva roky. A povedal: „Áno, pre mňa je to najdôležitejšia vec.“

Necítite niekedy samotu v úlohe generálneho priora, ktorý chodí po svete, stále niekoho prijíma, je otvorený, počúva, rieši, a to všetko stále v sebadarovaní?

Nevnímam samotu. Vždy so sebou nosím Bibliu, je to môj obľúbený spoločník. Keď som ju nemal so sebou, cítil som sa sám, akoby opustený, ale keď ju mám so sebou, viac vnímam prítomnosť Krista vo mne, v mojom živote, v udalostiach každého dňa. Doteraz som neprežíval samotu. A čo sa týka spoločenstva, rozhodovania, dnes aj cez internet môžem byť v spoločenstve s radou, s bratmi. Snažím sa zatiahnuť do rozmýšľania všetkých, nikdy nerozhodujem sám. Aj keď mi stanovy hovoria, že mám na to právo, nerobím rozhodnutia sám a vždy sa ich pýtam, čo si myslia o tej či onej veci. A myslím, že to funguje veľmi dobre; sme ľudia a mýlime sa, pretože veľakrát konkrétny život ľudí je oveľa komplexnejší, ľudia nie sú čísla, a teda urobiť rozhodnutie nie je niekedy ľahké. Necítim sa sám, lebo sa snažím zdieľať všetko so svojou radou, s mojimi bratmi. A potom Boh sprevádza a ja sa ním stále cítim sprevádzaný.

Máte nejaký princíp, podľa ktorého sa v tejto službe riadite alebo čo v nej ako dôležité vnímate? 

Mám princíp, podľa ktorého sa riadim: ak mám nejakú vec, ktorú potrebujem povedať bratovi, tak mu ju poviem, neskrývam ju. Pretože je riziko, že nevypovedaním veci môžem bratovi viac uškodiť. Ďalšia vec, ktorá je pre mňa dôležitá, je hľadať dobro brata. Viem, že sa to vždy tak nechápe alebo nie vždy to zvonku vidno. Ak mám presunúť brata z jednej komunity do druhej, nemusí chápať, prečo to robím, pretože ten brat chce navždy zostať v tom dome. Ale ja musím hľadať jeho dobro a tiež dobro augustiniánskej rehole v službe Cirkvi bez toho, aby som človeku ublížil.

Môže byť dnes sv. Augustín pre mladých odpoveďou na ich veľké túžby? Aké by mohlo byť posolstvo svätého Augustína mladým?

Myslím, že sv. Augustín by povedal mladým, aby svoj život žili so zanietením. Je to charakteristika mladých – žiť život so zanietením; vo všeobecnosti ho aj tak žijú. V tomto sú však dva dôležité základy. Jedným je Kristus, žiť život s nadšením s ním, aby boli mladí presvedčení, že ich Kristus nikdy neopustí, že ich vždy bude sprevádzať a žiť s nadšením túto skúsenosť s Kristom. On ma hľadá, on mi dôveruje. Druhý aspekt, ktorý vnímam ako veľmi dôležitý, je žiť priateľstvo. Sv. Augustínovi veľmi záležalo na priateľstve. Ja vás nepoznám, ale teší ma, že tu počas tohto rozhovoru s vami môžem byť. A v tomto momente niečo spolu zdieľame, je to bohatstvo, ktoré mi ponúkate, ktoré môžem využiť. A teda žiť život s nadšením v priateľstve, ale stále s Bohom, s Kristom, s Ježišom, ktorý nás stále sprevádza, ale vždy s nadšením. Sv. Augustín to prežíval a so zanietením hľadal, stále hľadal, niečo zanechal a išiel na ďalšiu stranu a nemal pokoj, ale nakoniec našiel to, čo naplnilo jeho srdce šťastím, ktorým bol Boh.

Počas generálnej kapituly augustiniánov (v septembri 2013) ste vyjadrili túžbu a záväzok predstaviť sa svetu ako rehoľníci s tvárou milosrdenstva a s postojom súcitu. 

