Neduhy konzumnej spoločnosti: požívačnosť a pôžitkárstvo
V kmeni Zulu sa hovorí: „Človek s permanentne naplneným žalúdkom nie je schopný vidieť tajomné veci.“
„Sme prejedení a otrávení, neschopní rozlišovať naše inštinkty. Naše stravovanie je takmer odtrhnuté od našej fyziologickej potreby.“ (A. Gentili)
V konzumnej spoločnosti žijú aj zasvätení, ktorí sú vystavení problémom a prílišnému konzumu. Je dobré sa preto zamýšľať aj nad tým ako sa v minulosti stavali mnísi k preháňaniu v oblasti, ktorá sa týka jedla. Zvyčajne vravievali, že sa vtedy dostávame pod vplyv vášní, ktoré ohrozujú náš duchovný život..
Prvú vášeň v dielach východných otcov v slovenčine nazývame obžerstvo, čo vyjadruje jeden z prejavov tejto vášne. V cirkevnej staroslovenčine sa užíva termín čerevouhodie, čo znamená uspokojenie žalúdka. O obžerstve ako takom hovoríme až vtedy, keď z prejedenia máme tráviace ťažkosti. V rámci toho sa budeme zaoberať skôr požívačnosťou, lebo nie iba obžerstvo prináša našej duši škodu, ale aj každé sústo, ktoré nie je potrebou ale cieľom, to znamená pre príjemnosť. Askéti nemali do činenia s prejedaním sa, lebo na púšti taká možnosť ani nebola. Analýzu stolovania robia skôr z požívačnosti.
Príjemnosť je vlastnosťou duše, ktorá sa realizuje cez naše telo, ako hovorí evanjelista Ján: „Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život“ (Jn 12, 25). Grécky text Biblie užíva slovo duša namiesto slova život. A sv. Ján Zlatoústy vysvetľuje: „Prečo stratíš dušu? Pretože ťa vášeň odďaľuje od cesty, ktorá vedie k čnosti“ (Ján Zlatoústy PG 59,369). Keď sa po smrti oddelí duša od tela, po príjemnosti bude duša túžiť ďalej, ale nebude mať inštrument telo.
Požívačnosť, ako prvá vášeň, otvára bránu ďalším siedmim vášňam. Funguje to na jednoduchom princípe: Doprajeme si jedlo len preto, lebo sa máme príliš radi, čiže posilňujeme našu sebalásku – pýchu a pýcha je koreňom všetkých hriechov.
Prvý duchovný boj, aký máme začať, je boj s požívačnosťou. Keďže je materiálna a ľahko ju rozlišujeme naberáme skúsenosť na boj s ostatnými vášňami. Keď ju zvládneme, zvládame potom ostatné vášne. Odriekanie si jedla je v prvom rade nevyhnutná potreba našej spásy a úmysel pre niekoho a za niečo, môže byť nápomocný. Je to boj na dvoch úrovniach: zdržanlivosť a pôst. V obidvoch prípadoch je to originálna cesta, ako je odlišný človek od človeka s jedným cieľom pre každého, aby sme s mierou prijímali potravu a nepodľahli presýteniu. Je to proces modlitby, rozlišovania a rastu. Môžeme to nazvať veľkou asketikou v malých veciach. Prvý duchovný boj je dobré zaradiť ako prvý, aj v procese obnovy zasväteného života.
Dôležité je vytrvať do konca: „Žalúdku nevyhovuj, aby sa neobnovili tvoje predchádzajúce hriechy,“ hovorí bl. abba Izaiáš. Istý grécky aforizmus zasa upozorňuje, že je nutné držať žalúdok v zdržanlivosti. Lebo ten, kto dovolí, aby ho žalúdok riadil, stráca vnútornú citlivosť. V súvislosti s tým v jednej homílii sv. Bazil Veľký hovorí, že „väčšou príjemnosťou pre nás je uspokojiť chúťky žalúdka ako starostlivosť o dušu“.
V Apoftegmatách čítame o ďalších zhubných následkoch požívačnosti pre náš duchovný život. Jeden starec povedal: „Požívačnosť je matkou smilstva“ a „ten, kto ovláda svoje brucho, je schopný ovládať aj svoju necudnosť a jazyk“. Iný starec dodáva: „Bohatstvom duše je zdržanlivosť. Získajme si ju s pokorným zmýšľaním a utekajme pri tom od domýšľavosti. Tá je matkou všetkého zla.“
Sv. Ján Kassián spomína, že prirodzenosť obžerstva so svojimi následkami je trojaká:
- prvá nás nabáda, aby sme jedli skôr, ako je to v programe dňa;
- druhá nás nabáda jesť do pocitu uspokojenia, nehľadiac na chuť – telesná náruživosť;
- tretia sa vyžíva vyhľadávanými stravami – láska k peniazom.
Preto treba, aby sa mních riadil troma zásadami:
- predovšetkým jesť v určenom čase a mieste;
- obmedzovať kvantitu jedla
- a uspokojiť sa s akoukoľvek stravou, hlavne jednoduchou.
Štefánia Blichová, OSBM
Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život 01/2018.
Foto: Steve Buissinne / Pixabay