Pár riadkov z prípravy na doživotnú profesiu na Filipínach
Chcem sa s Vami podeliť o mojom novom domove, ktorým sa na 10 mesiacov stala provincia Filipíny juh. Práve tu som dostala možnosť pripraviť sa na zloženie doživotných sľubov. Som sr. Katarína z Misijnej kongregácie služobníc Ducha Svätého.
Pri písaní tohto listu si uvedomujem, koľko máme v našej krásnej slovenčine dĺžňov a mäkčeňov. Je to celkom namáhavá práca napísať s tou všetkou diakritikou jeden list. Nemožno tu prepnúť klávesnicu na slovenský jazyk, tak osobitne mi treba každé písmeno vkladať iným spôsobom. Aj toto je spojené so zmenou kultúry, krajiny, jazyka, klímy, jedla, či časového pásma. Som rada, že to môžem zažiť. S tým náročným, čo mi táto zmena prináša, ale samozrejme s tým krásnym, sa snažím deliť hlavne s Ježišom. On načúva, posilňuje.
Do mesta Cebu som priletela 1. septembra. Je to veľké prístavné mesto. Oficiálnym jazykom je v krajine Filipino a angličtina avšak v tejto časti krajiny sa používa jazyk Cebuano, známy tiež ako Visayan alebo Bisaya. Nachádzam záľubu učiť sa jednoduché frázy. Napr. Salamat – ďakujem, Kumusta ka – Ako sa máš? Ale to len tak pozvoľna. Všeobecne komunikujeme v angličtine. Občas mi robí ťažkosti, neviem sa vyjadriť.
Jeden mesiac budeme bývať v provinciálnom dome, potom sa presťahujeme do menšieho domčeka, ktorý teraz prechádza nevyhnutnou renováciou. Píšem “my”, pretože je nás tu 7 sestier s dočasnými sľubmi v príprave na doživotnú profesiu a to sr. Soo – min z Južnej Kórey, sr. Huyen, sr. Hoa a sr. Lan z Vietnamu, sr. Maricel z Filipín Juh, sr. Svitlana z Ukrajiny a ja zo Slovenska. Takže celkom pestrá skupinka. Teším sa!
V mojich začiatkoch sa snažím všetko okolo seba pozorovať a načúvať. Uvedomujem si, aké je to pre ľudí, ktorí prídu do našej krajiny a potrebujú si zvyknúť na to, čo nám je celkom prirodzené. Fauna a flóra je tu skutočne bohatá. V noci počujem zvuky mnohých vtákov. A po stene nám bežne chodia malé jašteričky, známe pod menom lizard. Sú neškodné. K jedlu máme pravidelne tropické ovocie. Spomeniem len niektoré, lebo ich názvy si zapamätať ešte neviem- rôzne druhy banánov, papája, rambutan, avokádo, arašidy v surovom alebo varenom stave, jackfruit. Ochutnala som už aj typické pečené prasiatko, tzv. Lechón (lečón).
V posledné dni pravidelne prší, tak sa trochu ochladilo, a vzduch sa osviežil. Ináč je tu veľmi teplo a vlhko. Časový posun je tu 6 hodín. Cítim ráno alebo doobeda únavu, zvlášť keď sa mi v noci nedarí spať alebo prídu komáre. Ale už si celkom zvykám. Poobede majú v dome sestry siestu, tak si trocha zvyknem pospať. Keď je u vás 23.hod v noci, u nás je 5 hodín ráno a začína byť vonku svetlo. Život tu začína veľmi skoro. O 6.hod. ráno je premávka na cestách už dosť hustá. Typickým verejným dopravným prostriedkom je jeepny/ džípny/. Cestovala som už s ním. Na jeepny je často vidieť veľký obraz Ježiša. Keď chcete vystúpiť, zakričíte: “Para!” Musela som si v ňom skloniť poriadne hlavu. Na pomery ľudí som dosť vysoká. Sestry sa ma na začiatku aj pýtali, či mi je posteľ dosť dlhá. Delili sa so skúsenosťou, že tu bola na návšteve jedna sestra a pri odchode sa podelila, že si pod nohy podkladá ešte stoličku. V mojej izbe je mi posteľ akurát. Bohu vďaka.
Oficiálny začiatok našej probácie sme mali 5.septembra. Pri večernej liturgii nám provinciálna predstavená sr. Maria Elizabeth Ello SSpS každej zapálila plameň na sviecach, počas čoho sme prosili o dary Ducha Svätého. Sviece sme počas piesne položili na
zem okolo obrazu Trojice, nakoľko je práve Ona patrónom tejto provincie. Celù liturgiu pripravila sr. Ewa Lydia, ktorá je našou majsterkou. Sestry nás na záver požehnali.
Pomaly spoznávam život provincie, jednotlivé sestry a ich apoštolát. V našom dome bývajú aj študenti, ktorí navštevujú stredné alebo vysoké školy. Páči sa mi, že stolujeme všetci spoločne v našej jedálni. Na sviatok Narodenia Panny Márie, 8.septembra, sme boli osláviť ôsmy rok existencie Domu dobrého Samaritána/ Balay Samaritano/. Je to dom, kde deti z ulice dostanú pravidelne stravu. Tiež sa pre nich pripravia hry, je tu voda, učia sa tu. Pomáhajú viacerí dobrovoľníci. Stretla som medzi nimi aj dievčinu z Dánska. Mnohí ľudia žijú v chudobných podmienkach. Sestry sa snažia podporiť stravou zvlášť deti. Tie žijú na ulici alebo so svojimi rodinami v domčekoch vyrobených z rôznych materiálov. Je tu veľmi rozšírený obchod s drogami. Aj tieto deti fetujú drogu, ktorú dostať veľmi lacno, ale potajme – je zakázaná. Je to pre nich možnosť zabudnúť na prítomnosť, hlad, a zapadnúť medzi rovesníkov, kde sa cítia prijatí.
Lúčim sa s vami a prajem vám Božie požehnanie, radosť a pokoj.
A na záver ešte jedna skúsenosť: Pýtala som sa jedného dievčatka z chudobnej štvrte, aké hry sa hrávajú. Myslela som si, že povie niečo ako Zlatá brána u
nás. Ona na mňa trocha zarazene pozerá a ukazuje prázdne ruky. Možno sme sa nepochopili jazykom a je to iba o mojom dohade, ale vraví, že oni nemajú hry. Myslela, že sa pýtam na hračky. Nakoniec mi ukázala, ako si jednu hru vytlieskavajú rukami proti sebe. A neskôr hovorí: I am happy. (Som šťastná.)
Sr. Katka Junasová SSpS
-msk-