Rozhovor o tichu
Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život 01/23.
Ticho je veľkým duchovným pokladom. Niet nad vlastnú skúsenosť s ním. A predsa môžu na duchovnej ceste vnútorného objavovania ticha pomôcť aj slová. V tomto zmysle sa o tichu rozprávali Lucia Hidvéghyová (L) a Reginald Slavkovský (R).
R: Lucia, viem, že máš vzťah k Svätému písmu. Učíš úvod do jeho štúdia a v lete si mala na ženskej katolíckej konferencii príspevok o tichu z biblického pohľadu. Ktoré texty Písma, súvisiace s tichom, Ťa najviac oslovujú?
L: Oslovujú ma najmä tie, ktoré poznám už dlhšie. Nosím ich vo svojom vnútri a Božie slovo mi postupne odkrýva svoj zmysel, až sa mi zdá, že tie výroky nesú mňa. Niektoré verše hovoria o tichu priamo, iné ho len naznačujú a viac ma priťahujú tie druhé, zvlášť začiatok putovania Abraháma v Genezis 12 a posledná veta na konci Žalmu 150. Možno sa pýtaš, čo sa tam hovorí o tichu, ale to je práve to, že nič. O tichu sa tam mlčí. Text nás k nemu privedie a potom nás nechá, aby sme ho objavovali a nechali ho prehovoriť jeho vlastným jazykom, ktorý nepotrebuje slová. To najdôležitejšie sa ani slovami opísať nedá.
Môžem to neskôr vysvetliť, ale zaujíma ma, kedy si si začal ticho všímať Ty, aj ako matematik a filozof, aj ako dominikán a učiteľ spirituality. Ako vstúpilo do Tvojho života a čím Ťa zaujalo?
R: V detstve som sa rád hrával aj sám v tichu. Ako tínedžer som to niekedy preháňal s počúvaním hudby. Ospravedlňujem sa našim susedom… Čas štúdia matematiky bol aj časom hľadania samého seba. Okrem iného sme vtedy počúvali pieseň Paľa Hammela Stretnutie s tichom na text Kamila Peteraja. Trvalo mi to však ešte roky, kým som sa vybral na svoje vlastné hlbšie stretnutia s tichom. Až potom som začal chápať a zakúšať túto časť textu piesne: „Odvtedy sme s tichom starí dobrí známi, chodí so mnou všade, keď som sebou samým.“
L: Krásne. Pár slovami vystihol to podstatné… Vidím, že máme podobnú skúsenosť: počúvať alebo čítať o tichu nestačí. Aj keď si človek myslí, že rozumie, až neskôr pochopí plnšie, keď ticho zažije. Chce to čas a trpezlivosť. Ale prerušila som Ťa, pokračuj, prosím.
R: Spomenul som „hlbšie“ stretnutia. Ty si mi raz rozprávala o úrovniach či stupňoch ticha. Môžeš ich tu predstaviť?
L: Rada. Naučili ma to jezuiti na individuálnych duchovných cvičeniach. Okrem dennej sv. omše a rozhovoru sme za osem dní nemuseli povedať ani slovo. V úvode nás pripravili na to, že keď zvonka nebudeme počuť nič, vo vnútri sa to začne poriadne ozývať. To je prvý stupeň. Človek je sám, vypne mobil a mlčí, ale v hlave mu víria hlasy a obrazy. O pár dní sa upokoja a myseľ aj srdce sa ľahšie sústredia na duchovný svet, na rozlišovanie a rozjímanie o Božom slove, na osobný vzťah s ním. Vo vnútri pri tom zápasíš, striedajú sa svetlé aj temné chvíle. To je druhý stupeň. Pozorne počúvaš, čoraz viac si v Božej prítomnosti a spoznávaš sám seba. Ešte stále potrebuješ slová, ale bude ich čím ďalej menej. Keď sa vnútorný svet aspoň na chvíľu celkom skoncentruje a zjednotí, aj emócie sa utíšia, tam niekde bude tretí stupeň. Už nepotrebuješ nijaké slová. Zakúšaš Božiu blízkosť, a to Ti stačí. Nič Ťa nedelí od jeho tichej prítomnosti. Je v nej krásna plnosť, akoby sa všetok priestor a čas zhustil do jediného „tu a teraz“. On ostáva v Tebe a Ty v ňom. Nedá sa to opísať, ale kto to zažil, pochopí.
Ako vníma ticho dominikánska tradícia? Alebo ako si vnímal ticho v rámci duchovnej formácie v reholi?
R: V našej reholi zvyklo byť a niekde ešte aj je na očiach bratov umiestnené heslo Silentium est pater praedicatorum (Mlčanie je otcom kazateľov). Ja som do noviciátu prišiel z rušného života, v ktorom som spájal prácu vo výpočtovom stredisku s angažovaním sa v tajnej cirkvi – stále sa niečo dialo. A zrazu som bol vystavený veľkej dávke ticha. Rodili sa vo mne otázky, ako s tým tichom naložiť. Veľmi mi vtedy pomohlo duchovné sprevádzanie o. Petra Holeca. Na moje stále znovu sa vynárajúce otázky odpovedal okrem vlastnej skúsenosti odkazovaním na učenie sv. Jána z Kríža a sv. Terézie z Avily. Vždy som sa vrátil plný nadšenia a odhodlania, ale keď som sa pokúšal svoju modlitbu sýtiť tichom (sv. Ján od Kríža rád používal slovo nada – nič), objavili sa nové prekážky alebo pochybnosti. A teraz po vyše 30 rokoch vidím, že stále hlbšie vstupovanie do ticha je celoživotný proces. Táto skúsenosť celoživotného hľadania Boha v tichu ma vracia k postave Abraháma. Čím Ťa oslovil biblický príbeh Abraháma vo vzťahu k tichu? Ako súvisí s Tvojou vlastnou skúsenosťou?
L: Najprv som si ticho v príbehu vôbec nevšimla. Až postupne mi došlo, že Abraháma sprevádzalo od samého začiatku a patrí k jeho vzťahu s Bohom. Keď počul slová: „Choď… do krajiny, ktorú ti ukážem“ (Gn 12, 1), šiel. A ukázal mu ju Pán nejako? Najbližšie sa mu prihovoril, až keď bol už v nej. To podľa naratívnej analýzy znamená, že Boh celý čas mlčal a Abrahám si musel cestu hľadať sám… Dlho som to takto chápala aj ja. Ako pozvanie k samostatnosti a zodpovednosti. Veď Boh nás nevodí stále za ruku a ak mlčí, nie je to z nezáujmu, ani za trest; zažil to aj Abrahám. Podľa jedného komentára text naznačuje, že svoju životnú cestu máme hľadať metódou „pokus-omyl“ .
R: To ukazuje Abrahámovo putovanie v inom svetle. Lenže prečo Pán povedal, že mu krajinu ukáže, ak mu ju neukázal? A prečo krajinu, a nie cestu?
L: Veď to. Dlho som nevedela nájsť žiadnu odpoveď. Druhú otázku o ceste som si ani nekládla. Až postupne som na niečo prišla. Naratívna analýza tu nestačí, lebo pracuje len so slovami, a Boh môže Abrahámovi aj nám ukázať dôležité veci aj bez nich, v tichu… Keď putuješ po púšti, tam musíš vedieť, kam ideš, inak zablúdiš a zomrieš. Potrebuješ mať cieľ. Ak Abrahám nevie, do ktorej krajiny ide, nemôže vedieť, či do nej príde o týždeň alebo už dnes… Preto musí byť bdelý a možno sa pýta sám seba, kam chce vlastne prísť.
R: Rozumiem. Božie ticho v ňom vyvoláva otázky: Pre akú „krajinu“ sa vydal na cestu? Pre aký hlas? Po čom túži on sám a čo v živote hľadá? A nekladieme si takéto otázky aj my všetci?
L: Áno. Odpovede na tieto otázky si hľadá každý sám, v tichu vnútornej púšte, kde spoznáva samého seba a učí sa byť sám (so) sebou. Boh sa nám v tichu prihovára cez naše túžby, ktoré nás priťahujú k nemu, k Láske. Myslím si, že aj o tom je Abrahámov príbeh. Pán mu to nemusel ukázať slovami, ktoré by sme si mohli v Genezis prečítať, ale dával mu spoznať, že tou „krajinou“ a cieľom jeho cesty je on sám a že je na každom kroku s ním. Tak sa dá vysvetliť, prečo mu chcel ukázať krajinu, a nie cestu. Na druhej strane, Ježiš povie: „Ja som cesta.“ Boh je aj cesta, aj cieľ.
Starovekí židovskí učenci tiež uvažovali o tejto veci a hovoria, že Pán neukázal Abrahámovi krajinu vopred preto, aby po nej ešte viac túžil, aby bol vnímavý a aby mu bol milý každý jeden krok na tej ceste. Ak je celý život putovaním, potom to môže mať ešte hlbší zmysel.
Vo vzťahu medzi jednotlivým človekom a Bohom je teda ticho nenahraditeľné. Ako je to ale v medziľudských vzťahoch a zvlášť v komunite? Povieš, prosím, niečo zo svojej skúsenosti s tichom na seminári tvorby spoločenstva?
R: Tohto roku sa uskutočnilo viacero takých seminárov a odporučila ich aj KVRPS. Už predtým som o nich čítal v knihe Scotta Pecka, ale osobná skúsenosť je oveľa viac než informácia z knihy. Okrem iného mi až tá skúsenosť ukázala obrovský význam ticha v celom procese.
L: Chápem, že skúsenosť je neprenosná, ale budem Ti vďačná, ak povieš viac. Napríklad ma zaujíma to, čo sa môže odohrávať iba v tichu alebo efektívnejšie v tichu ako počas zvyčajnej komunikácie a je to dôležité na vytvorenie spoločenstva.
R: Naša bežná skúsenosť nám hovorí, že cesta k hlbokej vzájomnosti vo vzťahoch je cez rozprávanie a ponúknutie prívetivosti. Na seminári sme však boli vyzvaní, aby sme hovorili iba vtedy, keď sme cítili hlbokú pohnútku hovoriť a spájalo sa to so zodpovednosťou za spoločenstvo. Učili sme sa dávať priestor tichu a vlastnej krehkosti. Samozrejme, aj sme dosť hovorili. Keď ale niekto zdieľal niečo hlboké, vyzvali nás, aby sme s tým najprv zostali v empatickom tichu, s pozornosťou sústredenou na spoločenstvo. Viac sme počúvali a menej radili, zachraňovali či opravovali druhých. Najprv boli niektorí frustrovaní tým, že – aj pre toľké ticho – sme veľmi neefektívni. Na konci sme však cítili, že sa medzi nami a v nás udialo niečo mimoriadne. Zdá sa mi, že tento neintuitívny prístup k tvorbe spoločenstva odráža hlbšie zákonitosti múdreho prístupu k životu vôbec, napríklad aj k práci. Už nemusím iba veriť, že dať priestor vnútornému tichu s Bohom vnáša do života väčšiu plnosť, pokoj a radosť. Zažil som to a ožili vo mne aj všetky podobné staršie spomienky, ktoré poukazovali na to isté.
Takýto seminár je niečím vzácnym, ale nie je pomôckou na každý deň. Aké spôsoby na podporu vnútorného ticha používaš Ty, Lucia?
L: Skôr než odpoviem, chcela by som povedať, že k vnútornému tichu som sa dostala vďaka tichu zvonka, ale keď som ho už v sebe našla, videla som, že je už ďalej nezávislé od vonkajšku a je silnejšie ako zvuky. Čo mi pomáha udržať si ho? Napríklad to, keď nerobím dve veci naraz a každú vnímam naplno. Keď pozorujem vonkajší aj vnútorný svet bez toho, aby som ich hodnotila. Strážim si myšlienky a ranný čas, aby som nezačala hneď niečo čítať a počúvať. Občas sa zastavím a len obdivujem to, čo vidím. Pracujem v tichu, rádio počúvam len krátko a hudbu si púšťam len v nedeľu. Keď sú rušné dni, aspoň poviem: Ty, Pane, si moje jediné dobro, alebo iný verš z Písma a som na chvíľu len s ním.
Za posledné roky sa mi veľmi osvedčilo to, keď ostanem stáť alebo sedieť, zatvorím oči a pokojne dýcham. Pozorujem každý nádych a výdych, počúvam ho, cítim prúdenie vzduchu a s vďačnosťou si uvedomujem, ako moje telo dýcha a žije. Nesnažím sa na nič myslieť, len vnímam zmyslami, a to mi pomáha zbaviť sa myšlienok. Vtedy len som a zotrvávam v Božej prítomnosti, a to mi stačí. Vopred sa rozhodnem, že v tej chvíli chcem byť prítomná celou svojou bytosťou, ale aj prázdna, slobodne otvorená pre niečo väčšie. Keď ma naplní pokoj, vrátim sa k práci alebo medzi ľudí. K tomu nakoniec ticho s Bohom vedie: otvára nás nielen pre vzťah so sebou a s Pánom, ale premieňa aj naše vzťahy s druhými.
R: Aj ja mám rád túto bránu to ticha cez vnímanie tela, dychu a uvedomovanie si Božej prítomnosti. Mám tú výhodu, že kúsok od mojej izby je kaplnka. Večer sa v nej zvyknem stretnúť s tichom a so Svätým. Prostredie kaplnky, ticho a tma mi pomáhajú vnútorne sa nastaviť na postoj, ktorý prekračuje racionalitu: Ten, ktorý ma povolal a ktorý ma má rád, je aj tam vonku, v bohostánku, ale aj vo mne, v mojom srdci, v mojom skrytom strede, ktorý naplno pozná iba Boží Duch.
