S Pasqualom Chavezom nielen o zasvätenom živote

Pasqual Chavez Villanueva (nar.20. decembra 1947 v Real de Catorce, San Luis Potoaí, Mexiko) Saleziánom je od roku 1964, vysvätený za kňaza bol v roku 1973. Po získaní licenciátu z teológie na Pápežskom Biblickom Inštitúte v Ríme promoval z biblistiky na univerzite v Salamanke v Španielsku. Ďalší rok vyučoval v teologickom formačnom dome mexických saleziánov v Guadalajare. V roku 1996 bol členom hlavnej rady saleziánov v Ríme a v roku 2002 bol zvolený za generálneho predstaveného saleziánov. V roku 2008 bol v úrade potvrdený na ďalších 6 rokov. Od roku 2006 bol menovaný za predsedu vyšších rehoľných predstavených v Ríme a v tomto úrade bol potvrdený aj v roku 2009 na ďalšie trojročie. Don Chavez ako teológ sa vo svojich príhovoroch ako aj vo svojich článkoch dotýkal teológie rehoľného života, jeho obľúbeným slovom bolo „passione“ zanietenie pre Krista a z toho vyplývajúce zanietenie pre akékoľvek poslanie. Slovensko naposledy navštívil v máji  v roku 2014 počas Medzinárodných športových hier PGSI, ktoré sa po prvý krát uskutočnili na Slovensku v Bratislave.

 

Svätý Otec má novú víziu o svete. Čo by ste k nej povedali? 

Jeho vízia je veľmi evanjeliová, veľmi pozitívna. Prichádza mi na um verš  Jn 3, 16: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“

Svätý Otec František hľadá, čo je v tomto svete dobré, pravé, pekné. Je to dôležitý prvok, pretože viac podčiarkujeme práve to, čo je negatívne, zlé. Keď sa začnú akumulovať všetky „izmy“ – relativizmus, hedonizmus, nihilizmus, sekularizmus –, všetko sa zdá negatívne. A teda odkiaľ pochádza tento pozitívny pohľad na svet? Vychádza z pohľadu na svet očami Boha. Boh sa nemôže pozerať zle na svoje stvorenie.

Nemôžeme povedať, že keď Svätý Otec hovorí tak pozitívne, je naivný, jednoduchý, že si neuvedomuje zlo, nespravodlivosti. Pretože, keď hovorí o týchto veciach, je veľmi prorocký, jasný až tvrdý. Hovorí napríklad, že korupcia – zvlášť politikov, a nielen ich – je veľké zlo, pretože je to vplyv zla, ktoré nie je ovocím slabosti, ale určitého systému. Svätý Otec má pozitívny pohľad na svet, ktorý vychádza z úsilia vidieť Boha vo všetkom a vidieť všetko pohľadom Boha. Toto je pre zasvätených veľmi dôležitá vec, pretože nám dovoľuje v rôznosti kontextov, v ktorých sme povolaní žiť zasvätený život alebo realizovať špecifické poslanie, hľadať a objaviť v tejto spoločnosti to, čo je pravé, pekné, dobré a odtiaľ začať budovať.

Aj jeho pohľad na Cirkev je nový a veľmi pragmatický. Ako ho vnímate? 

Cirkev chce mať novú, chcel by ju mať „oslobodenú od najväčšieho hriechu, a tým môže byť duchovná svetskosť“. Duchovná svetskosť, ktorá privádza k hľadaniu vlastnej slávy, a nie slávy Boha, tá, ktorá sa stará väčšmi o svoje záujmy než o záujmy Božieho kráľovstva, ktorá privádza k takej sebestačnosti, že sa staneme stredobodom pozornosti. Teda nemyslíme na nikoho viac ako na seba samých bez toho, aby sme si uvedomili, že „Cirkev nie je panička, ale tá, ktorá slúži svetu, ako nám to ukázal Ježiš Kristus“.

Svätý Otec chce hlbokú obnovu predovšetkým v oslobodení sa od tohto najväčšieho zla, pretože jasne hovorí, že „to, čo môže veľmi uškodiť Cirkvi, je práve táto duchovná svetskosť“. A je zaujímavé, že ju volá duchovnou. Tým chce povedať, že veľmi často sa zahalí do určitého pastoračného, rehoľného či kultúrneho hávu, navonok zdanlivo zameraného na Boha, ale práve naopak, hľadajúceho vlastnú slávu.

Akú Cirkev túži mať pápež František?

