Rád bosých karmelitánok

História Karmelu sa na Slovensku píše od júna roku 1995, keď sestry prišli na svoje prvé pôsobisko v Košiciach. Po 12 rokoch založili druhý kláštor v Detve, ktorý je zasvätený Božiemu milosrdenstvu a Kráľovnej Karmelu. Za to vďačia o. biskupovi Mons. R. Balážovi, blahej pamäti, ktorý ich v roku 2007 veľkodušne prijal do svojej diecézy. Prvé sestry zo Slovenska sa formovali v Zakopanom v Poľsku už od roku 1991. V súčasnosti ich je vo svete okolo 10 000, 26 na Slovensku, z toho 12 v kláštore v Detve. V karmelitánskom kláštore môže byť najviac 21 sestier v klauzúre, okrem nich môžu byť 2-3 vonkajšie sestry, ktoré zabezpečujú kontakt s vonkajším svetom – poštu, nákupy, prijímajú návštevníkov kláštora a pod. O živote v Karmeli v Detve nám sestry porozprávali toto:

 

Čo vás lákalo vstúpiť do Karmelu? Prečo práve kontemplatívna rehoľa?

Každá z nás to prežívala inak. Ja ako učiteľka som si myslela, že to je moje povolanie, preto som uvažovala o reholi, ktorá sa venuje vyučovaniu, ale ani jedna z takýchto reholí ma nejako osobne neoslovila. Keď som si prečítala niečo o Karmeli, všetko ostatné išlo zrazu bokom. Karmel ma veľmi oslovil, pocítila som, že treba dať všetko pre toho, ktorý je Všetkým. V škole som sa mohla venovať len malej skupine mladých, ale v Karmeli môžem všetkých zahŕňať do svojich modlitieb. To sám Pán Boh priťahuje, je to zázrak, človek si je zrazu istý, že daný štýl života je pre neho ten najsprávnejší, a nič iné ho nevie zaujať.

 

Tušili ste, že z vás raz bude misionárka, že z Poľska prídete na Slovensko?

Absolútne nie. Keď vstupujeme do karmelitánskeho kláštora, tak s vedomím, že prežijeme asi celý život na jednom mieste. Moja cesta na Slovensko bola skôr výnimkou.

 

Aký máte denný režim?

Vstávame ráno o piatej. Nasledujú ranné chvály a hodina vnútornej modlitby. O siedmej máme svätú omšu, ktorú nám slúžia kňazi z farnosti. Po nej máme pätnásťminútové vďakyvzdávanie, modlitbu cez deň predpoludním a raňajky. Do jedenástej pracujeme a potom máme duchovné čítanie. O trištvrte na dvanásť máme modlitbu cez deň napoludnie a obed. Po obede hodinová rekreácia, modlitba cez deň popoludní, mariánske litánie a silentium. Od pätnástej opäť pracujeme, potom máme o 16:40 vešpery, hodinu vnútornej modlitby a o osemnástej večeru. Po nej opäť hodinu rekreácie a o 20:40 posvätné čítanie a kompletórium. Po ňom už len veľké silentium a odpočinok.

 

Prežívate aj v Karmeli nejaké ťažkosti, krízy? Akého charakteru?

Prežívame, ako každý iný človek. Všetko sa nás dotýka – vzťahy aj samota, tak ako všetkých. Aj keď tvoríme spoločenstvo, predsa v istých obdobiach cítime, že nám niečo chýba. Človek cíti, že je sám. Veľkou oporou je nám vtedy vzájomná modlitba sestier a duchovné rozhovory s matkou priorkou alebo so spovedníkom.

 

Ako kontemplatívne sestry máte viac času na modlitbu. Prijímate aj úmysly od ľudí, za ktorých sa môžete modliť?

V klauzúre máme nástenku, kde máme všetky prosby, ktoré prichádzajú e-mailom alebo ich ľudia prinesú či povedia osobne. Každú novú prosbu čítame všetkým sestrám cez rekreáciu a spoločne sa za tie úmysly modlíme, alebo niektoré prosby dostávame osobne ako zvláštne poslanie.

 

Ako sa stravujete?