L: Vďaka, že si svoju vzácnu skúsenosť priblížil. Má takú podmanivú vnútornú krásu, že sa mi žiada aspoň na chvíľu sa tu pristaviť a spomaliť, nechať ju doznieť… Žasnem nad tým, ako sa Boh približuje k nám ľuďom. Tak málo vieme rozumom pochopiť a slovami opísať jeho blízkosť, a predsa si môžeme vychutnávať v duši chvíle hlbokej vzájomnosti a odovzdanosti.
R: Na duchovných cvičeniach s naším francúzskym bratom sme sa učili tento postoj vnášať aj do pomalej chôdze, jednoduchej práce konanej kontemplatívnym spôsobom, dokonca do príjemného spôsobu, akým môžeme veľmi pomaly zjesť napríklad pomaranč. Je to krásny spôsob, ako do duchovného života zapájame svoje telo. Keď si pred chvíľou opísala, ako môže vnímanie dychu pomôcť zahĺbiť sa do tichej Božej prítomnosti, pripomenulo mi to aj dýchanie v rytme žalmov počas liturgie hodín. Ako súvisí s tichom Žalm 150, o ktorom si hovorila na začiatku rozhovoru? Nespomínajú sa v ňom skôr hudobné nástroje?
L: Spomínajú, áno. Slovo dych alebo dýchanie nájdeš až v poslednej vete, na vrchole celého Žaltára, a vďaka skúsenosti, opísanej vyššie, sa mi to spája s tichom. Prvé slovo, ktoré tam hebrejčina používa, je kol,čo znamená „každý, celý, všetok“ . Nasledujúci verš hovorí: všetko, čo dýcha alebo všetok dych, alebo aj každý nádych a výdych, a teda celé dýchanie nech chváli Pána, aleluja. Alternatívne preklady vyjadrujú, že modlitbu netreba obmedzovať na niektoré úkony a myšlienky, na istý čas. Celé naše bytie môže byť Bohu na chválu. Veď skôr, ako myslíme a hovoríme alebo konáme, potrebujeme dýchať. Ak by bol každý náš nádych a výdych Bohu na chválu, nemuseli by sme sa „ísť pomodliť“. Celý život by bol modlitbou.
R: Alebo by možno prekračoval modlitbu, ak ju chápeme ako výlučne náboženský postoj. Môže byť ticho náboženské alebo sekulárne? Pred časom ma veľmi inšpirovala kniha Johna F. Haughta What is God? Vnímavým čitateľom hovorí o Bohu nie náboženským jazykom, ale predkladá im zamyslenia nad základnými všeľudskými skúsenosťami, ako je skúsenosť slobody, krásy, hĺbky, budúcnosti… a ukazuje, ako v sebe nesú náznaky skúsenosti posvätna – teda tajomstva, ktoré nás fascinuje, ale voči ktorému cítime aj bázeň. Nie je takou skúsenosťou aj skúsenosť ticha?
L: Presne. Ticho je jazyk, ktorým sa Boh môže prihovoriť každému. A nemyslím si, že veriaci mu rozumejú viac ako neveriaci. Ticho je krásne v tom, že je nesmierne a neuchopiteľné. Je blízko nás, a predsa nám uniká. Nevieme ho definovať, merať, hodnotiť ani ovládať. Či ho prijmeme, alebo odmietneme, nič mu tým nepridáme ani neuberieme. Opačne to ale neplatí. Naše telo aj duša potrebujú ticho, ktoré pôsobí ako liečivý oceán múdrosti a láskavého pokoja. Ticho je neviditeľná brána do skutočnosti, ktorá nás priťahuje. Nenúti nás ani nesúri, skôr pozýva a trpezlivo sprevádza. Má dosť miesta pre protiklady, dosť pochopenia pre celú škálu možností. V tichu môže byť každý sám sebou, taký, aký naozaj je, vo svojej nedokonalosti a zraniteľnosti, bez strachu a potreby niečo dosiahnuť, ale zakaždým prijatý, vzácny a milovaný.
R: Vďaka, Lucia. Bolo príjemné a podnetné rozprávať sa s Tebou a je krásne s Tebou aj mlčať.
L: Ďakujem Ti. Veľa si vďaka nášmu rozhovoru odnášam. Do ticha.
Celý časopis v pdf nájdete v našom archíve.
Foto: Františka Čačková, OSF