Jednoznačne Cirkev, ktorá vychádza. Na druhý deň po svojom zvolení za pápeža v homílii počas svätej omše za prítomnosti kardinálov povedal, že v Apokalypse sa píše, že Ježiš stojí a klope, lebo chce vstúpiť, ale často sa stáva, že klope na dvere, aby mohol vyjsť von, nechce zostať dnu. Tým nám chce povedať, že to má byť Cirkev, ktorá nemôže byť zafixovaná, uzavretá sama do seba. Cirkev, ktorá musí vyjsť; toto vyjdenie sa stane v prvom rade pastoračnou metódou, ale znamená to predovšetkým pastoračné rozhodnutie.

A hovorí: „Uprednostňujem Cirkev, ktorá je zranená ako pri nehode, pretože cestou vonku sa niečo stalo, pred Cirkvou, ktorá zomiera udusením, uzavretá sama do seba.“ A toto nás robí veľmi citlivými na periférie nielen zemepisné. Cirkev je cirkvou rozšírenou po celom svete, ktorá dosahuje nielen vzdialené zemepisné periférie, ale aj periférie kultúrne, tie úseky, priestory, v ktorých sa zdá, že Boh nie je prítomný. Preto prišla aj iniciatíva tzv. nádvoria hľadajúcich, ktorú vytvoril pápež Ratzinger a začal ju ako dialóg s neveriacimi, dialóg s umelcami, dialóg s vedcami a pod. Ale pápež František hovorí predovšetkým o existenciálnych perifériách, ktorými sú tie situácie, v ktorých muž a žena sú na pokraji spoločnosti a často aj života.

img_6874 (580x350)

Ktoré prirovnanie Svätého Otca vzhľadom na Cirkev vás zaujalo?

Porovnanie sveta s veľkou poľnou nemocnicou; Svätý Otec hovorí, že je tam veľa ranených. Je urgentné nerobiť inú vec, ako sa venovať tým, ktorí to práve potrebujú. A toto je dôležité, pretože bez tohto obrazu veľkej poľnej nemocnice, plnej ranených vojnou, ako sa aj v súčasnosti deje, čo hovorí? Bez tohto príkladu sa niekedy nechápe, čo pápež myslí na úrovni pastoračnej, keď hovorí, aby sme nesúdili ľudí, ktorí sa napríklad rozhodli pre homosexuálne partnerstvá, pretože to robia nevedome, že hľadajú v podstate aj Boha, a teda „kto som ja, aby som súdil?“. To neznamená, že nemá jasný pohľad na to, ale hovorí o svete, v ktorom je veľa zranení. Čo nás má teda zaujímať? Všetko, čo je okolo nás, napr. teraz momentálne otázky ohľadom svätého prijímania znovu zosobášených alebo rozvedených. Je to jeden z bodov, ktoré budú preberané na mimoriadnej synode o rodine. Pápež nechce zmeniť učenie Cirkvi, ale hovorí, že nemôže byť nevnímavý na situácie ľudí. Teda chce Cirkev, ktorá je veľmi vnímavá, citlivá, ktorá je plná súcitu. Chce ju mať chudobnú, a teda v službe chudobným. Forma, ako to urobiť, nespočíva v mnohých slovách. Snaží sa predstaviť evanjelium bez slov. Je v tom veľmi jasný.

Čo hovoríte o pápežovej autenticite? Súvisia jeho rozhodnutia aj s voľbou mena František?

Oslovuje predovšetkým svojimi veľkými rozhodnutiami ako osoba, ktorá je chudobná sama v pravom slova zmysle, napríklad keď sa rozhodol bývať v Dome svätej Marty, a nie v apoštolskom paláci, v izbe, ktorá nemá viac ako 70 m2, uprednostnil používanie bežného auta pred luxusným, nosenie starého oblečenia, ktoré už mal, nohavíc, košieľ, topánok, ktoré už používal. Chce dať vidieť, na čo dáva dôraz, že je to človek, ktorý miluje chudobu. Chudoba je čnosťou, nie vyjadrením niečoho, čo zanechávam ako nejaké zlo vo svete, pretože chudoba je autentická. Ak je skutočná, tak predovšetkým je vyjadrením pokory. Nič ti však nepomôže, ak si chudobný, ale si plný sebestačnosti, pýchy, v domýšľaní si, že ty môžeš fackať všetkých! Autentický chudobný je zároveň pokorný. Prázdny od seba a plný Boha a otvorený a citlivý na druhých. Pokorný, pretože jednoduchý. Svätý Otec sa pýta: „Prečo máme byť stále výnimoční vo všetkom? Musíme sa stať stále viac normálnymi.“ Hovorí: „Chcel by som a snívam o misionárskej Cirkvi. Cirkvi, ktorá skutočne vážne berie úlohu, ktorú jej dal Ježiš – byť svedkami až po končiny sveta.

Svätý Otec František svojimi trefnými prirovnaniami zasahuje Cirkev do živého a stále je čím sa inšpirovať.

Môžem spomenúť veľmi pekný príklad, v ktorom prirovnával Cirkev k loďke. Teda nemá sa na ňu pozerať ako na veľkolepý trajekt, určený na veľké plavby, ktorý vzbudzuje pozornosť. Hovorí: „Cirkev nie je taká. Cirkev je malá rybárska loďka,“ čím poukazuje, že jej identita, autentickosť a vierohodnosť nestojí na jej veľkosti, poukazuje na to, že Cirkev je odrazom toho, čo bolo Ježišovou vôľou. Keď hovorí: „Nie sme bežci na maratóne, ktorých ak niekto predbehne, zostanú stáť na mieste. Nie. Cirkev je cirkvou, ktorá putuje, ktorá je na ceste. Musí prispôsobiť svoj rytmus kráčania tým najslabším, a nie tým najsilnejším.“ Sú to veľa hovoriace obrazy, aby sme pochopili, aký obraz Cirkvi má Svätý Otec.

ks_pascual_chavez

Pápežovo chápanie autority prináša určitú novosť.

Autoritu vníma v jedinej perspektíve, v ktorej ju číta ako službu. Počas homílie v deň začatia svojho pontifikátu povedal, že mu bola daná moc, ale jedinou mocou, ktorú má, je slúžiť. A toto je typicky evanjeliové. Neprišiel som, aby ma obsluhovali, ale aby som slúžil. Teda Cirkev, ktorá bude skutočne slúžiacou, pretože veľké osobnosti Cirkvi sú pokorné, jednoduché. Cirkev citlivá na chudobných, najnúdznejších, ktorí sú bez privilégií.

Zaujímavé je aj napríklad, že nastupujúc do lietadla si sám nosí batožinu alebo sám išiel zaplatiť poplatok, keď bol hosťom v Dome svätej Marty, alebo keď potrebuje kávu, ide si ju kúpiť. Toto otvára oči druhým, nie je to len forma, ako sa oblieka. Možno obraz, ktorý sám použil – byť pastierom, ktorý páchne po ovciach práve preto, že žije medzi nimi. Ježiš hovorí, že ich pozná po mene, zavedie ich na najlepšie pastviny, k čistým vodám a je schopný dať za nich život. Toto všetko dáva posolstvo zasväteným, pretože je to volanie k evanjeliu, najväčšej regule života. Je to volanie k podstatnosti života, nie života, v ktorých je veľa vecí povrchných, čo nám nedovolí žiť to, čo sme vyjadrili sľubmi. Je to volanie k tomu, ako on hovorí, byť prítomnosťou, ktorá prebudí svet, ktorá ho burcuje. A toto je autentickým proroctvom. Prečo? Pretože to znamená dať Krista do centra svojho života, mať veľkú zanietenosť pre Božie kráľovstvo a veľkú lásku k Cirkvi.

Máme Rok zasväteného života, čo treba v zasvätenom živote znovu objaviť?

