Obraz premeneného Krista ako ikona zasväteného života

Pápež Ján Pavol II. pripomenul všetkým zasväteným, že sa vo svojom živote majú stať obrazom premeneného Krista. Pozrime sa na text, ktorý je stále aktuálny a výnimočný pre zasvätených.

Obraz premeneného Krista
14. Evanjeliové základy zasväteného života treba hľadať v osobitnom vzťahu, aký si Ježiš počas svojho pozemského života vytvoril s niektorými zo svojich učeníkov, keď ich vyzval, aby Božie kráľovstvo nielen prijali do svojho života, ale aby svoju existenciu odovzdali službe tejto veci tak, že všetko zanechajú a budú verne nasledovať jeho spôsob života.
Človek je schopný takejto existencie „podľa Kristovho vzoru“, ku ktorej bolo v dejinách pozvaných veľa pokrstených, len na základe špeciálneho povolania a osobitného daru Svätého Ducha. V ňom totiž krstné zasvätenie dostáva formu radikálnej odpovede, spočívajúcej v nasledovaní Krista prijatím evanjeliových rád, medzi ktorými prvou a najpodstatnejšou je sľubovaná čistota pre Božie kráľovstvo.23 A tak toto osobitné „nasledovanie Krista“, na počiatku ktorého je vždy iniciatíva Otca, má svoj podstatný kristologický a pneumatologický rozmer, čím vyjadruje neobyčajne živý trojičný charakter kresťanského života, keď istým spôsobom anticipuje jeho eschatologickú realizáciu, ku ktorej smeruje celá Cirkev.
V evanjeliu nachádzame veľa slov a činov Ježiša Krista, ktoré vrhajú svetlo na zmysel tohto osobitného povolania. Aby sme však v celkovom pohľade na neho zachytili jeho podstatné rysy, veľkou pomocou bude zahľadieť sa predovšetkým do žiarivej Kristovej tváre v tajomstve premenenia. Na tento „obraz“ sa odvoláva celá starobylá duchovná tradícia, ktorá spája kontemplatívny život s Ježišovou modlitbou „na vrchu“. Istým spôsobom možno na ňu vzťahovať aj „činné“ rozmery zasväteného života, lebo premenenie nie je len zjavením Kristovej slávy, ale aj prípravou na nesenie jeho kríža. Zahŕňa „výstup na vrch“ a „zostup z vrchu“: učeníci, ktorí sa mohli chvíľu tešiť z Učiteľovej blízkosti, obklopení jasom trojičného života a spoločenstva svätých, akoby prenesení za horizont večnosti, hneď sú znovu uvedení do každodennej skutočnosti, kde vidia „iba Ježiša“ v ponížení ľudskej prirodzenosti a počujú výzvu, aby sa vrátili dolu a tam spolu s ním s námahou plnili Boží plán a odvážne vykročili na cestu kríža.

„Tam sa pred nimi premenil“
15. „O šesť dní vzal Ježiš so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo. Vtom sa zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním. Vtedy Peter povedal Ježišovi: «Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.» Kým ešte hovoril, zahalil ich jasný oblak a z oblaku zaznel hlas: «Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.» Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli. No pristúpil k nim Ježiš, dotkol sa ich a povedal im: «Vstaňte a nebojte sa!» A keď zdvihli oči, nevideli nikoho, iba Ježiša. Keď zostupovali z vrchu, Ježiš im prikázal: «Nikomu nehovorte o tomto videní, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych.» (Mt 17,1-9).
Udalosť premenenia znamená rozhodujúci moment v Ježišovom poslaní. Je ním zjavenie, ktoré upevňuje vieru v srdciach učeníkov, pripravuje ich na drámu kríža a predpovedá slávu zmŕtvychvstania. Toto tajomstvo sa stále nanovo prežíva v Cirkvi – v Božom ľude, ktorý smeruje k eschatologickému stretnutiu so svojím Pánom. Ako traja vybraní apoštoli, aj Cirkev kontempluje o premenenej Kristovej tvári, aby sa posilnila vo viere, ktorú nestratí ani pred jeho znetvorenou tvárou na kríži. V jednom i druhom prípade je nevestou Cirkev, ktorá stojí pred ženíchom, má účasť na jeho tajomstve, obklopenom jeho svetlom.
Toto svetlo preniká ku všetkým deťom Cirkvi, ktoré sú rovnako povolané ísť za Kristom a jemu zveriť konečný zmysel svojho života, aby tak s apoštolom mohli povedať s apoštolom: „Veď pre mňa žiť je Kristus“ (Flp 1,21). Predsa však tí, čo sú povolaní na zasvätený život, osobitným spôsobom prežívajú svetlo, vychádzajúce z vteleného Slova. Zachovávanie evanjeliových rád ich totiž pre spoločenstvo bratov a pre svet robí znakom a proroctvom; Petrove, plné úžasu slová: „Pane, dobre je nám tu“ (Mt 17, 4) zaiste nachádzajú v nich zvláštnu ozvenu. Poukazujú na kristocentrické zameranie celého kresťanského života, ale mimoriadne výrečným spôsobom vyjadrujú úplné a bezvýhradné odovzdanie sa, ktoré je vnútorným dynamizmom povolania na zasvätený život: ako dobre je byť s tebou, tebe sa odovzdať, sústrediť celý svoj život výlučne na teba! Kto totiž dostal milosť tohto osobitného spoločenstva lásky s Kristom, cíti sa akoby unesený jej žiarou: On je „najkrajší z ľudských synov“ (Ź 45[44]) – je neporovnateľný.