Študoval som Sväté písmo, a preto ho veľmi rád čítam, najmä synoptické evanjeliá. A vždy, keď čítam alebo počúvam evanjeliá, vidím stále viac, že centrálnou témou celého Svätého písma, ohlasovania Ježiša, dobrej správy o Božom kráľovstve je milosrdenstvo Boha. A faktom je, že pápež Benedikt XVI. začal svoju knihu Ježiš Nazaretský hovoriac o Mojžišovi ako o prorokovi. Aká je primárna charakteristika proroka? Nie je ňou ohlasovať budúcnosť, ale hovoriť o Bohu, pretože ho videl z tváre do tváre. Ten človek má hovoriť o Bohu. Nie ohlasovať, nie, nie, ale hovoriť o Bohu. Hovoriť, že pravým prorokom je Ježiš, Boží Syn, ktorý prišiel hovoriť ako Boh, ohlasoval Božie kráľovstvo, ale nikdy nehovoril, v čom toto kráľovstvo spočíva. Vždy však hovoril priamo o milosrdenstve Boha, láske Boha, súcite Boha, ktorý má srdce matky, súcit, ktorý stále sprevádza. Ja verím, že pre Boha je bratstvo dôležitejšie ako modlitba. Áno, povieme, že sa musíme modliť, ale ak nie si bratom svojho brata? Teda Boh nás žiada, všetkých, nielen zasvätených, aby sme konali podľa tohto princípu súcitu, pravého milosrdenstva. Ak budeme tak robiť, bude sa náš život meniť a budeme meniť aj ľudí, ktorí sú okolo nás.

V čom by nás zasvätených nepokoj sv. Augustína mohol stimulovať?

Byť nepokojný si vyžaduje pokoru, veľkú pokoru. Pokoru, že potrebujem Boha, a pokoru pre to, čo chce Boh cezo mňa odovzdať. Nepokoj vyvoláva hľadanie. Bez nepokoja sa nedá prežívať zasvätený život, je to vzpruha, ktorá nás posúva dopredu.

Svätý Augustín vo svojom liste bratom na ostrove Capraia napísal: „Neuprednostňujem svoj pokoj pred potrebami Cirkvi.“ Aký „pokoj“ môže byť prekážkou pre nás zasvätených, aby sme v Cirkvi a v spoločnosti žili so zanietením?

Nesprávnym pokojom je pohodlie. Ako rehoľníci môžeme žiť aj pohodlne. Pracujeme veľa, skutočne veľmi veľa. Nemáme však také starosti, že sme bez práce, máme stále prácu. Každý deň na stole nájdeme niečo na jedenie, nejakú posteľ, teplo v dome. Môžeme žiť veľmi pohodlne aj bez toho, žeby sme to chceli, a pritom môžeme aj veľa pracovať, majúc veľkú zodpovednosť. Ak sa však necháme ovplyvniť touto pohodlnosťou, môže nás priviesť k životu bez zanietenia, bez nepokoja, bez toho, aby sme dali to, čo dať máme a môžeme.

V dnešnej dobe stále viac vidíme vyhorenie ľudí. Ako sa tomu dá predchádzať? Veľakrát ide o mladých ľudí, ktorí už nemôžu žiť naplno, pretože ich chýba šťava, sila, chuť.

Myslím si, že na jednu vec zabúdame. Musíme sa starať o svoje telo. Nie kultivovať ho, ale dať mu to, čo potrebuje, napr. priestor na spánok, spať aspoň 7 hodín, nachádzať si čas nejakú hodinku na každodennú prechádzku a trochu sa venovať športu, pretože inak vzniká takéto riziko. A potom v komunite pracovať spoločne. Veľa, veľa pracovať v tíme, pretože to nám zoberie prílišnú zodpovednosť a rozdelí sily. A keď má niekto blízko k vyhoreniu, musíme byť veľmi pozorní, pretože je to riziko ohrozenia zdravia. Je potrebné urobiť konkrétne kroky, nechať pravidelnú prácu a aspoň na pol roka ísť na iné miesto, aby bol aj priestor na uvažovanie nad svojím životom nie v tom strese, ktorý musia zdolávať každý deň predovšetkým v školách, v ktorých pracujú. Je treba uveriť človeku, ktorý hovorí, že sa necíti dobre, že nevládze, teda ktorý má príznaky vyhorenia, aby sa to zobralo veľmi vážne a robili sa hneď potrebné kroky, nečakať v zmysle: „Ešte počkaj, uvidíme, nemám koho dať miesto teba.“ Nie, nemôže sa čakať a predstavení musia byť veľmi pozorní, keď vidia, že niekto je vyhorený, treba zasiahnuť. Dať mu čas, mesiac, dva tri, aby išiel na miesto, kde dokáže byť v pokoji, pretože inak veľmi riskujeme.