Dnes viac ako inokedy je potrebné znovuobjaviť krásu zasväteného života. Odkiaľ prichádza jeho krása? Predovšetkým z vedomia, že náš život je povolaním. Povolaním, ktoré sa nedá porovnať s rozhodnutím sa pre dobrovoľníctvo. Dobrovoľníctvo je krásne, je to krásna služba iným, je to krásne vyjadrenie štedrosti a solidarity zo strany mladých a je to tiež veľmi pekná forma chápania života v darovaní sa druhým, ale toto nie je povolanie. Pretože dobrovoľníctvo začneš, kedy chceš, ideš, kde chceš, a skončíš, kedy chceš. Povolanie je naopak, že niekto na teba myslel, na teba pozeral s prednostnou láskou, ktorý ťa zavolal po mene, ktorý si ťa vybral, aby si bol s ním. Takže prvá vec, ktorú má objaviť zasvätený život, je význam, ktorým je vyjadrená prednostná Pánova láska. A prirodzene, keď Pán volá, ako čítame v Markovom evanjeliu 3, 14 – 15, volá, ktorých chce, nie všetkých, iba tých, ktorých chce, aby boli s ním. A toto je druhý prvok v Roku zasväteného života – vedieť, že naším povolaním je byť spoločníkmi Ježiša, byť s ním a kultivovať intímnosť priateľstva, čo znamená mať ho ako jediné absolútne dobro nášho života. A zároveň hovorí, aby ich poslal hlásať, aby sa podelil s nimi so svojím zanietením pre kráľovstvo. Teda nežiť pre neho part time, ale full time, nedávať mu čas, ktorý mi zostane, ale byť úplne disponibilný pre poslanie. Takto to predstavuje v evanjeliu svätý Marek. A svätý Ján v 15. kapitole o viniči a ratolestiach tiež vyjadruje tri veci, ktoré sú veľmi zaujímavé. Hovorí: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás.“ A k čomu sa znovu vraciame? Že za zasväteným životom je povolanie, projekt Boha, nie osobný projekt, a že našou úlohou je identifikácia s týmto projektom Boha, urobiť ho naším projektom, ktorý má Boh pre nás. To, čo vedela urobiť Mária, to, čo vedel urobiť Ježiš, keď naplno objal vôľu nebeského Otca, nie aby sa stalo, čo ja chcem, ale to, čo chceš ty. Ale hovorí aj viac, hovorí: „Nenazývam vás sluhami, ale priateľmi. Sluha nevie, čo si myslí Pán, ale ja sa delím s vami s tajomstvom kráľovstva, dal som vám všetko, čo mi dal Otec, môj Otec je vaším Otcom, Duch Svätý zostúpi na vás a vás naplní.“ A tiež nám dáva svoju Matku.

Akú kvalitu by malo mať povolanie?

Malo by mať kvalitu priateľstva. Priateľstva, ktoré má v základoch získavanie skúsenosti s Bohom, vstupovania do intimity s Pánom, v ktorom sa stávame hľadačmi Boha a expertmi na Boha. Keď Ježiš hovorí: „Chcem, aby ste prinášali ovocie, aby vaše ovocie zostalo,“ neposiela nás robiť veci, ktoré pretrvajú; jediná vec, ktorá pretrvá aj po smrti, je láska. Volá nás k takej plodnosti, ktorá vychádza z lásky, pretože láska nás vedie urobiť zo seba dar pre Boha a pre iných a nepatriť sebe samým, ale slúžiť druhým, potrebám druhých, byť pozornými nie na seba, ale na druhých, a teda to je ovocie, ktoré skutočne zostane. Keď niečo urobíš, pretože dostaneš nejakú odmenu, zdá sa, že sa uspokojíš, ale keď dáš sám seba, je to iné. Avšak to nestačí. Ježiš chce, aby jeho radosť bola našou radosťou a aby naša radosť bola úplná, chce nás mať šťastnými. Nechce len, aby sme boli plodnými, ale aby sme boli šťastnými. Toto šťastie je ovocím srdca a je to dar Boha.

 

IMG_6789 (580x435) - Copia

Čo prajete  zasvätenému životu?

Aby sa vrátil sa k prijímaniu povolania ako daru. Daru, ktorý obnovuje Cirkev a ktorý by mal byť, mal by sa stať terapiou pre tento svet. Tento svet je chorý, pretože chýba láska. A čo môžu ponúknuť zasvätení? Všetky služby, ktoré robíme, sú veľmi dobré, ale iba v takej miere, v akej môžu zjaviť, že Boh je láska, plný zanietenia, že Boh je nežný.

Svätý Otec hovorí o revolúcii nežnosti: „Nemajte strach byť nežnými, pretože tento svet je prísny, tvrdý v postojoch, má ťažkosť odpustiť, prijať.“ A teda si predstavujem zasvätený život, ktorý znovu získa svoju identitu, ktorý znovu získa svoju vierohodnosť a tiež viditeľnosť. Vždy hovorím, že sa nejedná o získanie priestoru moci, priestoru privilégia. Jediná vierohodnosť je v Ježišových slovách: „Aby vás spoznali ako mojich učeníkov, musíte sa navzájom milovať tak, ako som ja miloval vás.“

Môže byť komunitný život alebo život v spoločenstve prorocký?

Komunitný život je sám osebe prorocký, pretože sám v sebe napĺňa prijímanie druhých, aj keď odlišných. Sme zjednotení nie na základe krvi, ale skutočne narodení v Duchu, ľudia, ktorí majú rozdielne konanie, prežívanie, rozdielnu citlivosť, rozdielnosť kultúr, jazykov. Avšak napriek tomu sme v komunite schopní vytvoriť veľkú jednotu nehľadiac na rozdielnosti, ale pozerať v rozdielnosti, v bohatstve. Nie je to pohroma, ale požehnanie, vyjadrenie bohatstva Ducha. Jednota aj rozdielnosť sú darmi Ducha Svätého a je to aj naša úloha.

