Pokojní v nepokoji – sestra Justína

V novembri 2019 prišla do kníhkupectiev unikátna dvojjazyčná slovensko – anglická kniha fotografií a príbehov väzňov svedomia Pokojní v nepokoji. 21 svedkov v nej spomína na roky vo väzení. Počas komunizmu zažili odsúdenie za to, že študovali, žili podľa svojho presvedčenia či len jednoducho verili. Ich príbehmi nás sprevádzajú fotografie ich tvárí, ktoré sa pozerajú do svetla. Nie je to však kniha spomienok. Títo muži a ženy, laici aj rehoľníci a kňazi hovoria o tom, čo za mrežami našli. Nevravia o nespravodlivosti či hneve. Ich tváre aj slová svedčia o pokoji, odpustení, vnútornej slobode za každých okolností, prežívaní Božej prítomnosti a o dôvere v Božie starostlivé ruky.

Kniha vznikla z desiatok návštev, počas ktorých autor Timotej Križka strávil dlhé hodiny rozhovormi s týmito svedkami na sklonku ich života. Dnes z pokojných v nepokoji žijú už len niekoľkí.

„Prišli o roky najaktívnejšieho života, a predsa si zachovali to, čo ja, človek žijúci v slobodnej krajine, tak túžobne hľadám. Nikdy by mi nenapadlo, že to, čo ja hľadám v nekonečných regáloch knižníc, v posluchárňach univerzít či na cestách do ďalekých krajín, oni našli v studenom tichu väzenských ciel.“

O knihe, výstave a príbehoch väzňov nájdete viac na www.pokojnivnepokoji.sk


Sestra Justína Tuková

Narodila sa po prvej svetovej vojne v roku 1922. Dnes má deväťdesiatpäť rokov. Vyrastala na čerstvom vzduchu v Nižnej, v jednoduchých podmienkach medzi deviatimi súrodencami. Prízvukuje, že doma nikdy nehovorili o peniazoch ani o tom, že boli chudobní. Jedli zemiaky, jačmeň alebo ovos. „Žili sme asi na zázraku rozmnoženia chleba,“ s humorom konštatuje nielen rehoľná, ale i zdravotná sestra. Opatrovníčka tela i duše. Rehoľný život začala v roku 1941 ako devätnásťročná novicka v Slávkovciach: „Bol to vojnový čas. Hospodárska kríza. My sme si museli všetko odrobiť. Museli sme kosiť, kopať či rúbať drevo. Chodili sme na pole. Za komunizmu sa to pre nás všetko znova opakovalo. Ale už nútene, za trest. Dovtedy to bolo z núdze.“

Justína ako zdravotná sestra pôsobila v päťdesiatych rokoch v prešovskej nemocnici. Tesne po Barbarskej noci, keď sa hromadne rušili rehole a odvážali rehoľníci, ošetrovala kňaza Štefana Sninčáka. Našli mu kameň v obličkách.

Jedného dňa ho zrazu nebolo. Všetci hovorili, že utiekol. Po dvoch rokoch napísal list z USA, že je v poriadku, má prácu a poprosil ju, aby kontaktovala iných kňazov, ktorí majú možnosť emigrovať. Do USA pozval aj sestru Justínu. Týždeň po tom, ako dostala list, prišli agenti Štátnej bezpečnosti a násilne ju vytiahli uprostred práce z nemocničného laboratória. Prehrabali jej všetky osobné veci a aj napriek tomu, že nič nenašli, sa jej život podstatne zmenil. „Zatýkame vás, pôjdete s nami,“ oznámili zdravotnej sestre v čiernom habite.

„Primár sa mi snažil pomôcť a nahováral ma, aby som šla do civilu. Že mi vybaví, aby som mohla ostať na slobode. Ja som nechcela opustiť sestry. Vyčítali nám, že pre šaty sme opustili chorých.“

Agenti Štátnej bezpečnosti útlej žene zaviazali oči a vzali ju so sebou: „Strčili ma do cely. Prezliekli ma do vojenských nohavíc. Dali mi väzenskú košeľu a hneď som šla na výsluch.“ Psychologický nátlak vyšetrovateľov naháňal odvážnej žene obrovský strach. „Ja som si dodávala odvahu, ale nohy sa mi neprestajne triasli.“

Verdikt prešovského súdu bol desať rokov za velezradu. Najvyšší súd v Prahe na Pankráci vyhlásenie z Prešova bez skúmania potvrdil. „Na súde nikto nebol. Bola som tam sama. Podišiel ku mne jeden neznámy muž a predstavil sa ako môj advokát. Pritakal na trest desať rokov bez jediného rozhovoru so mnou.“ Pri podpisovaní zápisnice sestra Justína uviedla, že k priznaniu bola násilne donútená. Eštebáci spis okamžite roztrhali a čakali, kým nemali čisté priznanie. 

Pobyt vo väzení nebol zadarmo. Platilo sa štrnásť korún na deň, to si museli odrobiť.

„Bola som s paňou, ktorá stále fajčila. Keď vyfajčila celú škatuľku, pre dym som nemohla ani dýchať. Ak však nemala cigarety, bola taká nervózna, že som jej radšej kúpila cigarety zo svojho. Jej nervozita bola horšia ako ten dym.“

Radosťou stereotypných dní bola káva: „Kávu sme si ‚varili‘ tak, že sme vodu prelievali cez radiátor, aby sa zohriala. Radiátory však boli teplé len chvíľu.“ Najväčším potešením sa im tak stala akási špinavá voda… s ilúziou kávovej arómy.

Po najťažších rokoch väzenia na Pankráci premiestnili sestru Justínu do Pardubíc, kde si odpracovala zvyšné tri roky zo šesťapolročného väzenia.

Vzácny drahokam som objavil chránený hvozdom znievskych lesov. Tam, v nenápadnom tehlovom kláštore, ktorý na prvý pohľad ničím nezaujal, dožívala život sestra, ktorá neprezliekla svoj habit. 

Tma je dobrá na to, aby sme videli hviezdy.“

Timotej Križka (krátené; Pokojní v nepokoji, 2019, Vydavateľstvo Zum Zum)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *