Pred viac ako dvoma storočiami nemecký básnik a spisovateľ Wolfgang Goethe napísal: „Čokoľvek by si chcel urobiť, o čomkoľvek by si sníval, začni. Odvaha v sebe zahŕňa genialitu, kúzlo a silu. Začni teraz!“ A v minulom storočí s ním súhlasil aj katolícky spisovateľ Graham Greene: „uprednostnil by som mať na rukách krv než vodu ako Pilát“.
Odvaha preslávila prvé generácie kresťanov, sformovala mučeníkov, viedla svätých, osvetľovala zástupy odvážnych svedkov viery; a my?
Generácie, ktoré nás predišli, čelili dramatickým a zverským udalostiam vojny, museli sa pasovať s hladom, námahami, s chudobou. Živili v sebe veľké ideály a v ich mene bojovali, trpeli, plakali. Veľké ideály mobilizovali masy, rozdúchavali entuziazmus. Pomáhali v napredovaní rôznych debát a kultúry a vytvárali aj ohrady a bariéry.
Predošlé ideológie si vyžiadali milióny obetí. Iste, spomienky na škody, ktoré spôsobili tieto ideológie, v nás vyvolávajú strach. Ale naháňa mi strach aj to, keď vidím generáciu chudobnú na ideály, bez plánov, ktorá je neschopná zapáliť sa pre nejakú myšlienku, pre nejaký nápad alebo osobu. Je možné, že medzi fanatizmom a integralizmom, ktoré sú charakteristické pre časť Islamu a ľahostajnosťou, do ktorej je ponorená veľká časť Západu, niet strednej cesty?
Vidíme to v politike. Vnímame to na rôznych sociálnych úrovniach, aj v náboženskej praxi. Sme obklopení nesmiernym zástupom druhej línie, osôb, ktoré nechcú riskovať vlastnú kožu, ktoré sú ochotné znížiť sa ku kompromisom v mene určitých záujmov. Stávame sa neschopnými zapáliť sa, túžiť. Snáď aj milovať?
V rôznych diskusiách, ktoré sa týkajú dôležitých a pálčivých tém politického a sociálneho života, keď ide o základné hodnoty, v ktoré veríme, koľkí z tej masy sú ochotní sa zainteresovať, zaujať stanovisko, neohrozene obhajovať nejakú ideu? Keď sa hlasy rozpaľujú a mysle oduševňujú, je to vo všeobecnosti kvôli určitému osobnému záujmu. Je tu riziko, že vychováme generáciu, ktorá ostane rukojemníčkou ľahostajnosti a apatie. Čo je nebezpečnejšie: bojovať v mene nejakého ideálu, alebo žiť bez ideálov?
Snáď nik nie je úplne ľahostajný. Inak by nemohol žiť ani vytvárať vzťahy. Ale život nás núti, aby sme si neustále volili, rozhodovali sa, zvolili si určitú cestu pred inou. A niečo (alebo niekto) je schopný prebudiť našu schopnosť voľby. Pre niečo (alebo pre niekoho) sme ochotní sa zainteresovať, odvážiť sa o niečo viac, aj keď budeme riskovať. Jestvuje sila, ktorá je schopná nás rozhýbať z našej ľahostajnosti a priviesť nás k inému poznaniu o našom živote, sila, ktorá nám bráni žiť pasívne a učí nás žiť. Táto sila sa volá láska.
Ktorýsi farizej ho pozval, aby s ním jedol. On vošiel do farizejovho domu a sadol si k stolu. V meste bola istá žena, hriešnica. Keď sa dozvedela, že je hosťom vo farizejovom dome, priniesla alabastrovú nádobu s voňavým olejom, s plačom pristúpila zozadu k jeho nohám, začala mu slzami máčať nohy a utierala mu ich svojimi vlasmi, bozkávala mu ich a natierala voňavým olejom (Lk 7, 36-38).
