Odpočinúť si? Chce to pokoru a odvahu!

Vedieť vyvážene oddychovať znamená rešpektovať Boží primát a naše vnútro. Ak tieto dve skutočnosti nežijú v harmónii, objavujú sa znaky únavy, stresu napätia, nespokojnosti. Ako im predísť aj v našom zasvätenom živote?

Benedikt XVI. kedysi na túto tému poznamenal: „Nedá sa robiť všetko, čo by sa dalo alebo mohlo robiť, pretože naše sily sú obmedzené a situácia v spoločnosti je stále zložitejšia.“ Potom dodal: „Treba mať i čas na oddych. Pamätajme na jednu udalosť z evanjelistu Marka, keď boli apoštoli pod stresom a chceli všetko urobiť, a Pán im hovorí: ‚Poďme na osamelé miesto a odpočiňte si trochu.‘ I toto je činnosť užitočná pre pastoráciu: mať pokoru a odvahu odpočinúť si.“[1]

 

Mať pokoru odpočinúť si

Pokora, ktorá nám pomáha prerušiť rytmus našej každodennej práce a nájsť si primeraný čas na oddych, vzniká vtedy, keď si človek uvedomí niektoré skutočnosti. Aldo Basso, odborník na zasvätený život, uvádza tieto príklady[2]:

– uvedomiť si vlastné ohraničenia. Nemáme k dispozícii neobmedzené sily. Napr. naše mentálne, citové a duševné zdroje a schopnosti, fyzické sily, organizačné schopnosti sú limitované;

– všetci sme užitoční, no nie nevyhnutní! Boh je hlavným tvorcom všetkého a určuje osudy ľudských dejín i samotný rast človeka, my sme len „sluhami“, môžeme prispieť svojou časťou;

– nestotožňovať sa s vlastnou rolou alebo úlohou do takej miery, že podvedome nadobudneme presvedčenie, že nikto nedokáže primerane vykonávať tú úlohu, ktorej sme sa roky venovali;

– vedomie, že z dôvodu našej ohraničenosti potrebujeme chvíle pauzy a oddychu, aby sme sa mohli zamerať na svoje vnútro a napojiť sa na trvalé zdroje kresťanskej tradície (čítanie, modlitba);

– vedomie, že každý z nás má cenu nie na základe toho, čo robí alebo koľko toho vyprodukuje, ale na základe toho, že tu je!;

– vedomie, že služba blížnemu je naša osobná disponovanosť: vnútorný pokoj, zdvorilosť, pozornosť a počúvanie. Tieto postoje veľmi ťažko možno nájsť u toho, kto sa necháva strhnúť činnosťou a z dôvodu nahromadenej práci je stále nervózny;

– naučiť sa odpočívať znamená pravidelne sa cvičiť v tomto postoji a s pokorou i s odstupom si pripraviť „plánovaný“ oddych, ktorý predpokladá občianske právo v práci, rôzne zákony alebo aj samotný vek človeka (aj samotná rehoľa).

 

Mať odvahu odpočinúť si

Vedieť zdravo a vyvážene odpočívať nespočíva iba v tom, že prestaneme pracovať alebo že nič nerobíme. Skôr ide o to, aby sme nadobudli určité postoje, z ktorých niektoré nás budú stáť väčšiu námahu a odvahu.

Bude potrebné mať odvahu objaviť a pomenovať tie dôvody, ktoré nám nedovolia nájsť si čas na vyvážený odpočinok. Samozrejme, takáto práca nie je ľahká, pretože si vyžaduje mravčie úsilie a odvahu zvíťaziť nad určitými formami závislosti alebo prekonať vnútorné nevyriešené konflikty.

Podvedomé dôvody, ktoré nás pobádajú k aktivizmu alebo nám neumožňujú aktívne oddychovať, sú rôzne. Niekedy je to neschopnosť žiť v samote. Deje sa to predovšetkým vtedy, keď sa vníma potreba vyhnúť sa doliehajúcej úzkosti. Táto sa objavuje vtedy, keď osoba zostane sama so sebou. Aby sa nemusela postaviť zoči-voči svojím vnútorným konfliktom, uniká pred tichom a samotou, vrhá sa do rôznych aktivít a činností, aby tak „vyplnila“ deň mnohými vecami, ktoré sú údajne veľmi „naliehavé“ a „neodkladne ich treba urobiť“. Nepozerá sa na obety, na vynaložené úsilie, nedopraje si ani chvíľku pokoja.

V iných prípadoch zasvätená osoba cíti potrebu byť prijatou, pochopenou, milovanou. Táto potreba ju pobáda vrhnúť sa do činnosti a pracovať do úmoru. Ona vlastne trpí určitým neprijatím seba alebo menejcennosťou a chce ich nahradiť výkonom a výsledkami.

