Prekonať tri pokušenia: pápež zasväteným v Kinšase

Na stretnutí s pápežom Františkom v Katedrále Našej Pani z Konga postavenej v roku 1947 sa stretlo vyše 1200 kňazov, rehoľníkov, rehoľníc, bohoslovcov a ďalší zástup vyše 5000 veriacich sa zhromaždil pred katedrálou. Vo. štvrtok 2. februára sa im prihovoril Svätý Otec, aby im predovšetkým poďakoval za ich obetu života napriek nepriaznivým okolnostiam a problémom. Prinášame plné znenie príhovoru pápeža.

PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA

Stretnutie s kňazmi, diakonmi, zasvätenými a seminaristami,Kinšasa, Katedrála, 2. februára 2023

Drahí bratia kňazi, diakoni a seminaristi, drahé zasvätené a zasvätení, dobrý večer a požehnaný sviatok!

Som rád, že môžem byť s vami dnes, na sviatok Obetovania Pána, v deň, keď sa osobitným spôsobom modlíme za zasvätený život. Všetci, podobne ako Simeon, čakáme na Pánovo svetlo, aby osvietilo temnoty nášho života, a ešte viac, všetci túžime zažiť to isté, čo on v jeruzalemskom chráme: držať Ježiša v náručí. Držať ho v náručí, aby sme ho mali pred očami a na srdci. Keď teda postavíme Ježiša do centra, zmení sa náš pohľad na život a aj v bolestiach a námahách sa cítime obklopení jeho svetlom, utešovaní jeho Duchom, povzbudzovaní jeho slovom a podporovaní jeho láskou.

Milosť pôsobí v slabosti

Hovorím to s myšlienkou na slová privítania, ktoré vyslovil kardinál Ambongo, ktorému ďakujem; hovoril o „obrovských výzvach“, ktorým treba čeliť pri plnení kňazského a rehoľného poslania v tejto krajine poznačenej „ťažkými a často nebezpečnými podmienkami“, krajina s veľkým utrpením. Ako však pripomenul, v službe evanjeliu je aj veľa radosti a je veľa povolaní ku kňazstvu a zasvätenému životu. Je to hojnosť Božej milosti, ktorá pôsobí práve v slabosti (porov. 2 Kor 12,9) a ktorá vás spolu s veriacimi laikmi robí schopnými vzbudzovať nádej v často bolestných situáciách vášho ľudu.

Istota, ktorá nás sprevádza aj v ťažkostiach, je daná Božou vernosťou. Prostredníctvom proroka Izaiáša hovorí: „urobím cestu na púšti a rieky na pustatine“ (Iz 43,19). Chcel by som vám ponúknuť niekoľko úvah práve z týchto Izaiášových slov: Boh otvára cesty na našich púšťach a my, vysvätení služobníci a zasvätené osoby, sme povolaní byť znamením tohto prísľubu a uskutočňovať ho v dejinách svätého Božieho ľudu. K čomu sme však konkrétne povolaní? Slúžiť ľuďom ako svedkovia Božej lásky. Izaiáš nám pomáha pochopiť ako.

Božia blízkosť

Ústami proroka sa Pán obracia na svoj ľud v dramatickej chvíli, keď boli Izraeliti deportovaní do Babylonu a zotročení. Boh, pohnutý súcitom, ich chce potešiť. Táto časť knihy Izaiáš je známa ako „kniha útechy“, pretože Pán adresuje svojmu ľudu slová nádeje a prísľuby spásy. Najprv pripomína puto lásky, ktoré ho spája s jeho ľudom: „Neboj sa, veď ťa vykúpim, po mene ťa zavolám, ty si môj. Keď budeš brodiť vodami, budem s tebou, a keď riekami, nepotopia ťa, keď pôjdeš cez oheň, nepopáliš sa a plameň nebude horieť na tebe“ (Iz 43,1-2).

Pán sa tak zjavuje ako Boh súcitu a uisťuje nás, že nás nikdy nenechá samých, že bude vždy po našom boku, útočiskom a posilou v ťažkostiach. Boh je súcitný. Tri mená Boha, tri Božie vlastnosti sú milosrdenstvo, súcit a nežnosť. To všetko totiž tvorí Božiu blízkosť: Boha, ktorý je blízky, súcitný a nežný.

