Recenzia filmu Klérus
V časopise Zasvätený život vám z času na čas ponúkame recenziu na film, ktorú pre vás píše kňaz Rudolf Smoter. Z jedného staršieho čísla pre vás vyberáme film Klérus.
Dráma
Poľsko, 2018, 132 min
Réžia: Wojciech Smarzowski
Scenár: Wojciech Smarzowski, Wojciech Rzehak
Kamera: Tomasz Madejski
Hudba: Mikołaj Trzaska
Hrajú: Janusz Gajos, Arkadiusz Jakubik, Robert Więckiewicz, Jacek Braciak, Joanna Kulig
Žid sa rozhodol, že je čas pre výber synovho zamestnania. Dal pred neho alkohol, Bibliu a peniaze. Veď povolanie krčmára, rabína alebo bankára rodine hanbu neurobí, pomyslel si. Syn si zobral fľašu aj Bibliu, do ktorej ešte zastrčil bankovky. Otec mu iba povedal: „Nevedel som, že chceš byť katolícky kňaz…“ Ak by sme na drámu od našich susedov pozerali optikou vtipu, alkoholu a peňazí je vo filme dosť. Menej už nájdeme biblickej múdrosti. A vieru? Tú nájdeme akurát u podnikateľov, ktorí silno veria, že dostanú lukratívne zákazky od miestneho biskupstva. Smarzowski potvrdzuje záľubu vo výbere konfliktných tém, ktoré sa zaoberajú poľskou minulosťou i súčasnosťou.
Dva milióny divákov v poľských kinách počas prvého týždňa vytvorilo na konci septembra 2018 rekord pri uvedení nového filmu na plátno. Klérus dostal dve ocenenia na filmovom festivale v Gdansku. Film sa točil hlavne v Čechách. Niektorí by v tom chceli vidieť neochotu poľských úradov a Cirkvi k spolupráci. Úspešné premietanie v kinách však ukazuje, že kultúra si v Poľsku dopraje slobodu vyjadrenia aj v čase vládnutia strany Právo a spravodlivosť.
Film Klérus, s dobrým výkonom troch hercov v úlohe kňazov (Kukulu, Lisowského a Trybusa), neobjavuje nič nové. Vezie sa na populárnej vlne zneužívania v Katolíckej cirkvi (ako skoršie filmy Padlé ženy, Zlá výchova alebo Spotlight), k čomu nás tvorcovia dôrazne nasmerovali použitím skutočných záznamov zo svedectiev obetí. Ich mená sú aj v záverečných titulkoch.
Humor a karikatúra sú použité v začiatočnej scéne, pri neustálom nadávaní troch klerikov a hrami s chľastom. Dosť rýchlo sa táto zložka vytratí. Je nahradená ich čudným rozchodom a presunom do drámy, čo vidíme vo vývoji postavy Kukulu. Na konci je to jasná obžaloba inštitucionalizovaného zla, ktoré neunikne nebeskému ohnivému oku. Možno aj kvôli efektu sú niektoré excesy skoncentrované na malej ploche, čo nepridá na uveriteľnosti. Použitie prvkov dokumentarizmu sa javí ako ručná brzda, aby poľský režisér neodbočil do absurdnej komédie.
Je tento film iba pokračovaním moderného refrénu vykresľovania viery ako fabriky na neurózu (Freud)? Prihovárajú sa za to kňazi, vykreslení ako širokospektrálni čudáci, i ostatní veriaci, vystupujúci ako štatisti bez náznaku aktivity a premýšľania. A ako by mohol vyzerať názov filmu pre ľudí, ktorí si vážia pápeža Františka a jeho dokumenty? Antievangelium gaudii.
Rudolf Smoter
Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život 02/2019.