Keď Ježiš so svojimi učeníkmi a s veľkým zástupom odchádzal z Jericha, pri ceste sedel slepý Bartimej, Timejov syn, a žobral. Keď počul, že je to Ježiš Nazaretský, začal kričať: „Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Mnohí ho okríkali, aby mlčal; ale on ešte väčšmi kričal: „Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Ježiš zastal a povedal: „Zavolajte ho!“
Pozri Mk 10, 46 – 52
Ježiš sa niekedy správa veľmi zvláštne. Veľmi často sa dokonca zachová úplne opačne, ako by sa dalo logicky čakať. Keď so svojimi učeníkmi vychádza z Jericha, počuje kričať slepého žobráka. Dalo by sa očakávať, že nasmeruje svoje kroky priamo tam, odkiaľ sa ozýva Bartimejovo naliehavé volanie. Ježiš sa však namiesto toho úplne zastaví. Zdá sa, že skôr ako slepého Bartimeja musí uzdraviť ešte iných chorých… Obracia sa na nepríjemných „okrikovačov“, ktorí sa pokúšajú umlčať úbohého Bartimeja (možno aby pred veľkým zástupom nerobil hanbu sociálnym službám mesta Jericho?). „Zavolajte ho!“ oslovuje Ježiš týchto ľudí, ktorých tváre a mená ostávajú neznáme. Tvrdé okrikovanie sa mení na povzbudzujúce slová: „Neboj sa! Vstaň, volá ťa!“ Z pyšných „vzorných“, ktorí si nahovárali, že ich poslaním je zjednávať poriadok, sa stávajú Ježišovi pomocníci, ktorí dodávajú slepému žobrákovi odvahu, aby sa nebál prísť k Ježišovi. Až teraz je na rade slepý Bartimej a môže vysloviť svoju prosbu: „Rabboni, aby som videl!“
Učiteľ, daj, nech aj my vidíme, že keď napriek našim naliehavým prosbám zdanlivo stojíš na mieste a neponáhľaš sa nám pomáhať podľa našich predstáv, práve vtedy uzdravuješ choroby a neduhy, o uzdravenie ktorých nám ani nenapadlo prosiť.
Anna Mátiková, pavlínka