Zdravo, vegetariánsky, bez mäsa. Mnohí, čo sem prídu, si myslia, že budú hladní, ale potom sú spokojní. Jeme veľa zeleniny na rôzne spôsoby, napr. vyprážanú cukinu, plnenú cukinu, cukinové placky J. Jeme však aj ryby, syry, vajíčka. Už v prvotnej regule bolo napísané, že pustovníci sa majú zriecť mäsa, s výnimkou, keby boli na cestách. V kuchyni sa striedame po týždni a každá si niečo vymyslí, aby to bolo pestré. Jeme dokonca aj čokoládu J.

 

Aké pôsty a formy pokánia praktizujete?

Máme pôsty predpísané, ale môžu byť aj dobrovoľné, vždy však so súhlasom priorky. V piatok napríklad nejeme mlieko ani mliečne výrobky a vajcia. Raz do mesiaca máme v piatok prísny pôst len o polievke na obed. V Pôste sú tri dni bezmliečne – streda, piatok a sobota. Môžeme aj poprosiť o pôst, keď sa deje niečo v rodine alebo za nejaké zvláštne úmysly.

 

Čo je cieľom karmelitánskej spirituality?

Cieľom je zjednotenie s Bohom, dôverný priateľský vzťah s Kristom podľa vzoru Panny Márie. Hlavným prostriedkom k dosiahnutiu tohto cieľa je modlitba, ktorá však od čias reformy svätej Terézie z Avily nabrala viac apoštolský rozmer. Modlíme sa zvlášť za Cirkev, za kňazov, ale aj za všetkých, ktorí to potrebujú. Tereziánska charizma vyžaduje, aby sa modlitba, zasvätenie a celý náš život orientovali na spásu duší.

 

Aké miesto má silentium vo vašom spôsobe života?

Život v Karmeli má byť životom tichým a celkom obráteným k Bohu. Vonkajšie silentium nám má pomáhať k tomu vnútornému, ako pomoc k modlitbe, aby sme viac počúvali Boha vo svojom vnútri a komunikovali s ním. Počas dňa sa nemáme len tak voľne rozprávať o hocičom, ale len to najnutnejšie, čo treba dohodnúť ohľadom práce. Aj tá práca, pokiaľ sa dá, je samostatná. Každá pracuje sama, žije sama vo svojej cele, máme tiež dielne, v ktorých napr. šijeme, vyšívame a maľujeme ornáty a štóly, vyrábame ružence, plastiky zo sadry, zdobíme sviece a iné veci. Dve hodiny cez deň máme rekreáciu, kde sa môžeme vyrozprávať. Od kompletória do ranných chvál máme veľké silentium.

Keď k nám mnohí prichádzajú, čudujú sa, že stále zvoníme. Máme také zvončeky, ktorými sa zvolávame na modlitby, na spoločnú rekreáciu, na obed… Po kláštore teda na seba nekričíme, ale zvoníme.

 

Ako oddychujete, relaxujete, športujete?

Jednou z foriem nášho relaxu je aj fyzická práca v záhrade. Máme veľkú záhradu, takže roboty je dosť, aj pohybu. A tiež všetky domáce práce si robíme samy. Cez veľké rekreácie (to sú niektoré sviatočné dni, keď môžeme slobodne rozprávať), si niekedy zahráme v záhrade aj loptové hry, alebo sa v zime posánkujeme. Jedna známa fyzioterapeutička nám ukazovala aj základné cviky, dobré na chrbticu. Aj v ZŽ minule písali, že na to netreba ani veľa miesta, ani veľa času. Niektoré sestry aj skôr vstávajú, aby si stihli trocha zacvičiť.

Filmy pozeráme len náboženské, aj to len zriedkavo. Rady si aj zaspievame, mávame aj nácviky spevu. Z kláštorného areálu nevychádzame. Už len očami sa môžeme popásť po okolitých horách a zavoňať huby, čo sú tam pod smrekmi.

 

V čom je povolanie do kontemplatívnej rehole výnimočné?

Je to prísna pápežská klauzúra. A potom samota. V Karmeli je pustovnícky spôsob života, ktorý však je v harmónii so životom sesterského spoločenstva. Modlitba a kontemplácia má prenikať celý náš život, aby sme kráčali v prítomnosti živého Boha podľa vzoru proroka Eliáša, v neustálom cvičení sa vo viere, v nádeji a v láske. Byť sama s ním samým.

 

V čom vidíte aktuálnosť vašej charizmy pre Cirkev a pre dnešný svet. Keď mladý človek počuje, že sa má zavrieť za múry kláštora, čo je na tom také lákavé?