Žena, o ktorej sa hovorí v úryvku Lukášovho evanjelia je ženou, ktorá miluje, ženou, ktorá je ku konaniu poháňaná len láskou. Sám Ježiš to neskôr potvrdí: „Odpustené sú jej mnohé hriechy, lebo veľmi milovala“. Toto vysvitá aj z konfrontácie s farizejom, majiteľom domu, ktorý Ježiša pozval. Nejde o to, či sme lepší alebo horší. Či sme svätí alebo hriešnici: žena – ktorú Ježiš chválil – je známa v celom meste ako veľká hriešnica a všetci sú nejakým spôsobom ovplyvnení týmto obrazom a predsudkom. Skutočný rozdiel medzi tými dvoma nie je morálny úsudok. Je to jednoducho láska. Žena miluje, farizej nie. Len láska ženy je odvážna. Farizej je zbabelý, je otrokom svojich úsudkov a predsudkov. Verš 39, ktorý nasleduje hneď po rozprávaní o tom, čo urobila hriešnica, hovorí: „Keď to videl farizej, ktorý ho pozval, povedal si v duchu: ´Keby tento bol prorokom, vedel by, kto a aká je to žena, čo sa ho dotýka, že je to hriešnica´.“ Myslel si: nielenže nemá odvahu konať, ale ani hovoriť, ani prejaviť svoje myšlienky, svoje rozhorčenie. Čitateľ je postavený pred voľbu: alebo pre otroctvo predsudku alebo pre slobodu lásky.
Žena nemá strach. Zvolila si otvorene. Snáď o tom ani dlho nerozmýšľala. Dozvedela sa, kde je Ježiš a ide ho treba hľadať. Nachádza ho a začína mu slzami umývať nohy a utierať ich svojimi vlasmi. Z objektívneho hľadiska je jej správanie iracionálne, ako je aj iracionálna vášeň lásky. Ale neučí nás hádam táto žena tomu, že niekedy riskujeme, že budeme vo svojom správaní príliš logickí, príliš racionálni?
Boh nepotrebuje byrokratov, ale osoby, ktoré sú živé a zamilované, zapálené Láskou, ktorá je duchom Zmŕtvychvstalého. Duch nás nenecháva nečinnými. On burcuje vedomie. Máme o tom jasné svedectvo v rozprávaní Skutkov apoštolských, kde prvé kresťanské spoločenstvo, povzbudené vetrom Ducha svätého, sa radikálne mení, otvárajúc sa parresii (odvahe, smelosti, slobode ducha) a stáva sa schopným čeliť náboženským a civilným autoritám, skúškam, väzeniu, prenasledovaniu a dokonca smrti. Žena z evanjelia nás vyzýva k tomu, aby sme pochybovali o láske, ktorá sa neotvára odvahe.
V skutočnosti hriešnica nerobí mimoriadne gestá. Skôr malé veci. Malé znaky lásky. Nielen že nerobí veľké veci, ale s plačom odhaľuje svoju krehkosť a slabosť. Nie je dôležité to, čo robí, ale jej schopnosť odvahy. Láska je otvorená pre odvahu. Láska nemá čo stratiť.
V správaní tejto ženy môžeme pozorovať niektoré charakteristické črty tejto odvahy. Je to predovšetkým sloboda voľby. Žena sa dozvedela, kde je Ježiš. Zrejme má toho veľa na odpustenie. Snáď už dlho vlečie ťarchu, ktorá je príliš ťažká pre jej svedomie. Ale volí si a sloboda tejto voľby ju odbremeňuje, uvoľňuje ju z väzieb minulosti a umožňuje jej osobne sa stretnúť s Milosrdenstvom. Evanjelium nehovorí, či už po dlhý čas váhala, či už mala iné možnosti pre stretnutie sa s Ježišom. Jednoducho sa sústreďuje na bezprostrednosť voľby. Slobodné, konkrétne, osobné rozhodnutie si vyžaduje schopnosť a rozhodnosť. Nik ju nenúti, aby išla do farizejovho domu. Nerobí to ani zo strachu, ani kvôli tradícii. Premáha odpor, ktorý pochádza skôr z jej vnútra než zvonku.
Okrem toho tu vidíme schopnosť previesť túžbu na konkrétne gestá. Zbožnými úmyslami – ako vieme – je vydláždené peklo. Medzi rečnením a konaním, ako dodáva ľudová múdrosť, je celé more. Smelosť je tiež odvaha priviesť myšlienku do konca, zjednotenie svojich pocitov s túžbami. Je to postavenie domu svojim ideálom. Odvaha znamená, že sa neživíme len úmyslami.
