Rehoľné sľuby

Pápež František na Svetových dňoch mládeže v Rio de Janeiro 2013 povedal: „Rehoľník alebo rehoľníčka sa nesmie nikdy zriecť prorockého poslania. Proroctvo znamená búrku, prejav moci – niektorí hovoria cirkus. Ale v skutočnosti ich charizmou je byť kvasom: proroctvo ohlasuje ducha evanjelia.“ Ak to má byť tak, je dôležité splniť jednu podmienku: prorocké znamenie či svedectvo musia byť zrozumiteľné tým, ktorí sa s ním stretávajú. Je nepopierateľné, že v samotnom rehoľnom živote je celá škála symbolov a znamení, ktoré nám dnes už nie sú zrozumiteľné a naviac mnohé z nich sú zaťažené pseudoduchovným výkladom 19. storočia. To vedie niekedy k ich nerozumnému odmietaniu, na druhej strane však trvanie na nich sa môže ľahko stať neplodným zamilovaním sa do starého. Keď ich pochopíme, môžu nám poslúžiť k hlbšiemu prežívaniu vlastného zasvätenia, ale tiež ich budeme schopní zmysluplne prispôsobiť dnešným podmienkam. Rozsah tohto článku, bohužiaľ, neumožňuje zastaviť sa a hlbšie zamyslieť sa nad textami starobylých modlitieb, ktoré sprevádzajú prvé kroky nových rehoľníkov, ale hádam tento viac historicky zameraný text umožní dnešnému človeku zamyslieť sa znovu nad celým tajomstvom rehoľného života v Cirkvi, nad tajomstvom vlastného založenia i osobného povolania.

Členenie Cirkvi – vlastné obrady

Milánsky edikt cisára Konštantína v roku 313 priniesol Cirkvi nielen slobodu, ale tiež nutnosť postaviť náboženský život na oficiálnom a právnom základe. Nastal čas nielen kodifikovať liturgické obrady, ale tiež do Cirkvi organizačne začleniť veľké skupiny askétov a panien. Rodí sa myšlienka tajomného Kristovho tela, členeného do troch rozdielnych skupín – klerikov, mníchov a jednoduchých veriacich. Jasne to nachádzame vyslovené v sakramentári egyptského biskupa Serapiona, priateľa svätého Atanáza. Ďalšie starobylé texty, konkrétne Pseudo-Dionýzov spis O nebeskej hierarchii pojednáva na jednej strane o troch posvätných rádoch – diakonoch, kňazoch a biskupoch, na druhej strane o troch rádoch Božieho ľudu, totiž o katechumenoch, jednoduchých veriacich a mníchoch. Oveľa dôležitejšie pre chápanie týchto troch stupňov – veriacich, mníchov a duchovenstva – bolo prevzatie tejto myšlienky stredovekými teológmi, napríklad Rhabanom Maurom a inými. Mnísi tak nachádzajú svoje pevné miesto a zvláštne postavenie vo veľkej rodine kresťanstva. Z tohto podielu na nadprirodzenom spoločenstve Cirkvi vyplýva nutnosť zvláštnych ustanovení či žehnajúcich obradov pre mníchov, lebo klerici mali svoje vlastné svätenie a manželia požehnanie, ktoré im zaisťovalo potrebné milosti, ktoré odpovedajú ich stavu.

Všetky starorímske liturgické zbierky obsahujú formuláre zasvätenia panien a požehnania opáta či abatiše, ktoré boli vyhradené biskupovi. Na druhej strane, obrad mníšskej profesie je postavený na inom základe a mních skladá sľuby do rúk predstaveného, nie do rúk biskupa. Ako každá liturgická forma aj mníšska profesia prináša so sebou osobité spevy, modlitby a žehnania, ktorých účelom je mníchovi vyprosiť zvláštne milosti, potrebné k tomu, aby svoje povolanie mohol poctivo a so cťou žiť. Významným a pozoruhodným prvkom týchto obradov je dvojaký zmysel: 1. úkon odovzdania osoby, ktorá sa sama slobodne zasvätí Bohu; 2. Cirkev v Božom mene túto obetu prijíma. Tak je to vyjadrené v Regule svätého Benedikta, ale platilo a platí to vždy a všade.