Niekedy sa stáva, že osoba je akoby „posadnutá“ prehnaným zmyslom pre povinnosť a následne ju prenasleduje pocit viny. Stáva sa, že neschopnosť prerušiť prácu súvisí so sklonom k narcizmu. Túžba vyniknúť a byť protagonistom spôsobuje, že zasvätená osoba živí v sebe prehnané sebavedomie, očakávania a sny. Tieto ju totiž nútia vrhnúť sa do ambicióznych apoštolských plánov a neustálej činnosti ako dôkazu jej účinnosti a úspechu.

Aj určitý druh kompenzácie pobáda osobu venovať sa nepretržite apoštolským aktivitám. Stáva sa to vtedy, keď sa osoba (výlučne) zameria iba na nejakú kategóriu ľudí (mládež, ženy/muži, deti, chorí…). Nemožno vylúčiť, že sa podvedome usiluje uspokojiť svoje citové a pohlavné potreby, ktorých sa vedome a slobodne nezriekla. Tieto medziľudské kontakty sú určitou afektívno-sexuálnou náhradou.

Môžeme uviesť aj prípad, keď zasvätená osoba odmieta svoj vyšší vek alebo blížiacu sa chvíľu smrti. Ide o podvedomú reakciu: človek sa usiluje udržať v neustálej činnosti a ak sa zastaví, cíti sa v nepohode. Keď psychické i telesné sily s pribúdajúcim vekom ubúdajú, alebo keď treba ísť do dôchodku a zanechať určité postavenie, vtedy sa osoba prostredníctvom aktivizmu usiluje neprijať ukončenie svojej služby.

Mať odvahu povedať si pravdu o sebe samom znamená vedieť zachytiť niektoré signály vnútornej nepohody, ktorý nám nedovolia tešiť sa z oddychu. Napríklad: pretrvávajúce vnútorné napätie; neschopnosť prežívať „stanovené“ dni oddychu, ako sú sviatky (V. Frankl hovorí o „nedeľnom syndróme“); pravidelné vynechávanie dovolenky; ťažkosť alebo neschopnosť vytvárať hlboké a srdečné medziľudské vzťahy; úzkostné prejavy a ustarostenosť o výsledky apoštolskej práce; nedostatočný záujem o nejaké hobby, nejakého koníčka a podobne.

 

Oddych – predpoklad autentickej radosti

Dlhodobý stres podľa odborníkov poškodzuje nielen psychické, ale aj fyzické zdravie. Preto by sme si mali pravidelne dopriať dostatočné množstvo oddychu.

Už svätý Tomáš Akvinský hovorieval, že námahu duše a tela možno liečiť iba oddychom. Ide o životnú múdrosť. Treba však dodať, že duša odpočíva najmä vtedy, keď sa môže tešiť opravdivému pôžitku a radosti.

Vedieť sa tešiť a radovať sa z vecí patrí k dôležitým prvkom mentálneho zdravia. Nemožno ich pokladať za niečo, čo máme v sebe automaticky. Môže sa totiž stať, že niekto po nich tak dychtivo túži, že sa stane ich otrokom, alebo iný azda po určitých skúsenostiach (napríklad predčasne zverená úloha riadenia alebo skôr prísna disciplína) ich prežíva ako povinnosť, a nie ako pôžitok.

Benedikt XVI. povedal: „Žijeme v spoločnosti, v ktorej sa zdá, že každé miesto, každá chvíľa musí byť vyplnená aktivitou, hlukom: často niet času ani na počúvanie a rozprávanie (…) Nemajme strach z vonkajšieho ticha navonok i vo vnútri nás. Potrebujeme ho, ak chceme byť schopní vnímať Boží hlas, ale i hlas druhých, ktorí sú nám nablízku.“[3] Mali by sme slová emeritného Svätého Otca brať veľmi vážne, aby sme sa vyhli workoholizmu, syndrómu vyhorenia a podobným javom súvisiacim práve s neblahými účinkami stresu, či s oslabením duchovného života, medziľudských vzťahov a s prejavmi vnútornej nespokojnosti.

Uveďme aspoň niektoré formy oddychu. Zdravo možno relaxovať a oddychovať predovšetkým v prírode: obdivovať nočnú oblohu plnú hviezd, východ či západ slnka, kochať sa z krásy našich hôr a vrchov, venovať pár chvíľ prechádzke v parku, venovať sa manuálnej práci v záhrade alebo v iných priestoroch komunity. Inokedy to môže byť dobrá kniha, koncert, či film, ktorý možno pozerať spolu v komunite. Mať čas na priateľstvá, ktoré sa budujú neformálne prehodením pár slov pri kávičke. Vedieť „stratiť“ čas pre seba a pre členov komunity je investíciou do budúcnosti, ľudským a duchovným balzamom pre svoje telo i dušu.

Zasvätenú osobu, ktorá sa nedokáže vymaniť z apoštolského aktivizmu, môžu trápiť dve myšlienky: že má množstvo vecí, ktoré treba urobiť, alebo že nemá čo robiť. Preto sa neustále treba usilovať o rovnováhu medzi prácou a oddychom, ktorý nám umožní žiť v harmónii so sebou a urobí nás učenlivými a účinnými nástrojmi v Božích rukách pri zveľaďovaní Božieho kráľovstva.

 Štefan Turanský