O Božie Slovo je v Bolívii záujem

Páter Ondrej Pešta pôsobí v Bolívii už takmer 18 rokov. Za ten čas spoznal krajinu i ľudí a obľúbil si svoju misiu. Venuje sa Biblickému apoštolátu a je teda doslova misionárom Božieho Slova. O tom, ako ohlasuje Slovo a ako ho ľudia prijímajú, rozpráva v nasledujúcom rozhovore.

Po akom čase prichádzaš na dovolenku a ako dovolenkuješ doma?

Na Slovensko som prišiel začiatkom júla. Odvtedy som pod Tatrami s takými menšími výnimkami, že som vycestoval niekde ďalej. Poväčšine som doma u našich, pomáham okolo domu. Je to taký aktívny oddych pre mňa. Samozrejme, rád vypomáham aj u nás vo farnosti. Prišiel som po 3 rokoch, aj keď to tak nebolo plánované. Mal som prísť až na budúci rok, ale domov som sa teraz dostal vďaka cestovnému pasu, ktorému sa končila doba platnosti. Nedalo sa to vybaviť cez Slovenské veľvyslanectvo v Buenos Aires, lebo sú v kovidovom uzatvorení, hranice sú uzatvorené, tak som vycestoval na Slovensko.

Vždy si sa zaujímal o prácu s Bibliou. Stále sa tomu venuješ?

Pokračujem v Biblickom apoštoláte. To je hlavná náplň mojej misie v Bolívii. Snažím sa povzbudzovať spolubratov verbistov, aby naša charizma, že sme misionári Božieho Slova, bola stále živá medzi nami aj v našich farnostiach, kde pracujeme. Ide o to, že aj v našich verbistických farnostiach si vychovávame laikov, ktorí hlásajú Božie Slovo. Sú pripravení a ochotní ohlasovať Božie Slovo hlavne tam, kde chýbajú kňazi. To je cenná pomoc. V našej misii nie sme sami. Laici nám pomáhajú pri ohlasovaní Božieho Slova. Sú to jednak katechéti, potom ľudia, ktorých nazývame „lídri“ v skupinách atď.

Ako podávaš Božie Slovo ľuďom?

Poväčšine sú to prednášky, ktoré dávam vo farnostiach. Tiež ma pozývajú kňazi z farností v diecéze, kde sa najviac zdržujem, aby som dával vo farnostiach prednášky. Takže mám rozbehnuté rôzne aktivity ohľadom biblickej formácie.

Cestuješ aj ďalej po Bolívii?

Áno, na všetky naše SVD farnosti. Máme farnosti, napr. v La Paz, Cochabambe, Santa Cruz a pod. Ja som vo farnosti Santa Rosa, čo je na východe Bolívie, v blízkosti hranice s Brazíliou v diecéze San Ignacio de Velasco.

Spomínal si katechétov, lídrov skupín. Aká je úloha týchto ľudí v Cirkvi a konkrétne v Bolívii?

Bez nich si nevieme predstaviť, aby to fungovalo. Naozaj sú veľkou pomocou, najmä „lídri skupín“. V podstate sú mimoriadni ohlasovatelia Božieho Slova. Oni sú v dedinkách v Amazónii, tam majú na starosti nedeľné bohoslužby. Totiž my kňazi sa tam nedostaneme vždy. Máme určitý plán, ako navštevujeme spoločenstvá, ale mnohokrát sa to nedá, alebo návšteva vyjde len raz za dlhé obdobie. Líder, služobník Božieho Slova, je tam stále a pripravuje liturgiu Božieho Slova každú nedeľu, prípadne aj pohreby. Pre nich je tá biblická príprava veľmi dôležitá, aby Svätému písmu rozumeli, mali ho radi a vedeli ho ohlasovať pri bohoslužbách slova a tiež, aby privádzali ostatných do spoločenstva zdieľať sa s Božím  Slovom. Je to vlastne dôležitý duchovný pokrm pre človeka, podobne ako Eucharistia. V týchto prípadoch, keď ľudia nemôžu mať Eucharistiu, tak plnia vzácnu úlohu ohlasovateľov Božieho Slova.

Oni sú potom aj rozdávatelia svätého prijímania?

