Článok publikujeme s dovolením ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi.
Na svete dnes žije svoje povolanie viac ako 600 000 rehoľných sestier a v poslednej správe som sa usiloval zdôrazniť, aká dôležitá, nezištná a rozsiahla je ich služba.
Ako rehoľné spoločenstvá vznikli a ako dnes žijú v Cirkvi?
Ich počiatky siahajú do prvých storočí po Kristovi. Prvou formou bolo zasvätené panenstvo, keď sa mladé ženy rozhodli žiť v čistote a službe Bohu.
Už v listoch sv. Pavla nájdeme zmienky o nevydatých pannách, ktoré “rozmýšľajú o Pánových veciach, aby boli sväté telom i duchom.” (1 Kor 7,34)
Túžba žiť v hlbšom spojení s Bohom viedla prvých pustovníkov do samoty. Ľudia k nim časom začali prichádzať s prosbou o radu či modlitbu. Pribúdali aj záujemcovia o život v modlitbe a odriekaní.
Tak v pustatinách Sýrie a Egypta postupne vznikali mníšske spoločenstvá. Ženské spoločenstvá čerpali inšpiráciu z už jestvujúcej formy zasväteného panenstva.
Postupne sa formovali prvé kláštory a mníšske pravidlá – reguly. Za prvý ženský mníšsky rád na kresťanskom západe považujeme benediktínky. Popri mníšskych rádoch, žijúcich v klauzúre, vznikli v stredoveku žobravé rády, napríklad františkáni a dominikáni.
Z ich túžby čo najviac napodobňovať Krista sa ustálili sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti.
Kým žobraví bratia aktívne kázali a chodili medzi ľudí, ženské rády stále žili kontemplatívnym spôsobom života za múrmi kláštorov, a svojimi modlitbami podporovali apoštolát bratov. Boli to klarisky, dominikánky či karmelitánky.
Prevažne v 17. až 19. storočí postupne vznikali aj apoštolsky činné ženské kongregácie.
V kontemplatívnych klauzúrnych kláštoroch aj dnes žijú mníšky, ktoré sú oddelené od sveta a neustále sa modlia, klaňajú a chvália Pána. Prihovárajú sa za celý svet. Rôznymi ručnými výrobkami si zarábajú na živobytie.
V činných kláštoroch a spoločenstvách sa sestry venujú apoštolátu, niektoré aj na misiách v rozvojových krajinách. Rehoľníčky a sestry v sekulárnych inštitútoch pracujú v bežných povolaniach, za ktoré dostávajú plat.
Pôsobia v školstve a zdravotníctve, ako sociálne pracovníčky, autorky, vedecké pracovníčky, asistentky, sekretárky. Svojou prácou prispievajú k chodu svojho spoločenstva.
Pomáhajú tak aj sestrám, ktoré vykonávajú prácu bez platenej mzdy – napríklad misionárkam alebo sestrám v dôchodkovom veku.
V prevažnej väčšine rozvojových krajín však rehoľníčky pracujú bez nároku na odmenu.
Ich skromné živobytie a fungovanie rehoľných škôl či nemocníc, výdajní jedla či sirotincov im pomáhajú financovať spolusestry z iných krajín.
Často však ani tieto prostriedky nestačia.
Videl som to na vlastné oči aj na pracovnej ceste v Damasku, kde som sa zhováral so sestrou Georginou. V zničenej Sýrii pomáha mladým ženám v núdzi, zriaďuje psychologickú poradňu a organizuje katechézy pre 200 detí.
Svoju misiu žije skromne a neúnavne, no potrebuje aj pomoc našej nadácie.
Potreba ľudí v núdzi je zvyčajne väčšia ako finančné možnosti sestier a preto sa s dôverou v Božiu pomoc obracajú aj na dobrodincov.
Nadácia ACN dlhodobo podporuje desiatky komunít rehoľných sestier po celom svete, ako napríklad:
a mnohé ďalšie.
Milí priatelia, povolanie, o ktorom Vám píšem, je v dnešnom svete vzácne – no nevyhnutné. Z láskavého srdca zasvätených žien a ich neprestajných modlitieb čerpá celá Cirkev veľké duchovné bohatstvo.
Modlite sa, prosím, i Vy za ne – a podľa svojich možností ich môžete podporiť aj finančne, prostredníctvom našej darovacej stránky.
Všetky dary budú rozdelené sestrám v rôznych častiach sveta.
Ďakujem Vám. I ja ostávam v modlitbe za Vás.
S úctou
Miroslav Dzurech
ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi