Odvaha zanechať
Medzi tými, o ktorých evanjelium konštatuje, že „nechali všetkého a išli za Ježišom“, automaticky radíme Dvanásť apoštolov (pozri Lk 5,27-28, Mk 10,28) a prípadne „iných sedemdesiatdva učeníkov“, ktorých Ježiš „poslal pred sebou do každého mesta a na každé miesto“ (pozri Lk 10,1). Obvykle ešte dokážeme túto kategóriu rozšíriť o významných svätcov typu Benedikta, Bernarda, Františka, Kláry, Dominika, Alžbety … a podobne. Ak máme túto vetu preniesť zo vzdialených historických období do súčasnosti, s trochou fantázie si spomenieme na tých, ktorí sa rozhodli pre rehoľný život, prípadne pre kňazstvo. Ak máme však tieto slová aplikovať na každého, kto sa hlási ku Kristovi (a samozrejme aj na seba), náhle sa zarazíme. A predsa, ak súhlasíme s tým, že veriť v Ježiša znamená ísť za ním, nutne sa musíme vyrovnať aj s prvým krokom, ktorý túto cestu bezprostredne predchádza. Postoje, ktoré môžeme zaujať, sú len dva. Buď si úprimne položíme otázku: „Akým spôsobom mám ja všetko nechať a ísť za Ježišom?“, Alebo sa ponoríme do špekulácie typu: „Ako si môžem všetko nechať a ísť (tak trochu) za Ježišom?“
Ak sa rozhodneme pre prvý variant, nasleduje hľadanie odpovede na otázku: „Čo všetko mám nechať, aby som skutočne išiel / išla za Ježišom?“ Vôbec pritom nemusí ísť o opustenie domova či práce. Odpoveď môže byť radikálna aj vtedy, keď nebude natoľko viditeľná, ako tomu bolo v prípade Šimona, Jakuba a Jána. Je však dôležité uvedomiť si ešte jednu skutočnosť: Šimon, Jakub a Ján zanechali všetko a išli za Ježišom vo chvíli, keď naozaj bolo čo nechať! Dve lode naplnené rybami tak, že sa potápali, a siete takmer roztrhané nadmerným úlovkom určite priamo volali po dobrom obchode a odvážnu novú investíciu. Šimon, Jakub a Ján však všetko nechali práve v túto chvíľu!
Okamihy, v ktorých z rôznych dôvodov konštatujeme márnosť a neúspešnosť svojej námahy, teda nemusí byť práve tou najvhodnejšou dobou k tomu, aby sme sa („veľkodušne“) hlásili do školy nazaretského Majstra. Ak má byť odhodlanie všetko nechať a ísť za Ježišom skutočné, musí k nemu dôjsť vtedy, keď naozaj máme čo nechať, a keď to, čo nechávame, skutočne za niečo stojí. Až vtedy budeme schopní „loviť ľudí“ tak, ako to chce Ježiš. Tí, ktorí nechali všetko, pretože sa im to už nevyplácalo, sa zmôžu iba na nejakú agitáciu či na nábor nových členov za účelom naplnenia kostolov a vylepšenia štatistických údajov o náboženskej príslušnosti, ale nie pre Ježiša „úlovok je v takom prípade nulový“.
Anna Mátiková, pavlínka