V spoločnosti, v ktorej sa stále viac rozširuje individualizmus, v ktorom sa vyzdvihuje osobný úspech, kde sa vyzdvihuje osobné napredovanie, kde slovo solidarita sa zdá dokonca nepríjemným a stále menej je za tým bratstvo, menej človek, je komunita sama osebe proroctvom, pretože dáva vidieť, že prostredníctvom lásky a viery muži alebo ženy rozdielneho konania, prežívania, rozdielnej cesty dosahujú autentickú bratskosť, rodinného ducha, komunitu.

A tu sa prirodzene vynára výzva, ako prejsť od spoločného života k životu v spoločenstve, čo nie je to isté. Spoločný život je jednoducho byť spolu.

Ako môže spoločenstvo vyjsť na periférie? Čo k tomu potrebuje a aké sú prípadné prekážky?

Spoločenstvo života je schopnosť deliť sa s tým, kým si, s tým, čo robíš, s tým, čo chceš. Práve toto dovoľuje ísť komunite aj na existenciálnu perifériu. A čo často môže byť prekážkou? Napríklad veľké štruktúry, ktoré nedovolia mať citlivosť voči ľuďom, ktorí nemajú prístup do našich štruktúr. Alebo prekážkou môže byť postoj uspokojenia sa s tým, že to, čo robíme, stačí a nemusíme nepohodlne hľadať iných. Prekážkou je určitá spokojnosť, ktorá nemá v sebe veľkú zanietenosť srdca, burcujúcu vyjsť z múrov našich domov a hľadať tých, ktorí sú skutočne vonku, no niet nikoho, kto by išiel za nimi a zaujímal sa o ich potreby, prejavil starostlivosť.

Čo teda robiť? Tu musí komunita rásť v citlivosti a v tom, čo hovoril Svätý Otec František, rásť v osobnom aj pastoračnom obrátení, a ja pridám aj inštitucionálnom. Osobnom, pretože bez osobnej konverzie zmena štruktúry nič neznamená, vôbec nič. To znamená, že musíme mať toto vedomie služby posledným, tým najnúdznejším, čo je sprevádzané aj chápaním rôznych foriem pastoračnej služby, a tu nastupuje pastoračná konverzia. Toto však, samozrejme, vychádza zo štruktúr, z charizmy, preto hovorím aj o konverzii inštitucionálnej. Tu vstupujú veľmi významným spôsobom aj laici a dnes nemôžeme pozerať na laikov len zo zorného úloha „núdze“, pretože oni sú vo svojom povolaní pozvaní deliť sa s nami s ich významným príspevkom pri formovaní svet. A  v niektorých kongregáciách sa často delia s charizmou, s poslaním, ktoré je im zverené.

Pripravuje sa synoda o rodine… Ako sa dotýka nás zasvätených?

V prvom rade musíme ako dôležitý prvok zobrať na vedomie hlbokú zmenu rodín, nemôžeme ju nevnímať. Dnes počujeme o nových modeloch rodín. Akoby rodina, ktorá bola v prvotnom Božom pláne, už nebola takou, akoby to bolo len kultúrne vyjadrenie minulosti, že rodina bola tvorená z muža a ženy, ktorí plodili a vychovávali deti. A dnes nie. Kultúrne vyjadrenie súčasnosti vedie k postojom, že dnes je možné mať rodinu, v ktorej si jeden muž vezme muža alebo žena inú ženu, že môžu mať právo na adopciu detí alebo na heterológne oplodnenie. A tu sa nemôžeš tváriť, že sa nič nedeje. Ako hovorí Svätý Otec František, všetky osoby, počnúc deťmi, majú právo mať skúsenosť mužnosti a ženskosti, ktoré sú vtelené do otca a do matky. Pretože nemôžeme zabudnúť, že rodina je kolískou života, lásky, tam sa rodí život. Je pravda, že dnes sa ide cez genetické inžinierstvo, používajú sa embryá na plodenie v laboratóriu, ale nie je to typickým vyjadrením človeka, vyjadrením lásky muža a ženy, ktorá sa prejavuje splodením dcéry či syna. Ak je niečo vedecky a technicky možné, to neznamená, že je to aj morálne prijateľné, a preto je potrebné na to reagovať a mať v tom jasno. Nemôžeme zabudnúť, že rodina je prvou školou lásky, kde si prijatý nie preto, že si pekný, dobrý, ale že si dcéra, syn tejto rodiny a práve tu sa môže rozvíjať to, čo dovoľuje plný a bohatý ľudský rast, ktorý môže niečo ponúknuť pre spoločnosť, čo bude slúžiť pre budúcnosť.

