(Jn 12, 20 – 33)
Gréci chceli vidieť Ježiša. Tak začína dnešné evanjelium. A chudák Filip im to mal zariadiť. Asi ostal prekvapený z toho, čo to títo Gréci žiadajú, a tak sa vydal k Ondrejovi. Možno, že mu pomôže. Ale i keď sa vraví „viac hláv, viac rozumu“, nepomohlo. A tak sa šli poradiť k Ježišovi.
Možno fikcia, možno to týmito slovami preháňam. Nevadí. Keď však Filip a Ondrej došli k Pánovi, o Grékoch nepadne ani slovo. Práve naopak. Svojich blízkych učí, upozorňuje a možno i zarmucuje, keď hovorí, že tu je prítomné utrpenie, bolesť, smrť. A toto všetko je nie len okolo, ale práve v jeho živote. Práve toto – to, čo je neustále dookola odmietané, znevažované, niekedy sa ani nevyslovuje, to je cesta k osláveniu. Pre Ježiša, pre Filipa. Pre Ondreja. A tiež i pre Grékov. Cesta k vyslobodeniu je cestou umenšenia. Cesta k vyslobodeniu je cestou obety. A Ježiš, Pán – ale vlastne služobník, hovorí „Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje!“
Prečo dnes spomínam Grékov? Nuž, možno pre tú ich prvú požiadavku či skôr prosbu: „… chceli by sme vidieť Ježiša.“ A my môžeme vidieť, že skôr, ako sa Ježiš zjavuje Grékom, ukazuje sa v plnosti Filipovi a Ondrejovi. Ukazuje sa v plnosti, ktorou je plniť vôľu Otca – byť Božím Baránkom.
Pre Filipa a Ondreja je to pozvánka k jednému – mať živú vieru. Vieru, ktorá sa nebude skrývať za zbožnú frázu. Vieru, ktorá nebude o láske hovoriť, ale bude ju aj žiť. Vieru, v ktorej prídem na meno svojmu bratovi. Vieru, pri ktorej budú moje dvere otvorené pre každého. Vieru, kde nebude ja, ale bude my. Vieru, ktorá nebude exkluzívna, ale bude objímať každého. Viera, ktorá bude ohlasovaná – životom. Vieru, kde bude tým najdôležitejším prvkom moje svedomie. Vieru, v ktorej bude kríž skutočne znakom spásy. Vieru, ktorá dôveruje ako dieťa. Vieru, ktorá používa logiku. Vieru, ktorá sa obetuje. Vieru, ktorá dokáže trpieť – z lásky. Vieru, v ktorej Ježiš bude mojím Pánom.
Tú vieru, ktorú žiadam od iných a o ktorej tak často kážem. Vieru, ktorú budem žiť.
Tomáš Gerboc SVD (Spoločnosť Božieho Slova)