Nositeľmi ohlasovania

Drahí kňazi a diakoni, zasvätené a zasvätení, seminaristi: prostredníctvom vás chce aj dnes Pán pomazať svoj ľud olejom útechy a nádeje. A vy ste povolaní opakovať tento Boží prísľub, pamätať na to, že on nás formoval a my mu patríme, povzbudzovať komunitu na ceste a sprevádzať ju vo viere k tomu, ktorý už kráča vedľa nás. Boh nedovolí, aby nás voda zaplavila, ani aby nás oheň spálil. Buďme nositeľmi tohto ohlasovania uprostred utrpenia ľudí. Hľa toto znamená byť služobníkmi ľudí: kňazmi, rehoľníkmi, misionármi, ktorí zažili radosť z oslobodzujúceho stretnutia s Ježišom a ponúkajú ju druhým.

Slúžiť, nie byť obsluhovaný

Pamätajme: kňazstvo a zasvätený život sa stávajú vyprahnutými, ak ich žijeme, aby sme si „poslúžili“ ľudom namiesto toho, aby sme mu „slúžili“. Nie je to práca na zarábanie peňazí alebo na získanie spoločenského postavenia, dokonca ani na usadenie sa v rodine, ale je to poslanie byť znameniami Kristovej prítomnosti, jeho bezpodmienečnej lásky, odpustenia, ktorým nás chce zmieriť, súcitu, ktorým sa chce postarať o chudobných. Boli sme povolaní obetovať svoj život za našich bratov a sestry a priniesť im Ježiša, ktorý jediný lieči rany srdca.

Aby sme mohli takto žiť svoje povolanie, musíme vždy čeliť výzvam a pokušeniam, ktoré máme prekonávať. Rád by som sa krátko zastavil pri týchto troch: duchovná priemernosť, svetské pohodlie, povrchnosť.

Prvé pokušenie: duchovná vlažnosť

V prvom rade prekonajte duchovnú priemernosť. Ako? Sviatok Obetovania Pána, ktorý sa na kresťanskom Východe nazýva „sviatok stretnutia“, nám pripomína prioritu nášho života: stretnutie s Pánom, najmä v osobnej modlitbe, pretože vzťah s ním je základom nášho pôsobenia.

Nezabúdajme, že tajomstvom všetkého je modlitba, pretože služba a apoštolát nie sú v prvom rade našou vlastnou prácou a nezávisia len od ľudských prostriedkov. A vy mi poviete: áno, to je pravda, ale záväzky, pastoračné naliehavosti, apoštolská práca a únava môžu spôsobiť, že na modlitbu nezostane dosť času a energie.

Sila sviatostí

Preto by som sa chcel podeliť o niekoľko rád: predovšetkým zachovajme vieru v určité liturgické rytmy modlitby, ktoré charakterizujú deň, od svätej omše až po breviár. Každodenné slávenie eucharistie je srdcom kňazského a rehoľného života. Liturgia hodín nám umožňuje modliť sa s Cirkvou pravidelne: nikdy ju nezanedbávajme! A nezanedbávajme ani spoveď: vždy potrebujeme odpustenie, aby sme mohli rozdávať milosrdenstvo.

Osobná modlitba

Ďalšia rada: ako vieme, nemôžeme sa obmedziť na rituálne odriekanie modlitieb, ale musíme si každý deň vyhradiť intenzívny čas na modlitbu, aby sme boli srdce pri srdci s Pánom: dlhšia chvíľa adorácie, rozjímanie o Slove, posvätný ruženec; dôverné stretnutie s tým, ktorého milujeme nadovšetko.

