Pokojní v nepokoji – Andrej Konc, CSsR

V novembri 2019 prišla do kníhkupectiev unikátna dvojjazyčná slovensko – anglická kniha fotografií a príbehov väzňov svedomia Pokojní v nepokoji. 21 svedkov v nej spomína na roky vo väzení. Počas komunizmu zažili odsúdenie za to, že študovali, žili podľa svojho presvedčenia či len jednoducho verili. Ich príbehmi nás sprevádzajú fotografie ich tvárí, ktoré sa pozerajú do svetla. Nie je to však kniha spomienok. Títo muži a ženy, laici aj rehoľníci a kňazi hovoria o tom, čo za mrežami našli. Nevravia o nespravodlivosti či hneve. Ich tváre aj slová svedčia o pokoji, odpustení, vnútornej slobode za každých okolností, prežívaní Božej prítomnosti a o dôvere v Božie starostlivé ruky.

Kniha vznikla z desiatok návštev, počas ktorých autor Timotej Križka strávil dlhé hodiny rozhovormi s týmito svedkami na sklonku ich života. Dnes z pokojných v nepokoji žijú už len niekoľkí.

„Prišli o roky najaktívnejšieho života, a predsa si zachovali to, čo ja, človek žijúci v slobodnej krajine, tak túžobne hľadám. Nikdy by mi nenapadlo, že to, čo ja hľadám v nekonečných regáloch knižníc, v posluchárňach univerzít či na cestách do ďalekých krajín, oni našli v studenom tichu väzenských ciel.“

O knihe, výstave a príbehoch väzňov nájdete viac na www.pokojnivnepokoji.sk

---

Andrej Konc

„Narodil som sa po prvej svetovej vojne,” spomína Andrej Konc. Kňaz, ktorého som mal možnosť navštíviť v dome pre rehoľníkov na dôchodku. Má 92 rokov. Izba plná elektrotechniky. Takto som zakotvil na síce priveľmi mäkkej a vyležanej, ale zato starostlivo ustlanej posteli.

Andrej vyrastal v ťažkom medzivojnovom období. Narodil sa 20. 7. 1922 v Nemcovciach. Túžba po Duchu, po kňazstve, sa stala jeho veľkým snom už odmalička. Štúdium vôbec nebolo samozrejmosťou. Nakoniec úspešne zmaturoval a nastúpil na Karlovu univerzitu, kde mohol študovať teológiu a vstúpil do rehole redemptoristov.

V noci zhruba po roku štúdia, v prvej polovici apríla, sa Andrejovi Koncovi otočil život naruby. „Do nášho kláštora v Oboršti 14. marca päťdesiateho roku prišla návšteva. Štátna bezpečnosť. Bola polnoc. Zo spánku nás prebudilo búchanie na dvere. Ozvena kovaných bagandží sa ozývala celým kláštorom. Hľadali meno Mastiliak. Po dlhej chvíli pátrania sa otec Mastiliak sám prihlásil. Muži zo Štátnej bezpečnosti ho naložili do auta a kamsi odviezli. Chceli nejaké vysvetlenie, brať si nesmel nič, sľubovali, že sa ráno vráti.“

No jeho veci ostali dlho nedotknuté. Košeľa zavesená v skrini trpezlivo čakala. Do kláštora sa otec Mastiliak už nikdy nevrátil. Bol odsúdený na smrť povrazom. Nakoniec dostal milosť, doživotný trest odňatia slobody a všetkých práv. Odsedel si asi 15 rokov. „Bol úžasný, taká špička z týchto našich katolíckych intelektuálov. Myslím, že to bol jeden z prvých monsterprocesov. Bolo to veľmi kruté.“ 

V tú noc nezobrali iba Mastiliaka. „Vtedy bola tá Barbarská noc. Rehoľníkov z celej republiky pozvážali do centralizačných táborov. Boli sme prakticky ako väzni.” V kláštore ich všetkých nahnali do stredu jedálne. Potom ich naložili do autobusu a odviezli do sústreďovacieho tábora.

Spali tam na drevených slamníkoch, akýchsi vreciach napchatých slamou. Bez prikrývky všetci drkotali v chladných nociach zubami. Spomína si, ako dostávali v papierových sáčkoch dva kusy chleba a kúsok salámy. Nútená askéza podlomila Andrejovo zdravie.

Keď rozpustili tieto centralizačné tábory, rehoľník Andrej sa ocitol na ulici. Sám a bez peňazí, so zákazom uskutočniť svoj sen – stať sa kňazom. S minulosťou trestanca. 