Je to svedectvo o existencii živého Boha, ktorý býva uprostred nás. Keď sa vo svete tak veľmi vzmáha hriech, pre ľudí má veľký význam život modlitby, úprimného priateľstva s Bohom a pokánia. Lákadlom pre mladých je aj radikálnosť.

 

Čo je prameňom vašej radosti zo života?

Dôverný vzťah s Ježišom. To sa potom odráža aj v našich sesterských vzťahoch, tak ako v rodine. Keď pozeráme na Eucharistiu, je to veľká radosť, že ho máme tak blízko.

 

Je možné prežívať naplnený život napriek minimálnemu kontaktu so svetom, s ľuďmi, v uzavretom priestore?

Možno aj plnší ako vo svete. Tým, že vo svete je tak veľa informácií a vnemov, človek už nie je schopný ani všetko vnímať, tým menej nájsť podstatu. V kláštore, kde je dojmov a rozptýlení menej, aspoň dúfam, viac vníma to podstatné. Ak sa v reholi chce naozaj dobre žiť s Bohom, je tu vytvorené prostredie a podmienky na to, aby človek duchovne rástol. Z modlitby, cez knihy, čítanie Svätého písma, duchovné rozhovory a komunitný život človek nadobúda poznanie seba, ale aj skúsenosti života.

 

Cítite sa slobodné napriek istej priestorovej obmedzenosti? Nepripadá vám to niekedy ako obmedzenie slobody, že ste tu za mrežami…? Nie je to stiesňujúce?

Povolanie do klauzúry je Boží dar, vďaka ktorému sa človek cíti slobodne. A keď niekedy treba ísť von napr. k lekárovi, človek už čaká, kedy bude zasa doma. Tých možností ale nie je veľa. Nie každý má však tento dar. Stalo sa, že prišli mladé dievčatá a zdalo sa im, že to bude pre nich povolanie, ale bolo cítiť, že práve tá klauzúra ich ťaží.

 

Čo pre vás znamená spoločenstvo? Aký význam má pre sestry karmelitánky?

Je to taký rodinný vzťah, ktorý prináša radosti aj starosti. Je to aj priestor, kde dozrievame ako osobnosti a najviac sa spoznávame. A je to aj ako zrkadlo pre spytovanie svedomia, ako sa modlím, ako vzťah s Bohom prenášam do kontaktu so spolusestrami. Tým, že si nás Boh vybral pre život v Karmeli, máme jeden cieľ a to nám veľmi pomáha. Môžeme sa navzájom povzbudiť, modliť sa jedna za druhú, keď niektorá z nás niečo ťažšie prežíva, a byť si navzájom oporou. V takej uzavretej komunite sa to všetko vycíti a spoločne to prežívame. U nás sa to nerieši prekladom sestry, lebo sme tu nastálo.

 

Ako sa vyrovnávate s odlúčením a samotou srdca?

Samota srdca na nás najviac dolieha v obdobiach, keď prichádzajú rôzne pokušenia a zlé myšlienky. Každá to prežíva inak v rôznych obdobiach života. Myslím, že najlepším liekom je priateľstvo s Bohom a skúsenosť jeho lásky, ku ktorej sa môžeme vo viere vracať aj vo chvíľach pokušení. Postupne však, ako človek prežije nejaké skúsenosti s Bohom, nadobúda vnútornú istotu, že nikto z ľudí nám nedokáže nahradiť Ježiša.

 

Nakoľko môžu mať ľudia zvonku účasť na vašom živote? Môžu písať, telefonovať, prísť sa porozprávať o svojich problémoch?

Samozrejme, telefonujú aj píšu. Máme jednu vonkajšiu sestru, s ktorou ako prvou komunikujú, keď prídu osobne. Jednotlivci prichádzajú aj na duchovné cvičenia, do ticha, môžu sa modliť spolu s nami. Je to skôr pre takých, čo chcú byť sami s Bohom, my neposkytujeme duchovné vedenie, len ubytovanie a stravu.

 

Máte nejaký odkaz pre zasvätených na Slovensku?

Hlavné je držať sa Ježiša. Pamätajme na to, kto nás povolal pre tento život. Je to orientácia, ktorá nás drží pri Bohu a pomôže nám premôcť aj ťažkosti a priniesť obety, ktoré náš život so sebou nesie.

Tomáš Brezáni