Okrem toho, keď sme uprostred činnosti, môžeme sa uchýliť aj k modlitbe srdca, ku krátkym „strelným modlitbám“, slovám chvály, vďaky a vzývania, ktoré treba opakovať Pánovi, nech sme kdekoľvek. Modlitba nás decentralizuje, otvára nás Bohu, stavia nás späť na nohy, pretože nás vkladá do jeho rúk. Vytvára v nás priestor na prežívanie Božej blízkosti, aby sa jeho slovo stalo dôverne známym pre nás a prostredníctvom nás aj pre tých, ktorých stretávame. Bez modlitby sa ďaleko nedostaneme. Aby sme prekonali duchovnú priemernosť, nikdy sa neunavujme vzývať Pannu Máriu, našu Matku, a učme sa od nej kontemplovať a nasledovať Ježiša.

Pokušenie pohodlnosti

Druhou výzvou je prekonať pokušenie svetského pohodlia, pohodlného života, v ktorom si viac-menej všetko zariadime a ideme ďalej zotrvačnosťou, hľadajúc vlastné pohodlie a vlečúc sa bez nadšenia. Takto však strácame jadro misie, ktorou je opustiť územie svojho ja a ísť v ústrety bratom a sestrám, aby sme v mene Boha uplatňovali umenie byť nablízku. Svetskosť je spojená s veľkým rizikom, najmä v kontexte chudoby a utrpenia. Môžeme zneužiť úlohu, ktorú máme, aby sme uspokojili naše vlastné potreby a pohodlie.

Je smutné, keď sa obraciame do seba a stávame sa chladnými byrokratmi ducha. Potom sa namiesto služby evanjeliu začneme zaoberať spravovaním financií a snahou o vlastný výnosný biznis. Bratia a sestry, je škandalózne, keď sa to deje v živote kňaza alebo rehoľníka, ktorí by mali byť vzorom triezvosti a vnútornej slobody.

Ako krásne je namiesto toho mať jasné úmysly a nekompromitovať sa peniazmi, radostne prijímať evanjeliovú chudobu a pracovať po boku chudobných! A aké krásne je byť príkladom v tom, ako žijeme celibát, ktorý je znamením úplnej odovzdanosti Božiemu kráľovstvu! Naopak, nech sa nestane, že tie zlozvyky, ktoré by sme chceli odstrániť u druhých a v spoločnosti, sú zakorenené v nás. Dávajme si, prosím, pozor na svetské pohodlie.

Teologická formácia

Treťou výzvou je prekonať pokušenie povrchnosti. Ak Boží ľud čaká, že ho osloví a poteší Pánovo slovo, je potrebné, aby boli kňazi a rehoľníci pripravení, vyškolení a zapálení pre evanjelium. Do rúk nám bol vložený dar a z našej strany by bolo trúfalé myslieť si, že môžeme žiť poslanie, ku ktorému nás Boh povolal, bez každodennej práce na sebe a bez toho, aby sme sa primerane formovali v duchovnom živote, ako aj v teologickej príprave.

Ľudia nepotrebujú posvätných úradníkov ani absolventov odtrhnutých od ľudí. Sme povinní vstúpiť do srdca kresťanského tajomstva, prehĺbiť chápanie jeho náuky, študovať a rozjímať o Božom slove a zároveň zostať otvorení nepokojom našej doby, čoraz zložitejším otázkam nášho veku, aby sme pochopili život a potreby ľudí, aby sme pochopili, ako ich vziať za ruku a sprevádzať ich.

Preto formácia duchovných nie je voliteľným doplnkom. Hovorím to seminaristom, ale platí to pre všetkých: formácia je cesta, po ktorej treba kráčať vždy, počas celého života. Nazýva sa permanentnou formáciou: stála formácia, pre celý život.

Služba ako svedectvo

Týmto výzvam, o ktorých som vám hovoril, musíme čeliť, ak chceme slúžiť ľuďom ako svedkovia Božej lásky, pretože služba je účinná len vtedy, ak prechádza cez svedectvo. Nezabudnite na toto slovo: svedectvo. Lebo po slovách útechy Pán prostredníctvom Izaiáša hovorí: „Kto z nich toto zvestuje? Vy ste mi svedkami“ (Iz 43,9.10). Svedkovia. Na to, aby sme boli dobrými kňazmi, diakonmi a zasvätenými osobami, nestačia slová a úmysly: na prvom mieste hovorí samotný vlastný život.

Drahí bratia a sestry, pri pohľade na vás ďakujem Bohu, pretože ste znamením prítomnosti Ježiša, ktorý prechádza ulicami tejto krajiny a dotýka sa života ľudí, rán ich tela. Stále však potrebujeme mladých ľudí, ktorí povedia Pánovi „áno“, viac kňazov a rehoľníkov, ktorí svojim životom nechajú zažiariť jeho krásu.

Vo svojich svedectvách ste mi pripomenuli, aké ťažké je žiť misiu v krajine bohatej na toľko prírodných krás a zdrojov, ale zranenej vykorisťovaním, korupciou, násilím a nespravodlivosťou. Ale hovorili ste aj o podobenstve o milosrdnom Samaritánovi: Ježiš je ten, kto prechádza po našich cestách a najmä prostredníctvom svojej Cirkvi sa zastavuje a stará sa o rany utláčaných.

Blízkosť a útecha

Drahí milovaní, služba, ku ktorej ste povolaní, spočíva práve v tomto: ponúkať blízkosť a útechu ako svetlo, ktoré stále horí uprostred toľkej tmy. Učme sa od Pána, ktorý je nám vždy nablízku. A aby ste boli bratmi a sestrami všetkých, buďte nimi predovšetkým medzi sebou: svedkami bratstva, ktoré nikdy nevedie vojnu; svedkami pokoja, ktorí sa učia prekonávať aj špecifické aspekty kultúr a etnického pôvodu, pretože, ako povedal Benedikt XVI., keď sa obrátil na afrických kňazov, „vaše svedectvo pokojného života, presahujúce kmeňové a rasové hranice, sa môže dotknúť sŕdc“ (apoštolská exhortácia Africae Munus, 108).

Skloniť sa pred Pánom

Jedno príslovie hovorí: „Vietor nezlomí to, čo sa vie ohýbať“. História mnohých národov tohto kontinentu bola, žiaľ, pokrivená a poznačená ranami a násilím, a tak, ak sa v srdci ozýva túžba, tak je to túžba, aby sme to už nemuseli robiť, aby sme sa už nemuseli podriaďovať arogancii silnejších, aby sme už nemuseli skláňať hlavu pod jarmom nespravodlivosti.

Slová príslovia však môžeme prijať najmä v pozitívnom zmysle: existuje zohnutie, ktoré nie je synonymom slabosti, zbabelosti, ale statočnosti; potom to znamená byť pružný, prekonať strnulosť; znamená to pestovať poddajnú ľudskosť, ktorá sa neuzatvára do seba v zlobe a zášti; znamená to ochotu nechať sa zmeniť bez toho, aby sme lipli na vlastných predstavách a postojoch.

Ak sa pokorne skloníme pred Bohom, On nás urobí podobnými sebe, pracovníkmi milosrdenstva. Keď zostávame poddajní v Božích rukách, formuje nás a robí z nás zmierených ľudí, ktorí sa vedia otvoriť a viesť dialóg, prijať a odpustiť, vliať rieky pokoja do vyprahnutých stepí násilia. A tak, keď vietor konfliktu a rozdelenia prudko fúka, týchto ľudí nemôže zlomiť, pretože sú naplnení Božou láskou. Aj vy buďte takí: poddajní Bohu milosrdenstva, nikdy nezlomení vetrom rozdelenia.

Sestry a bratia, ďakujem vám zo srdca, za to, čím ste a čo robíte, ďakujem vám za vaše svedectvo Cirkvi a svetu. Nenechajte sa odradiť, ste potrební! Ste vzácni, dôležití: hovorím vám to v mene celej Cirkvi. Prajem vám, aby ste vždy boli kanálmi Pánovej útechy a radostnými svedkami evanjelia, prorokmi pokoja v špirálach násilia, učeníkmi Lásky pripravenými liečiť rany chudobných a trpiacich.

Bratia a sestry, ešte raz vám ďakujem za vašu službu a za vašu pastoračnú horlivosť. Žehnám vás a nosím vás vo svojom srdci. A vás prosím, nezabudnite sa modliť za mňa!

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu: Vatican News)

Zdroj: Vatican News, mj
Ilustračné foto: Markéta Zelenková / Člověk a Víra