Odvaha milovať aj pod bombami

Sestra Carol Tahhan Fachakh napriek vojnovému teroru zostala v Sýrii v Damasku, kde vedie školu a krajčírsky kurz pre kresťanov aj moslimov. Žije s nádejou a tú odovzdáva tým, ktorí zostali.

Skôr ako niekto vyjde z domu, niekto sa pozrie na oblohu, niekto pozrie do mobilu alebo stihne pozrieť ranné správy na TV: Bude pršať? Zoberiem dáždnik? Sú to otázky, ktoré nás sprevádzajú v neistých dňoch. Veľakrát aj appka o zjazdnosti ciest môže pomôcť lepšie si naplánovať deň. Sr. Carol pozerá však inú appku, a to Missile di Hawk, kde sú informácie, či padajú bomby v Damasku alebo v okolí. Kde teraz bombardujú? Ktorou cestou môžem prejsť? Ktorá štvrť je istejšia? „Vojna ti mení každodennosť, prevráti úplne život. Teraz žijeme deň za dňom, stále so strachom, že sa viac nevrátime domov.“ Sestra Carol Tahhan Fachakh, saleziánka, dostala od ministerstva zahraničných vecí v USA medzinárodné ocenenie Odvážna žena 2017 za prácu, ktorú so spolusestrami realizuje v hlavnom meste Sýrie.

Odvaha jej skutočne nechýba: „Veľakrát deti zostali v škole až do piatej či šiestej hodiny večer, pretože rodičia nemohli prísť kvôli výbuchom. Často sme ich odprevadili my. Raz, keď som šoférovala, som ohrozovala ich aj môj život. Ale nedalo sa inak.“

Na fotkách s Melániou Trumpovou je sestra Carol usmievavá a pokojná. „Ďakovala som. Pre mňa bolo dôležité ísť do USA. Pochopiť, že aj tam je veľa ľudí, ktorí túto vojnu nechcú. Presne tak ako my. Ocenenie som venovala predovšetkým misionárkam, ktoré pokračujú v službe ľuďom v Sýrii napriek tomu, že veľvyslanectvá ich krajín zavreli a odporučili všetkým cudzincom žijúcim v Sýrii, aby opustili krajinu. Ja som Sýrčanka, pre mňa je normálne pomáhať mojim ľuďom, ale ich rozhodnutie je o to vzácnejšie.“

Volanie

 Životný príbeh Carol sa začal pred 46 rokmi v Aleppo. Dcéra gréckokatolíckej rodiny bola aktívna vo svojej farnosti aj spolu so svojím bratom. Spolupracovala ako dobrovoľníčka v hnutí Viera a svetlo Jeana Vaniera. S otcom Jurajom, ktorý ju sprevádzal a ktorý zomrel pred dvoma rokmi, sa narodí zvláštna, nevšedná túžba. A je to on, ktorému Carol – zatiaľ čo v odborných štúdiách napreduje od lýcea až po chemickú fakultu na univerzite – vyjadrí túto túžbu po podstatnejšom živote, živote v chudobe. Jej mama snívala o vnúčatách jedinej dcéry, ale Carol s podporou otca začne pravidelne prichádzať na stretnutia o rozlišovaní povolania, aby našla svoju cestu. „O saleziánkach som veľmi nerozmýšľala, lebo som si myslela, že sú príliš bohaté: veľké domy, obrovské budovy. Avšak bolo to práve stretnutie s Máriou Pomocnicou v jednej veľmi chudobnej štvrti Aleppa, Jabal El Saydeh (Máriin vrch), dnes je úplne vojnou zničená, ktorá mi konečne otvorila oči. Stretla som tam sestru Nabilu na jednej nedeľnej omši. Oslovilo ma, že má účasť na liturgii službou, vo všetkom pomáhala kňazovi: čítala, miništrovala, zberala do zvončeka, venovala sa deťom. Vo mne prebehla otázka. ‚To nie je nik, kto by jej pomohol?‘ Keď som krátko potom spoznala Nabilu, dala mi otázku, ktorá ma nenechala bez odpovede: ‚A ty si čo ochotná urobiť?‘“