Jeho prvým zamestnaním bola pozícia laboranta v Slovenskej akadémii vied. Tu mohol zúročiť svoj „kapitál” získaný vo väzení. S trpezlivosťou si urobil všetky osvedčenia z virológie. Andrej v tichosti sústredene pracoval. K svojej minulosti sa príliš nevracal. Usilovná práca prinášala výsledky. V jednej chvíli sa ale jeho nadriadený predsa dozvedel o Andrejovej minulosti. Bohoslovec. Strach zmiešaný s odporom zmenil celú situáciu. „Prišiel za mnou šéf a radil mi, aby som sa zmenil. Ako sa má zmeniť rehoľník? A ja som mu povedal, že ja sa nemôžem každý mesiac meniť. Tak som ‚letel‘.”

„Chodil som od dverí k dverám a hľadal zamestnanie.” Ako jediné sa mu otvorili dvere v nemocnici. V „cholera-barakoch” na Miletičovej ulici v Bratislave. Liečili tam nebezpečné infekčné ochorenia. Tu Andrej dostal podradnú robotu pomocného laboranta s mzdou, ktorá bola opäť akousi almužnou. No na výber nemal. Riskoval svoj život pri práci s týfusom, tuberkulózou a šarlachom. Zbieral vzorky pľúc a robil ich rozbory. Odtiaľto ho preložili do nemocnice vo Vlčom hrdle. Tam už prišli lepšie časy. Lekár si ho veľmi vážil a vkladal do neho obrovskú dôveru.

„Raz prišlo auto, 603-ka. Páni povedali, že mám ísť s nimi do väzenia. Doviezli ma do Justičného paláca v Bratislave. Odtiaľ ma previezli na Februárku, do vyšetrovacej väzby ŠtB. Miestnosť, v ktorej som býval, bola úplne tmavá. O chladnú stenu sa nedalo ani oprieť. Kdesi hore pri strope bolo malé zadrôtované okienko. To bola samotka. To bola moja obývačka, spálňa aj záchod.” 

Na samotke strávil niekoľko mesiacov, od 10. augusta 1961 do decembra, keď ho preložili do Justičného paláca. „Pri vyšetrovacej väzbe, to boli najťažšie roky môjho života. A najviac som sa obával toho, aby som nespomenul nejaké meno, aby potom za mňa nevinných ľudí z rodín nepozatvárali. Toho som sa ukrutne bál,” pomalé slová a dlhá chvíľa ticha.

Človek vo väzení nemohol ani chvíľku poľaviť. Stále bolo treba byť v strehu. Nástrahy číhali na každom rohu. „Keď je človek dlhšie na samotke, má potom potrebu vyrozprávať sa. Podeliť sa s druhým človekom. Keď tam prišiel nový väzeň, predstavili sme sa. Ja som sa mu predstavil ako „farársky učeň”; bol som bohoslovec, ale takto som sa mu predstavil. Raz pri vyšetrovaní na mňa vyšetrovateľ použil ten termín. FARÁRSKY UČEŇ. Už som vedel, koľká bije. Nastrčený bol… mal cigarety.”

Ani tam nebolo možné prejaviť svoju vieru. „Páter Trčka si vo väzení pohmkával vianočné koledy. Počul to dozorca, tak ho za trest dali do korekcie. Do väzenia vo väzení. Tam sa nekúrilo a ležalo sa na betónovej dlážke. Dostal zápal pľúc a zomrel.”

Po súde Andreja preložili do Valdíc. „Ilegálne štúdium teológie a účasť na ilegálnych schôdzkach.“ Cez deň pracoval a po šichte mal na starosti umývanie chodieb. Zdalo by sa, že jeho snu je už koniec. „Keď ma brali z Vlčieho hrdla do väzenia, lúčil som sa s kňazstvom. Prišiel som do Valdíc. Tam som mal svojho predstaveného ako spoluväzňa. Mal právo dať povolenie na vysviacku. Bol tam uväznený aj biskup, Ján Chryzostom Korec, ktorý ma mohol vysvätiť. Tam sa splnil ten môj sen z detstva.” 

A tak 31. marca 1962 štyridsaťročný bohoslovec Andrej našiel svetlo. Na chodbe pri umývaní podlahy bol biskupom Korcom tajne, pod prísahou mlčania, vysvätený za kňaza. Na väzenskej chodbe. Vo väzenských šatách. S handrou v ruke. Absolvoval tú najväčšiu školu. A zložil tú najdôležitejšiu skúšku… 

„Nikdy nekonať proti svedomiu. Človek je vždycky slobodný, aby konal podľa svojho svedomia. Slobodný môže byť aj vo väzení. Tá vnútorná sloboda, vernosť ideálu, vernosť Pánu Bohu, Cirkvi, to ho urobí voľným.” 

Tieto slová znejú vo mne ešte dlho po stretnutí.

Timotej Križka (krátené; Pokojní v nepokoji, 2019, Vydavateľstvo Zum Zum)

…

Páter Andrej Konc zomrel 30. augusta 2015. Jeho životopis nájdete TU.