Spontánny prejav pápeža Františka albánskym kňazom, rehoľníkom a seminaristom

Pri modlitbe vešpier v Katedrále svätého Pavla s kňazmi, rehoľníkmi, seminaristami a členmi laických hnutí predniesol Svätý Otec svoju druhú homíliu v Tirane. Pohnutý silnými svedectvami kňaza a rehoľnej sestry, ktorí prežili prenasledovanie komunistami, sa pápež rozhodol neprečítať pripravený príhovor, ale prihovoril sa spontánne.

Pripravil som si niekoľko slov pre vás, ale odovzdám ich arcibiskupovi a on vám ich sprostredkuje. Teraz by som vám chcel povedať niečo iné. V čítaní sme počuli: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy! On nás potešuje v každom našom súžení, aby sme mohli aj my potešovať tých, čo sú v akomkoľvek súžení, tou útechou, ktorou Boh potešuje nás“ (2 Kor 1, 3 – 4) Je to text, nad ktorým nás dnes Cirkev pozýva uvažovať v modlitbe vešpier.
Počas týchto dvoch mesiacov som sa pripravoval na túto návštevu, čítajúc históriu prenasledovania v Albánsku. Bolo to pre mňa prekvapujúce. Nevedel som, že váš národ trpel tak veľa. Potom dnes na ceste z letiska na námestie všetky tie fotografie mučeníkov: je možné vidieť, že váš národ si ešte pamätá na svojich mučeníkov, na tých, ktorí veľa trpeli. Národ mučeníkov… a dnes, na začiatku tento slávnosti, sme sa dotkli dvoch. To, čo vám môžem povedať, je to, čo povedali oni svojím životom a jednoduchými slovami. Rozprávali svoje príbehy s jednoduchosťou, ale veľmi bolestnou! My sa ich môžeme opýtať: Ako ste mohli prežiť toľké súženie? A oni nám povedia to, čo sme mohli počuť v úryvku z Druhého listu Korinťanom: „Boh je Otec milosrdenstva a Boh každej útechy. On nás potešoval!“ Toto nám povedali s jednoduchosťou. Trpeli mnoho. Trpeli fyzicky, psychicky a tiež úzkosťou z neistoty, či budú popravení alebo nie, a žili s touto úzkosťou. A Pán ich potešoval.
Myslím na Petra, keď bol vo väzení v reťaziach a celá Cirkev sa za neho modlila. A Pán ho potešoval. Mučeníkov, aj týchto dvoch, ktorých sme počuli dnes, Pán potešoval, pretože boli ľudia v Cirkvi, Boží ľud – sväté a dobré starenky, mnohé klauzúrované sestry, ktoré sa modlili za nich. A toto je tajomstvo Cirkvi: keď Cirkev prosí Pána, aby potešil svoj ľud, Pán potešuje pokorne a skryto. Potešuje v intimite srdca a potešuje silou. Oni, som si istý, sa nechvália tým, čo prežili, pretože vedia, že to bol Pán, kto im pomohol ísť ďalej.
Oni nám niečo hovoria! Hovoria nám, že pre nás, ktorí sme boli povolaní Pánom, aby sme ho nasledovali zblízka, prichádza útecha jedine od neho. Beda nám, ak hľadáme inú útechu! Beda kňazom, rehoľníkom, sestrám, novickám, zasväteným, keď hľadajú útechu ďaleko od Pána! Nechcem vás vyhrešiť, dnes sa tu nechcem stať „katom“, ale viete dobre, že ak hľadáte útechu inde, nebudete šťastní! A ešte viac: nebudeš môcť potešiť nikoho, pretože tvoje srdce nebolo otvorené pre Pánovu útechu. Skončíš tak, ako hovorí veľký Eliáš izraelskému národu, „krívajúc obidvoma nohami“.
„Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy! On nás potešuje v každom našom súžení, aby sme mohli aj my potešovať tých, čo sú v akomkoľvek súžení, tou útechou, ktorou Boh potešuje nás.“ To je to, čo urobili tí dvaja dnes. Pokorne, bez nárokov, bez chválenia sa urobili nám službu útechy. Tiež nám hovoria: „Sme hriešnici, ale Pán bol s nami. Toto je cesta. Nenechajte sa odradiť!“ Prepáčte mi, že vás dnes používam ako príklad, ale všetci musíme byť príkladom, a to jeden pre druhého. Poďme domov uvedomujúc si dobre: dnes sme sa dotkli mučeníkov.

(Zdroj: www.news.va)

-sc-