Nečakane v Damasku

„Začala som s ňou spolupracovať a po nejakom čase som sa v jednej kongregácii pripravovala na povolanie, ale ušla som odtiaľ po troch dňoch, pretože miesto toho, aby hovorili o charizme a ich poslaní, mi ukazovali, ako všetko majú zariadené, že budem určite spokojná. Unavená potom tým, že som o tom doma nechcela hovoriť a radšej klamala a točila sa v prázdne, prijala som ponuku od Nabili: ‚Skús prekonať predsudky. Tie veľké budovy, ktoré ako saleziánky máme, sú k dispozícii dievčatám. Ak chceš, príď a uvidíš.‘ Tak som odcestovala do Damasku a skúsila som to so saleziánkami. Sledovala som veci okolo seba veľmi pozorne. A  čo ma najviac fascinovalo, boli ruky sr. Heldy, staručkej misionárky, ktoré boli poznačené prácou. Okrem toho mal vplyv na moje rozhodnutie ich prístup k hľadaniu povolania a ich neformálna a pritom hlboká modlitba, s ktorou sa rehoľníčky okrem mňa počas týždňa delili s ďalšími dvoma dievčatami. Na záver týždňa stráveného u sestier som si povedala: ‚Pane tu som našla môj poklad.‘ Na sviatok Povýšenia Svätého kríža dňa 14. septembra 1999 vstupuje Carol do noviciátu. Bolo to ťažké pre jej mamu a brata, ale radosť pre otca, ktorý v roku 2003, keď Carol mala svoje prvé sľuby, povie: „Dnes som sa skoro ráno zobudil, aby som sa mohol ísť vyspovedať, musím byť hodný aj v mojom vnútri tešiť sa s tebou a sláviť dnešný deň.“ Tri roky sestra Carol pôsobila ako asistentka v detských jasliach. V roku 2006, keď v krajine vypukla vojna a nachádzala sa u rodičov v Aleppe na dovolenke, bola nečakane zavolaná do talianskej nemocnice v Damasku. V hlavnom meste majú dve komunity, jedna sa stará o nemocnicu a ďalšia o školu. Keď sa Sýria ocitla vo vojne, Carol, ktorá sa po čase stále riaditeľkou školy, pochopila, že typ služby sa mení. „Najprv sme pracovali s veľvyslanectvom pre írskych utečencov. S uzatvorením veľvyslanectiev spolupráca pokračovala s úradom vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) a utečencami sa stali samotní Sýrčania.“

Škola a krajčírstvo

 V škole okrem toho, že má 200 detí – kresťanov i moslimov –, sa realizuje aj projekt hudobnej školy „Deti prešli toľkými najmä psychickými traumami, niektoré stratili aj schopnosť komunikovať. Chceme, aby deti zakúsili pokojné prostredie a hudba v tom veľmi pomáha. V priestoroch školy prebieha aj krajčírsky kurz pre ženy. Projekt, ktorý mal na začiatku 14 ľudí, v posledné roky ich má 100 a 300 ďalších čaká v zozname. Kurz berieme vážne, ponúka kvalifikáciu, ktorá je uznaná UNHCR, a končí sa tým, že dostanú ako dar šijací stroj, aby mohli ženy začať pracovať pre svoj zisk. Kto už viac nemá dom, môže pracovať v miestnosti, ktorú sme ako saleziánky zariadili pre tento účel a kde prichádzajú zákazky. V našej sieti vzťahov sa darí aj z tejto práce trochu podporiť rodiny. 

Pretože v prvých dvoch rokoch vojny sa prežíval strach, ale teraz po napadnutí Aleppa prišla aj skutočná chudoba. Aleppo bolo hlavným mestom obchodu vďaka fabrikám, odkiaľ prichádzalo bohatstvo. Teraz, keď je všetko zničené, cítime chudobu.“

Svedectvo o zjednotení

„Ocitli sme sa v ťažkej situácii, ktorá však zjednocuje kresťanov aj moslimov. V Sýrii bolo vždy výborné spolunažívanie. Teraz idú všetci preč, a niektorí fanatici zostávajú. Ale sú veľmi prekvapení, keď vidia, že náš krajčírsky kurz prijíma aj moslimky. Týmto spôsobom vydávame svedectvo o otvorenosti, ktorú mnohí oceňujú. A v škole? Keď sa ma niekto spýta, či učím náboženstvo, odpovedám, že vysvetľujem, že Boh je láska, tak ponúkam naše kresťanské hodnoty. Moslimovia vedia, že nerobíme prozelytizmus, a veľmi radi posielajú k nám svoje deti. Vojna a šírenie informácii vplývajú na všetko. Posledná Kvetná nedeľa bola slávená v malom a v tichosti sme slávili aj Veľkú noc. Ale kresťanská komunita sa spojila v silnom spoločenstve. Paradoxne,“ zakončuje Carol, „vojna, okrem chudoby a smrti, nám priniesla milosť svedčiť o zjednotenej Cirkvi.“

 Zdroj: www.famigliacristiana.it

Monika Skalová