Prinášame vám posolstvo Svätého Otca Františka účastníkom II. medzinárodného sympózia na tému: „S vernosťou voči charizme nanovo premýšľať o ekonómii.“
Pápežská univerzita Antonianum, 25. – 27 novembra 2016 v Ríme
Drahí bratia a sestry,
ďakujem vám za vašu ochotu spoločne sa zísť kvôli uvažovaniu a modlitbe za takú dôležitú tému pre zasvätený život, akou je ekonomické riadenie vašich diel. Ďakujem Kongregácii pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života za prípravu tohto druhého sympózia. A keď sa na vás obraciam, budem sa riadiť slovami, ktoré sú v názve vášho stretnutia: charizma, vernosť, znovu premyslieť hospodárenie.
Charizma
Charizmy v Cirkvi nie sú niečím statickým a strnulým, nie sú „muzeálnymi predmetmi“. Sú skôr riekami živej vody (porov. Jn 7, 37 – 39), ktoré tečú terénom dejín, aby ho zavlažovali a umožnili vyklíčiť semenám dobra. V istých chvíľach môžeme byť pod vplyvom akejsi neplodnej nostalgie v pokušení robiť „charizmatickú archeológiu“. Nech sa nám nestane, že podľahneme takémuto pokušeniu! Charizma je stále nová skutočnosť, a práve preto má prinášať ovocie, ako nám to naznačuje podobenstvo o mínach, ktoré kráľ odovzdáva svojim sluhom (porov. Lk 19, 11 – 26); má sa rozvíjať v kreatívnej vernosti, ako nám to neustále pripomína Cirkev (porov. Ján Pavol II., Vita consecrata 37).
Zasvätený život je svojou povahou znakom a proroctvom Božieho kráľovstva. Preto táto jeho dvojitá charakteristika nemôže chýbať v žiadnej z jej foriem pod podmienkou, že my, zasvätení, zostávame bdelí a pozorne skúmame obzory svojho života a prítomného okamihu. Tento prístup spôsobuje, že charizmy, ktoré Pán udelil svojej Cirkvi prostredníctvom našich zakladateľov a zakladateliek, zachovajú si svoju vitalitu a budú môcť zodpovedať konkrétnym situáciám miesta a času, v ktorých sme povolaní zdieľať a dosvedčovať krásu sequela Christi, nasledovania Krista.
Hovoriť o charizme znamená hovoriť o dare, o nezištnosti a o milosti; znamená to pohybovať sa v priestore významu osvieteného koreňom charis. Dobre viem, že mnohým, ktorí sa pohybujú v ekonomickej sfére, sa tieto slová zdajú nepodstatné a treba ich odsunúť do súkromnej a náboženskej sféry. Naopak, dnes je aj medzi ekonómami známe, že spoločnosť bez „charis“ nemôže dobre fungovať a končí dehumanizáciou. Ekonómia a jej riadenie nikdy nie sú eticky a antropologicky neutrálne. Buď prispievajú k budovaniu vzťahov spravodlivosti a solidarity, alebo vytvárajú situácie vyradenia a odmietnutia.
Ako zasvätení sme povolaní stať sa proroctvom počnúc svojím životom oživovaným charis, logikou daru, nezištnosťou; sme povolaní utvárať bratstvo, spoločenstvo, solidaritu s najchudobnejšími a s núdznymi. Ako to správne pripomína pápež Benedikt XVI., ak chceme byť naozaj ľudskí, musíme „dať priestor princípu nezištnosti ako vyjadreniu bratstva“ (Caritas in veritate 34).
Ale evanjeliová logika daru si vyžaduje spojiť sa vo vnútornom postoji otvorenosti realite a v počúvaní Boha, ktorý k nám v nej hovorí. Musíme sa pýtať, či sme ochotní „zašpiniť si ruky“ konajúc v dejinách dneška; či naše oči dokážu skúmať znamenia Božieho kráľovstva v zaiste zložitých i protirečivých udalostiach, ktoré však Boh chce požehnať a spasiť; či sme naozaj spoločníkmi na ceste mužom a ženám našej doby, najmä toľkým, ktorí ležia zranení popri našich cestách, lebo s nimi zdieľame očakávania, obavy, nádeje a aj to, čo sme dostali a čo patrí všetkým; či sa necháme premôcť diabolskou logikou zisku (diabol často vstupuje do peňaženky alebo kreditnej karty); či sa pred tým, čomu nerozumieme, bránime tak, že pred tým unikáme, alebo dokážeme zotrvať na mieste v sile Pánovho prísľubu s jeho pohľadom dobroprajnosti a s jeho milosrdným vnútrom, stávajúc sa pre chudobných a vylúčených milosrdnými samaritánmi.
