Nezostať v cisterne
Nerozumiem. Nechápem. Ako sa toto mohlo stať? Rozprávam sa s jednou mamou, ktorá hľadá syna. Alebo syn v prvom rade hľadá seba. Odišiel z domu a s rodinou odmieta komunikovať. Máme otázniky, chceme hneď odpovede, riešenie, porozumenie. A niekedy neprichádza. Chytila som knihu Hľadám svojich bratov. Čo mi už len táto kniha môže dať? Veď udalosti zo života Jozefa Egyptského sú mi známe, tak načo strácať čas? Nedalo mi to a povedala som si, že skúsim aspoň pár strán. No poviem vám, neodložila som ju. Vďaka Rupnikovej exegéze som sa zrazu na Jozefov „príbeh“ začala pozerať inak. Stala som sa na chvíľu súčasťou jeho cesty. Prvá časť Jozefovho života ma nechala v otáznikoch. Ako sa vysporiadal so zapretím bratmi? Životom v cudzej krajine? Ďaleko od všetkých? Bez poznania kultúry, jazyka, náboženských zvykov, tradície? Čo alebo kto mu vlastne zostal? A čo to v ňom zanechalo? A práve tieto otázniky boli priestorom aj pre vlastné odpovede, ako som ja prežívala ťažké chvíle: Na koho som sa obrátila? Kto bol mojou oporou? Nezostala som vtedy zastrčená niekde v cisterne vlastných strachov a sklamaní?
Príbeh na egyptskom dvore pokračuje a začína gradovať a trochu sa aj komplikovať. Avšak tu sa už ukazuje charakter Jozefa, jeho dary a schopnosti. Vyrástol. Dozrel. Aj on má sny, nielen ich vie vykladať. Záver je strhujúci, krásne pedagogický. Bratom nedá len tak „lacno obilie“ Ide na nich takticky. Nemala som z neho dojem, že by sa chcel pomstiť vo význame „teraz si to vy vyskúšajte, aké to je“ v neustálom pripomínaní si svojich zranení. Checkuje si ich. Kde sa nachádzajú oni a kde on. Aj bolesť otca nad stratou syna ich poznačila a výčitky, chudoba a už aj strach o rodinu mení ich srdce. Mozaika Jozefovho života sa na záver ukazuje v plnej kráse. Tvorila sa však z malých kamienkov, ktoré samostatne akoby neznamenali nič. A tie môžem len tak držať v ruke a nechápať, nerozumieť, nevidieť žiaden zmysel. Ale môžem dať priestor Inšpirátorovi mozaiky života, aby ma viedol ako umelca pri jej tvorbe. Nielen tej Jozefovej, ale aj mojej.
A tu, ak chcete, ponúkam malé kúsky mozaiky, ktoré sa vám pri čítaní knihy poskladajú do nádherného obrazu, ktorý bude váš.
V duchovnom živote je ilúziou myslieť si, že láskou sa automaticky vzbudí láska. Láskou možno vzbudiť lásku u tých, čo sa očistili… Svet možno milovať, pracovať preň a dosiahnuť určitý úspech. Ale toto nie je tým poslaním, ktoré by vyzrelo v láske, pretože je nemožné prekročiť od Zeleného štvrtku k veľkonočnému ránu, no nezažiť utrpenie a smrť Veľkého piatku a ticho i očakávanie Bielej soboty. Iba poslanie, ktoré je preniknuté láskou Veľkého piatku a Bielej soboty, spôsobuje zmŕtvychvstanie… Jozefov príbeh so svojím tragickým realizmom vymedzuje hranicu medzi pravdivým a ilúziou, duchovným a klamom… Človek môže robiť čokoľvek, ale ak to nerobí z lásky, tak mu je to nanič… Chceme mať všetko v rukách a neustále sme vystavení pokušeniu pozrieť sa Bohu na prsty, aby sme videli, či robí dobre, či veci rozdeľuje rovnomerne. Chceme ho kontrolovať a určitým spôsobom podriadiť našej úbohej kultúre, poznačenej žiarlivosťou. Kto sa vymanil z objatia lásky, to jest kto sa slobodne nestotožnil s láskou, už nevníma, do akej miery je milovaný, ale žiarlivo sa pozerá na to, ako je milovaný ten druhý… V celom príbehu môžeme vnímať ten základný náboženský postoj, bázeň pred Bohom, vďaka ktorej Boh je prvý a jediný… Tvorivosť je skutočný vzťah a uskutočňuje sa na základe lásky, kde milovaná osoba, keď odpovedá na lásku, tvorí svet preniknutý láskou. Je to práve vzťah zažitej lásky, ktorá podnecuje tvorivosť, keď odkloníme pohľad od seba samých, pretože sme presvedčení o sile zmŕtvychvstania lásky, ktorá dáva život… Život jedného je spojený so životom druhého. Odhliadnuc od žiarlivosti, závisti, upodozrievania, v podstate sú si bratmi. A život môžu realizovať iba pospolu, iba ak držia spolu. Povolanie možno prežívať iba s inými a za pomoci iných.
Monika Skalová