Hriešnica sa nevyznačuje len tým, že preukazuje svoju lásku konkrétnymi gestami, ale aj tým, že jej gestá nie sú banálne, bežné. Láska vedie k tomu, že konáme viac než zo zvyku. Niekedy až preháňa. Sv. Augustín by povedal, že láska nepozná mieru, lebo jej mierou je milovať bez miery. Láska nepozná medze. Nenechá sa zastaviť prekážkami žiadneho druhu. Kto miluje, ten má odvahu. Ak sme nikdy neboli nikým považovaní za bláznov, musíme začať pochybovať o skutočnej schopnosti našej lásky.
V tomto zmysle sa odvaha ženy prejavuje predovšetkým ako sloboda ducha. Nie je v zajatí hľadania súhlasu. Nie je otrokyňou otázok typu: „čo si o mne pomyslia?“, „ako budem vyzerať?“, „ako tým utrpí moja povesť?“…
Táto žena je slobodná, lebo miluje, jednoducho miluje. Láska je odvážna, lebo robí násilie sebe samej, nie iným. Tým sa výrazne odlišuje od drzosti a bezohľadnosti, ktoré neberú druhého človeka do úvahy. Odvaha lásky nepozerá na seba, ale ani proti nikomu nejde. Odvážna láska je sila, ktorá môže ohromovať a snáď aj vyvolať záujem a ktorá aj rozdeľuje, ale nikdy vedome nejde proti druhému, nehľadá obeť, na ktorú by sa mohla vrhnúť.
Z tohto uhla pohľadu odvaha a pokora veľmi dobre spolu súvisia. A naopak, ako sa dá predpokladať, odvaha ( v evanjeliovom význame) nie je ani vzdialenou príbuznou arogancie. Nie je možné ju presadiť silou. Žena ostáva v celom úryvku v tichosti…
Tichá odvaha je smelosť svätých, ktorí nerobia veľa kriku, ktorí dávajú prednosť viac činom než slovám.
Evanjelista Lukáš o tom hovorí aj prostredníctvom maličkosti, ktorá je na pohľad druhoradá. V niekoľkých riadkoch sa tri krát spomínajú Ježišove nohy: „pri jeho nohách…začala mu umývať nohy…bozkávala mu nohy…“ Prečo sa tak zdôrazňujú Ježišove nohy? Táto pozícia ženy je tu zdôraznená preto, lebo na to, aby sa dotkla jeho nôh, sa musí skloniť, padnúť na zem. Nie je obeťou svojej pýchy alebo nárokov. Jej odvaha sa nezakladá na jej schopnostiach. Je ale nevyhnutné, aby dosiahla Majstrove nohy, aby sa zastavila, aby ich poumývala a usušila. Nik nie je tak malý, tak biedny, aby nemohol dosiahnuť výšku nôh. Naopak, ak je tu nejaká prekážka, je to zo strany toho, kto – vystretý vlastnými predsudkami a istotami – odmieta ohnúť chrbát a skloniť sa.
Dve ďalšie maličkosti dokresľujú túto interpretáciu. Žena – ako to hovorí evanjelium – sa zastavuje. Proti predstave odvahy, ktorá je v neustálom pohybe, v neustálom dynamizme, bez horizontu a bez cieľa, evanjelium ponúka nevyhnutnosť zastaviť sa. Kto je smelší: ten, kto neustále niečo mení a hľadá novoty, alebo ten, kto nachádza svoj stred a svoje korene? Je smelší ten, kto si myslí, že zachráni svet svojimi rukami, alebo ten, kto zasvätí svoj život tichu a modlitbe? Je smelší farizej, ktorý sa klame svojimi zásluhami, alebo hriešnica, ktorá sa skláňa k Ježišovým nohám? A nielen to: Lukáš pridáva, že žena sa drží v pozadí. Je to nový náčrt pokory. Nové učenie. Nové potvrdenie: odvaha je aj schopnosť urobiť krok dozadu, stáť na svojom mieste.
Nakoniec ani Goetheho veta nedávala do popredia násilie a nemiešala odvahu s fanatizmom. Smelosť spočívala predovšetkým v odvahe a v pokore vždy začínať: „Čokoľvek by si chcel urobiť, o čomkoľvek by si sníval, začni. […] Začni teraz!
Roberto Fornara
[1] Prevzaté z časopisu Rivista di Vita Spirituale, č.3, 2013. Preklad T. Berecká – M. Zárik. So súhlasom autora.