Ktoré tri slová sú pre vás veľmi významné, dôležité?    

Pre mňa sú veľmi významné unitas, veritas a caritas. Unitas – jednota, spoločenstvo. Jednota osôb, jednota spoločenstva. Hľadať stále to lepšie v ľuďoch a v živote spoločenstva. On je otvorený mne a ja som otvorený jemu. Veritas – pravda, nielen v intelektuálnom hľadaní, ako robil aj sv. Augustín, ale žiť život transparentne. Teda dávam svedectvo pravdy môjho života a nič neskrývam. Toto je môj život a nič neskrývam, vy ste ľudia, s ktorými zdieľam svoj život. Pravda v zmysle aj intelektuálneho hľadania, ako hovoril Benedikt XVI, ale transparentne žiť s pokorou. Tento človek skutočne takto žije a nikto si pri ňom nedáva iné otázky. A tretie slovo je caritas – láska, zanietenosť. Úžasnú encykliku napísal Benedikt XVI. Deus caritas est. Láska. Nemôže sa vybudovať svet bez lásky. Niekto môže povedať, že sa to dá. Nemôže byť svet bez lásky. Prvým krokom je deliť sa s dobrami, môžeme sa s nimi deliť a je to dôležitý krok. Druhým krokom by mala byť láska v mojom živote, vždy mám reagovať s láskou. Pretože ak ja reagujem na druhých podľa toho, ako sa správajú ku mne, môže vzniknúť vojna. Nemôžem sa nechať podmieňovať správaním druhého, ak má niečo proti mne. Nie, ja mám reagovať vždy podľa lásky, bez nej to nie je možné. Nemôžem ju predstavovať ako víťazstvo, ale s pokorou, aby pravá ruka nevedela, čo robí ľavá.

Ktorý aspekt augustiniánskej spirituality je v tomto storočí najdôležitejší?

Povedal by som, že by to mala byť interiorita. Bez vnútorného života človek nemôže žiť, nemôže žiť bez vnútornej pozornosti na život, kedy sa rodí interiorita. Aspoň trochu nad sebou uvažovať, aj keď niekto neverí v Boha. Musím sa zastaviť a uvedomiť si, že som človek, nie nejaké zviera, sme muži a ženy, sme ľudské bytosti, ktoré stvoril Boh a máme žiť v tomto svete s našou zodpovednosťou. Ak sa nezastavím, nevstúpim do seba, nebudem si rozumieť, nebudem sa poznať, nebudem sa o seba starať, nič z toho potom nemôžem dosiahnuť, nemôžem žiť lásku. A svet nikdy nebude fungovať bez lásky!

Alejandro Anton Moral bol 4. septembra 2013 zvolený za 97. generálneho priora Rehole sv. Augustína. Narodil sa 1. júna 1955 v La Vid (Burgos) v Španielsku. Do noviciátu vstúpil v augustiniánskej provincii Spagna v roku 1972. Po štúdiách v La Vid a v Madride pokračoval vo svojej príprave na Biblickom inštitúte v Ríme. Za kňaza bol vysvätený 20. júna 1981. P. Alejandro vo svojej provincii prešiel rôznymi úlohami ako bibliotekár, ekonóm, zodpovedný za formáciu, provinciálny radca. V roku 1995 ako 40-ročný bol zvolený za provinciálneho priora a v tejto službe zostal až do zvolenia za generálneho vikára v roku 2001. V Generálnej kúrii zastával rôzne posty a od roku 2004 bol aj generálnym prokurátorom rehole. Publikoval rôzne články zamerané na Sväté písmo a rehoľný život a preložil niekoľko diel augustiniánskej spirituality do španielčiny.

sr. Monika Skalová FMA

foto: Juraj Pigula, Ivica Kúšiková