„Toto je môj milovaný Syn; počúvajte ho!“
16. V okamihu vytrženia učeníci počuli Otcovu výzvu počúvať Krista, bezo zvyšku mu dôverovať a urobiť ho stredom svojho života. Slovo zhora dáva novú hĺbku výzve, s ktorou sa na nich obrátil sám Ježiš na začiatku svojho verejného účinkovania; keď chcel, aby šli za ním, odtrhol ich od predchádzajúceho spôsobu života a prijal ich do svojej dôvernej blízkosti. Práve z tejto osobitnej milosti dôvernosti s Kristom vyplýva pre zasvätený život možnosť i potreba úplného sebadarovania zachovávaním evanjeliových rád, ktoré nie sú natoľko zrieknutím sa, ako skôr špecifickou formou prijatia Kristovho tajomstva, prežívanou vo vnútri Cirkvi.
V jednote kresťanského života sú totiž jednotlivé povolania ako lúče jediného svetla Ježiša Krista, „ktorým žiari tvár Cirkvi“.26 Laici vzhľadom na sekulárnu povahu svojho povolania odzrkadľujú tajomstvo vteleného Slova predovšetkým ako tajomstvo toho, ktorý je alfou a omegou sveta, základom a mierou hodnotenia všetkých stvorených vecí. ďalej tí, čo prijali vysviacku, sú živými obrazmi Krista hlavy a pastiera, ktorý vedie svoj ľud, putujúci časnými skutočnosťami, medzi „už“ a „ešte nie“, v očakávaní na jeho príchod v sláve. Zasvätenému životu je zverená úloha ukazovať na vteleného Božieho Syna ako na eschatologický cieľ, ku ktorému všetko smeruje, jas, pred ktorým každé iné svetlo bledne, nekonečnú krásu, ktorá je sama schopná uspokojiť všetky túžby ľudského srdca. A tak zasvätený život nespočíva len v nasledovaní Krista celým srdcom, v láske k nemu, ktorá je väčšia ako k otcovi a matke, synovi či dcére (porov. Mt 10,37), lebo to sa vyžaduje od každého učeníka; spočíva v prežívaní a vyjadrovaní svojho zasvätenia odovzdaním celej svojej existencie Kristovi, ktorým sa mu pripodobňujeme, a totálnym úsilím, ktoré je v miere dosiahnuteľnej v čase a v súlade s rôznymi charizmami predzvesťou eschatologickej dokonalosti.
Zachovávaním evanjeliových rád totiž zasvätená osoba nielenže robí Krista zmyslom svojho života, ale nakoľko je to možné, usiluje sa aj na sebe znovu sprítomniť „spôsob života, na ktorý sa podujal Boží Syn, keď prišiel na svet“.27 Keď zachováva panenstvo, prijíma do svojho srdca Kristovu panenskú lásku a vyznáva ho pred svetom ako jednorodeného Syna, ktorý je jedno s Otcom (porov. Jn 10,30; 14,11); keď nasleduje jeho chudobu, vyznáva Syna, ktorý všetko dostáva od Otca a s láskou mu všetko odovzdáva (porov. Jn 17,7.10); keď obetuje vlastnú slobodu, vstupuje do tajomstva Kristovej synovskej poslušnosti, vyznáva ho ako nekonečne milovaného a milujúceho, ako toho, ktorý má záľubu len v Otcovej vôli (porov. Jn 4,34), lebo je s ním dokonale zjednotený a vo všetkom od neho závisí.
Takýmto „pripodobňujúcim sa“ stotožnením s tajomstvom Krista zasvätený život osobitným spôsobom uskutočňuje ono „confessio Trinitatis“, ktoré je charakteristickou črtou celého kresťanského života: vyjadruje uznanie a obdiv vznešenej krásy Boha Otca, Syna i Svätého Ducha a s radosťou svedčí o jeho láskavej blahovôli ku každej ľudskej bytosti.

Ján Pavol II.: Vita consecrata, apoštolská exhortácia (Preklad: Marta Jedličková Text KBS, 1996)

(text prevzatý z http://kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/vita-consecrata)