Čítať v otázkach, aby sme na ne mohli odpovedať, načúvať plaču, aby sme mohli utešiť, spoznávať nespravodlivosti, aby sme sa vedeli podeliť aj s našou ekonómiu, rozlišovať neistoty, aby sme mohli ponúknuť pokoj, hľadieť na obavy, aby sme mohli druhých uistiť: toto sú rôzne tváre mnohostranného pokladu, akým je zasvätený život. Prijať, že nebudeme mať všetky odpovede, a niekedy zostať v tichu, možno sami neistí, ale nikdy, nikdy bez nádeje.
Vernosť
Byť verní znamená pýtať sa, čo dnes, v tejto situácii si Pán od nás žiada, akí máme byť a čo máme robiť. Vernosť nás angažuje usilovne rozlišovať, aby diela, zlučiteľné s charizmami, boli naďalej účinnými nástrojmi, ktoré mnohým priblížia Božiu nežnosť.
Samotné diela, ktorými sa zaoberá toto sympózium, nie sú len prostriedkom na zabezpečenie udržateľnosti vlastného inštitútu, ale patria k plodnosti charizmy. To si vyžaduje, aby sme sa pýtali, či naše diela vyjadrujú charizmu, ku ktorej sme sa zaviazali sľubmi, alebo nie; či zodpovedajú poslaniu, ktoré nám zverila Cirkev, alebo nie. Teda základným kritériom na posúdenie diel nie je ich ziskovosť, ale to, či zodpovedajú charizme a poslaniu, ktoré je inštitút povolaný napĺňať.
Byť verný charizme si často vyžaduje akt odvahy: nejde o to všetko predať alebo zrušiť všetky diela, ale seriózne rozlišovať s pohľadom upretým na Krista, s pozorným počúvaním jeho slova a hlasu chudobných. Takýmto spôsobom naše diela môžu byť plodné pre chod inštitútu a zároveň vyjadrovať aj Božie zaľúbenie v chudobných.
Znovu premyslieť ekonómiu
Všetko toto so sebou prináša nanovo uvažovať o ekonómii pozorným čítaním v Božom slove a v dejinách. Počúvať jemný šepot Boha a výkriky chudobných, tých, ktorí sú takými stále, a nových chudobných; pochopiť, čo Pán chce od nás dnes, a keď to pochopíme, konať s odvážnou dôverou v Otcovu prozreteľnosť (porov. Mt 6, 19 a nasl.), akú mali naši zakladatelia a zakladateľky. V istých prípadoch nám rozlišovanie môže odporúčať udržať dielo, ktoré je stratové – no dávať pozor, aby také nebolo pre neschopnosť alebo neodbornosť –, ale poskytuje dôstojnosť osobám, ktoré sú obeťami vyraďovania, slabým a zraniteľným: tým, čo práve prichádzajú na svet, najchudobnejším, chorým a starým ľuďom, osobám s vážnym postihnutím. Je pravda, že je tu problém s vysokým vekom mnohých zasvätených a so zložitosťou riadenia niektorých diel, ale disponibilita voči Bohu nám umožní nájsť riešenia.
Je možné, že rozlišovanie nám odporučí premyslieť dielo, ktoré je snáď príliš veľké a zložité. Možno nájdene formy spolupráce s inými inštitútmi alebo snáď pretransformujeme dielo tak, aby pokračovalo, hoci iným spôsobom, ako cirkevné dielo. Aj preto je dôležité komunikovať a spolupracovať vo vnútri rámci inštitútov, s inými inštitútmi a s miestnou cirkvou. V rámci inštitútov sa jednotlivé provincie nemajú chápať ako autoreferenčné, ako keby každá žila sama pre seba, a ani ústredné vedenie nemôže ignorovať rôzne zvláštnosti.
Aj naše komunity môže zasiahnuť logika individualizmu. Napätie medzi dielami lokálnymi a všeobecnými, ktoré existuje na úrovni inkulturácie charizmy, jestvuje aj na ekonomickej úrovni, ale nesmieme sa ho báť, treba ho žiť a zvládať ho. Je potrebné vytvárať spoločenstvo medzi rozličnými inštitútmi; a aj dobre poznať legislatívne, právne a ekonomické nástroje, ktoré dnes umožňujú vytvárať sieť, dávať nové odpovede, spájať sily, profesionalitu a schopnosti inštitútov v službe kráľovstvu a ľudstvu. Rovnako je veľmi dôležité viesť dialóg s miestnou cirkvou, aby pokiaľ je to možné, cirkevné majetky zostali majetkami Cirkvi.