To je viac komplikované, pretože kaplnky na vidieku nemajú bohostánky, takže sa nemá kde uchovávať Eucharistia. Tiež je tam vlhkosť, čiže uchovávať Eucharistiu dlhodobejšie by bolo dosť komplikované. Ohlasovatelia Božieho Slova sú „prvým krokom“. Plánujeme, že v budúcnosti nájdeme spôsob a budú môcť byť aj rozdávateľmi sv. prijímania. Vatikán sa to snaží riešiť. Veď kvôli tomu bola aj synoda Pan-Amazónie v Ríme (2019), ktorá sa snaží nájsť cesty, aby ľudia aj v najvzdialenejších amazonských spoločenstvách mali prístup k Eucharistii.

Tento trend mávať „iba“ bohoslužbu Slova v odľahlých spoločenstvách je asi dôsledkom nedostatku povolaní… Prečo je to tak?

Je to znakom toho, že je to misijná krajina. Mnohé veci ešte nie sú vžité v tej krajine. A z toho kultúrneho hľadiska problém je opustiť svoju rodinu a venovať sa takejto misii ako kňaz alebo zasvätená osoba. V Európe je málo duchovných povolaní. V Bolívii je ich ešte menej. V tomto zmysle je to skôr tým, že hodnoty nie celkom prenikli do  kultúry, aby to bolo pozitívne vnímané. Mnohokrát keď sa mladý človek hlási do seminára, alebo uvažuje o tom, že sa stane rehoľníkom alebo rehoľnou sestrou, rodina sa postaví proti a im to zakáže. Mladý človek v Bolívii má veľa vecí, ktorým musí čeliť a mnohokrát sa stane, že sa znechutia, alebo potom ani neuvažujú o duchovnom povolaní.

Aký majú Bolívijčania celkovo vzťah ku kňazom, misionárom?

Vnímajú nás s úctou a sú vďační za to, že sme tam. Náboženské cítenie ľudu je veľmi v nich zakorenené. Slávnosti a rôzne aktivity si nevedia predstaviť, že by to bolo bez svätej omše. Problém nastáva vtedy, keby mali obetovať svojho syna alebo dcéru pre službu v Cirkvi. Vtedy sa naráža na prekážky.

Aké povolania si mladí ľudia v Bolívii najviac vyberajú?

Veľký rozdiel je medzi vidiekom a mestami. V mestách je viac možností. Tí, čo sa rozhodnú študovať na vysokej škole, volia si často ekonomické odbory alebo stavebné, strojárske odbory, alebo tiež štúdiá v ťažobnom sektore. Tiež je populárne učiteľstvo. 50 % Bolívijčanov sú mladí ľudia pod 18 rokov. Je to mladá krajina, čo do veku obyvateľstva. Na dedinách perspektívy mladých nie sú veľké. Tam sa snažia pomáhať rodine, či už na políčku, alebo v drobnom obchode, kde si zarábajú na svoje živobytie. Mnohokrát ani neskončia strednú školu. Hlavne dievčatá sú často mladými matkami v 15.-16. roku života. Potom už nemyslia na nejaké štúdium. Zamestnanie mnohých žien na vidieku je „ama de casa“, čiže žena v domácnosti. Muži pracujú poväčšine v poľnohospodárstve. V našej farnosti by som mohol spočítať na prstoch jednej ruky tých, ktorí išli za posledné roky študovať na vysokú školu do Santa Cruz. To neznamená, že nie sú schopní, len chýbajú príležitosti.

Existuje aj špeciálna pastorácia pre mladých, keď tvoria tak veľké % populácie?

Samozrejme že áno. Saleziáni majú veľmi silnú prítomnosť na školách. Pre nás verbistov v Bolívii je pastorácia mládeže jednou z priorít. Preto sa v našich SVD farnostiach špeciálne venujeme mládeži. Pravidelne sa venujeme mládežníckym skupinám. Ja v rámci svojho špecifického apoštolátu môžem povedať, že polovica skupín, ktoré sprevádzam prostredníctvom rôznych biblických kurzov, sú mládežnícke skupiny v rôznych farnostiach: predovšetkým birmovanci, alebo mládežnícke stretká. Majú, vďaka Bohu, tiež veľký záujem o poznanie Božieho Slova. Beží pre nich animačný biblický kurz pod názvom „Moja Biblia“.

Ako vyzerajú prednášky?

Zvyčajne sú to jednodňové formačné stretnutia. V mnohých farnostiach prednášky zo Svätého písma bežia už viacero rokov na pokračovanie. Môžeme teda hovoriť o formačnom procese. Prejsť celý Nový zákon: Evanjeliá, Listy sv. Pavla, Skutky apoštolov… teda tie najviac používané biblické knihy. V niektorých farnostiach som práve ukončil po 5 rokoch cyklus Nového zákona, workshopmi o Zjavení apoštola Jána. A inokedy, zvlášť pre birmovancov, alebo na miestach, kde sa mi nedá pravidelne chodiť, sú to jednorazové prednášky o Sv. písme: povzbudenie k čítaniu Sv. písma. Keď sa to však rozdelí na viac stretnutí, môžeme ísť viac do hĺbky.