Sľuby – druhý krst

Západná i východná mníšska tradícia spoločne prirovnáva sľuby k druhému krstu, ktorý preto vyžaduje primeranú prípravu ako ten prvý. To je pochopiteľné, pretože mních sa stáva novým človekom, získava novú identitu. Takou prípravou je noviciát, ktorý zodpovedá právnicky požadovanému prípravnému roku starého katechumenátu. Náplňou tohto skúšobného obdobia bola výchova a vzdelanie v náuke a v životnej praxi pod vedením skúseného učiteľa (novicmajstra), ktorý mal skúmať, či kandidát chce skutočne urobiť Boha, a dokonca iba Boha, jediným zmyslom celého svojho života, a či preto žiada o prijatie do rehoľnej rodiny. Noviciát slúži k získaniu rehoľných cností a je zakončený zložením rehoľných sľubov, teda profesiou. Ako katechumen dostal pri krste Vyznanie viery, autentické zhrnutie kresťanského učenia, tak i novic dostáva odpovedajúci symbol, a tým je regula. Svoje miesto tu majú i skrutínia, v starobylých mníšskych rituáloch uvedené slovami: „Hľa, zákon, pod ktorým chceš bojovať; ak ho chceš zachovávať, tak pristúp, ak to nedokážeš, slobodne odíď.“ Na slobodné rozhodnutie bol vždy kladený veľký dôraz, preto boli z možnosti skladať sľuby vylúčení všetci, ktorí boli pod nátlakom alebo konali zo strachu, deti a mládež pred dovŕšením šestnásteho roku života (vstup do kláštora), resp. osemnástym rokom života (zloženie sľubov). Pochopiteľne boli vylúčení aj ľudia žijúci v manželstve alebo takí, ktorí už skôr zložili sľuby, ale na inom mieste. V benediktínskej tradícii sa ustálili tri otázky: Zriekaš sa sveta a jeho slávy, sľubuješ obrátenie, sľubuješ poslušnosť? Rímsky pontifikál tento obrad nepozná, ale obsahuje štyri veľké modlitby, ktoré sa obracajú na Boha a tri božské osoby s prosbou o prijatie nového rehoľníka Bohom a udelenie potrebných stavovských milostí. V zachovaných textoch sa nájdu početné rozdiely, zmysel však ostáva vždy ten istý. Je prirodzené, že ústredný akt mníšskej profesie sa konal v priebehu svätej omše, v úzkom spojení s najsvätejšou obetou. Zvyk síce zovšeobecnel, ale napríklad v Cluny sa sľubovalo na začiatku, v Anglicku a Normandii po vstupnej modlitbe alebo medzi epištolou a evanjeliom, inde po evanjeliu, pri obetovaní alebo v starom mozarabskom ríte dokonca na konci svätej omše, slávenej vždy opátom. Dôležité sú užívané termíny: človek sa má stať živou obetou, svätou, príjemnou Bohu. Výraz „obeť“ znie po latinsky „hostia“, tzn. živý obetný dar, žiadna mŕtva svalovina z porážky na jatkách. Drsný výraz, ale podstatný rozdiel!

Sľub sám obsahoval dva kroky: ústny sľub a písomnú žiadosť, ktorá obsahovala tento sľub. Táto sa kládla na oltár ako znamenie obetovania, kde sa mních podpisoval menom. Negramotní urobili na listinu perom jednoduché znamenie kríža. Sľubovalo sa pred Bohom a jeho anjelmi a svätými, zvlášť tými, ktorých ostatky sa nachádzali v oltári, prípadne v kláštornom kostole – tu vidíme dôležitosť viery v spoločenstvo svätých, do ktorého človek týmto aktom vstupoval. Sľubovalo sa nie opátovi, ale samému Bohu. Opát bol iba svedkom (coram Deo … in praesentia domini abbatis). Ďalšie modlitby vyjadrujú prijatie tejto obeti Bohom a Cirkvou a vyprosujú radosť a pokoj.

Nové rúcho

Od tohoto momentu mních nielen patril Bohu, ale tiež bol zaradený do bratského spoločenstva, komunity, ktorá ho prijímala v Božom mene. To je vyjadrené vonkajším znamením rehoľných šiat a bozkom pokoja, a spečatené svätým prijímaním. Mníšska obliečka predstavuje podstatnú súčasť profesie. Spočíva v nej posila, založená na historických súvislostiach a rôznych zvykoch, ktoré pomáhajú vytvoriť z jednotlivcov rehoľnú rodinu. Podstatné je, že oficiálnym znamením príslušnosti človeka k rádu alebo kláštoru je profesia, obliečka sama osebe je záležitosť vedľajšia. Rehoľný habit je tiež vyjadrením sľubu chudoby: jeho zložením odkladám svoj vlastný odev a prijímam odev kláštorný, požehnaný zvláštnym obradom. Tu tiež vidíme odkaz na starobylé krstné obrady, keď pri vystúpení z baptistéria dostal človek nové biele rúcho a následne bol zhromaždenou obcou pozdravený bozkom pokoja. Tento kresťanský symbol vyjadruje veľmi zrozumiteľne prijatie za člena rodiny, čo je ďalej zvýraznené otcovským príhovorom predstaveného a potvrdené a zavŕšené svätým prijímaním, čo sa latinsky povie communio, spoločenstvo. Koľkokrát počas celého obradu toto slovo zaznelo, teraz to má byť aj uskutočnené. Má trvať naveky. A človek má byť zrozumiteľným znamením, že to nie sú prázdne slová krásnych obradov, ale že to tak skutočne je.

Jindřich Zdenek Charouz, premonštrát

foto: archív zz