Znovu premyslieť ekonómiu znamená rozlišovanie, ktoré sa v tomto kontexte pozerá na smer, ciele, význam a spoločenské i cirkevné dôsledky ekonomických rozhodnutí inštitútov zasväteného života. Rozlišovanie, ktoré vychádza zo zhodnotenia ekonomických možností vyplývajúcich z finančných a osobných zdrojov; ktoré si poslúži prácou špecialistov na využitie nástrojov, ktoré umožňujú obozretné riadenie a kontrolu riadenia, ktoré nie sú len improvizované; ktoré rešpektuje zákony a dávajú sa do služby integrálnej ekológii. Rozlišovanie, ktoré sa predovšetkým dokáže postaviť proti prúdu, pretože peniaze mu slúžia, a ono neslúži peniazom zo žiadneho dôvodu, ani z toho najspravodlivejšieho a najsvätejšieho. V takom prípade by boli, ako hovorili cirkevní otcovia, diablovým výkalom.
Znovu premyslieť ekonómiu si vyžaduje špecifické schopnosti a kompetenciu, ale je to dynamika, ktorá berie do úvahy život všetkých a každého. Túto úlohu nemožno presunúť na druhého, je plnou zodpovednosťou každého človeka. Aj tu stojíme pred výzvou výchovy, ktorá sa nemôže netýkať zasvätených. Pred výzvou, ktorá sa zaiste na prvom mieste týka ekonómov a tých, čo sú osobne zaangažovaní na rozhodnutiach inštitútov. Od tých sa žiada schopnosť byť opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice (porov. Mt 10, 16). A kresťanská opatrnosť umožňuje rozlišovať medzi vlkom a ovcou, pretože mnohí sú vlci prestrojení za ovce, najmä keď sú v hre peniaze!
Netreba zamlčovať, že ani inštitúty zasväteného života nie sú mimo rizika, spomenutého v encyklike Laudato si‘: „Princíp maximalizácie zisku, ktorý má tendenciu izolovať sa od akéhokoľvek zvažovania, je pokrivením ekonómie“ (č. 195). Koľkí zasvätení si ešte dnes myslia, že ekonomické zákony sú oslobodené od akéhokoľvek etického uvažovania? Koľkokrát sa posudzuje transformácia diela či predaj nehnuteľností len na základe analýzy zisku a trhovej hodnoty? Nech nás Boh oslobodí od ducha funkcionalizmu a od toho, aby sme padli do pasce lakomstva! Okrem toho musíme sa vychovávať k zodpovednému obmedzovaniu sa. Nestačí zložiť rehoľné sľuby, aby sme boli chudobnými. Nestačí sa ohradiť tvrdením, že nič nevlastním, lebo som zasvätený, zasvätená, ak mi môj inštitút dovoľuje spravovať a využívať dobrá, aké si len zaželám, a spravovať občianske nadácie založené na podporu vlastných diel, a vyhýbať sa tak kontrole Cirkvi. Pokrytectvo zasvätených osôb, ktoré žijú ako boháči, zraňuje svedomie veriacich a poškodzuje Cirkev.
Treba začať od každodenných malých rozhodnutí. Každý je povolaný prispievať vlastným podielom, používať hmotné dobrá na solidárne rozhodnutia, starať sa o tvorstvo, porovnať sa s chudobnými rodinami, ktoré dozaista žijú nablízku. Ide o to nadobudnúť habitus, štýl v zmysle spravodlivosti a podelenia sa, namáhať sa – pretože často by bol pohodlnejší opak – robiť čestné rozhodnutia, uvedomujúc si, že je to jednoducho to, čo máme robiť (porov. Lk 17, 10).
Bratia a sestry, vracajú sa mi do mysle dva biblické texty, ktoré vám chcem nechať na uvažovanie. Ján vo svojom Prvom liste píše: „Ak má niekto pozemský majetok a vidí brata v núdzi, a srdce si pred ním zatvorí, ako v ňom môže ostávať Božia láska? Deti moje, nemilujme len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou“ (3, 17 – 18). Druhý text je dobre známy. Myslím na Matúša 25, 31 – 45: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili. (…) Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste neurobili.“ Vo vernosti charizme znovu premyslite svoju ekonómiu.
Ďakujem vám. Nezabudnite sa za mňa modliť. Nech vás Pán požehná a Panna Mária opatruje.
Vo Vatikáne 25. novembra 2016
František
preklad: Marta Jedličková