Sú ľudia zvyknutí na dobrovoľníctvo?

Na to koľko je ľudí vo farnostiach, je dosť ťažko nájsť ľudí, ktorí sa dobrovoľníctvu venujú dlhodobejšie. Spočiatku sa hlási dosť nových, ale napokon k trvalejšiemu záväzku v rámci ich spoločenstva sa dopracuje menej. Formácia má však zmysel aj pre tých ktorí sú v danom spoločenstve len obmedzené obdobie. Mám na mysli najmä katechétov a animátorov farských skupín. Sú to predovšetkým mladí, ktorí sa po určitom čase presťahujú do veľkomiest, alebo si založia rodinu a prestanú sa aktívnejšie podieľať na živote farského spoločenstva. Veríme, že pokračujú v podobnom rytme v nejakej inej farnosti, alebo že sa po nejakom čase vrátia k svojej službe v spoločenstve.

Koľko vás tam pôsobí verbistov?

Verbistov nás je momentálne 25. Nie je nás veľa na množstvo potrieb, ktoré máme. Ako všade: chýbajú ľudia. Naposledy nám Generalát z Ríma poslal 2 nových misionárov, čomu sme veľmi radi. Väčšina verbistov pracujeme vo farskej pastorácii. Máme 8 farností v troch základných geografických oblastiach Bolívie: je to jednak na Altiplane (3600 m. n.m), v subtropickej oblasti (okolo 2000 m.n.m), a v tropickej Amazonskej nížine. Zastúpenie máme v 4 z celkovo 9 bolívijskych krajských celkov.

Ako vyzerajú vaše rehoľné komunity?

Naše spoločenstvá sú maličké. Ja napríklad bývam v komunite so spolubratom z  Indonézie. On má na starosti farskú pastoráciu. Ja sa mu snažím vypomáhať ako kaplán. A popri tom mám na starosti Biblický apoštolát, resp. ten je na prvom mieste a potom vypomáham ako kaplán. V iných komunitách je to podobné. Sme  medzinárodné zloženie.

Sú v Bolívii aj domáce povolania verbistov?

Máme troch domácich verbistov z Bolívie. Jeden je na misiách v Nikarague, dvaja pôsobia v Bolívii.

V Bolívii pôsobíš takmer 18 rokov. Ako sa cítiš na svojej misii?

Ja som si zvykol na Bolíviu a obľúbil som si ju. Samozrejme, niektoré situácie prekvapia, s tým treba rátať. Človek nikdy nebude ako domorodý, ale v mnohom som sa tam našiel, hlavne Biblický apoštolát, ktorý robím. Rád chodím na nové miesta, často uprednostňujem tie vzdialené. Keby som mal príležitosť ísť medzi nejaký nekontaktovaný indiánsky kmeň, tak by som neváhal. Neviem, či by som bol síce schopný prežiť medzi nimi, ale priťahuje ma to. Neváham ísť medzi marginalizované skupiny, ktoré nemajú veľa príležitostí počuť o Bohu. Rád chodím aj do dedín v pralese, ktoré sú vzdialené napríklad aj 350 km a človek musí celý deň cestovať a brodiť sa blatom, prebíjať sa mačetou cez prales. Je mi to bližšie ako pracovať v kancelárii za počítačom.

Čo by si odkázal našim čitateľom?

Želám si, aby sme boli aj naďalej v spojení. Aj keď som na inom kontinente, neznamená to, že nemôžeme byť blízko jeden pri druhom. Aj v mojom misijnom pôsobení som o tom presvedčený, že modlitba a spoločný cieľ, ktorý máme, aby sme ohlasovali evanjelium, nás spája aj napriek tomu, že fyzicky nás rozdeľuje oceán. Chcel by som povzbudiť našich misijných priateľov, aby na nás misionárov nezabúdali vo svojich modlitbách a chcel by som zo srdca poďakovať za akýkoľvek prejav duchovnej alebo materiálnej podpory, ktorou nám pomáhajú, aby sme mohli fungovať na našich misiách, kde Pán Boh chce.

Text: P. Martin Štefanec, SVD
Foto: Ján Štefanec, SVD
Ilustračný obrázok: Canva

Zdroj: Hlasy z domova a misií 10/2021