Rodina je prvým miestom socializácie, kde sa niekto učí začleneniu do spoločnosti, učí sa, aká je forma myslenia, konania v spoločnosti, a tak sa do nej včleňuje. A aj na úrovni kresťanskej sa v rodine učí klásť Boha na prvé miesto, do centra svojho života a objaviť Boha spolu s inými vecami. Povedal by som pozerať sa na všetko pohľadom Boha, vidieť Boha vo všetkom, vrátane smrti.

Táto synoda nás nemôže nechať indiferentnými aj preto, že je veľa podnetov, ktoré sú výzvou pre našu pastoráciu. Napríklad z 10 chlapcov 6-7 pochádza z rozvedených, rozbitých rodín, dvojité, trojité manželstvo a to si vyžaduje dať nejakú odpoveď. Pretože to nie je ako v minulosti mať desať chlapcov z usporiadaných rodín, ktoré sme poznali. To, čo vnímame teraz ako normálne, v minulosti sa bralo ako niečo ojedinelé. Toto všetko je výzvou. Preto dnes evanjelizácia začína v rodine a pastorácia mladých je neoddeliteľná od pastorácie rodín.

chavez-pascual-www.donbosko.si_ (580x334)

Aké boli najobľúbenejšie slová, ktoré ste najčastejšie používali počas 12 rokov svojej služby generálneho predstaveného a čo je za nimi?

Slovo, ktoré som asi najviac používal, vychádza zo štúdie, ktorú urobil Giulian Fox, a ktoré zaznievalo hneď od začiatku mojej služby, bolo slovo zanietenosť. Toto slovo som používal už predtým, ako sa v roku 2004 uskutočnil kongres na tému Zanietenosť pre Boha, zanietenosť pre ľudstvo. Odkiaľ prichádza zameranosť na toto slovo? Uvedomoval som si, že veľkým reálnym rizikom je žiť život bez zanietenia, bez presvedčenia. Už Karol Rahner hovorieval vo svojom duchovnom testamente: „V 21 storočí kresťania buď budú mystikmi, alebo nebude viac kresťanstvo.“ Pretože v minulosti byť kresťanom bolo vyjadrením kultúry v mnohých krajinách. Nebolo potrebné dať jej význam, pretože stačilo, že ťa priniesli do farnosti, tvoje meno bolo registrované, pretože si bol pokrstený. Bola to akoby vec dokumentov. Dnes sa nedá byť kresťanom, ak to nie je osobné rozhodnutie. Jedno veľmi šťastné vyjadrenie Svätého Otca Benedikta XVI. bolo: „Na začiatku toho, že je niekto kresťanom, nestojí etické rozhodnutie alebo veľkolepá myšlienka. Čo teda? Je to  stretnutie sa s udalosťou, s Osobou, ktorá ponúka životu celkom nový horizont, a tým aj zásadné  smerovanie.“

Čo vo vás rezonuje so slovom „zanietenie“?

Keď hovorím o zanietení, je za tým práve prebudenie toho, čo nám má pomôcť veriť v hodnotu, ktorú máme. Často na to myslím, preto cítim veľkú súhru, keď Svätý Otec František hovorí: „Musíte prebudiť svet.“ Ako ho môžeme prebudiť, ak sme my sami prispaní, nie plní života, presvedčení? Toto je prvá vec, ktorá sa mi zdá veľmi rozhodujúca. Dnes je potrebné mať oheň v srdci, bez neho sa žije formou apatie, smrti, bez života. A ak nie je život, nie je ani duchovná ani pastoračná plodnosť, ani niet povolaní.

Hovoril som veľa o návrate ku Kristovi, keď som hovoril, že zasvätený život dnes môže byť obnovený v zmysle znovu prinesený ku Kristovi. Teda život, ktorý prekoná tendenciu myslieť si, že je to iba sociologické vyjadrenie. Keď sa svätý Pavol prihovára Korinťanom, hovorí, že „nikto nemôže položiť iný základ ako Krista“. A teda hovorím: Znovu priniesť zasvätený život Kristovi a Krista zasvätenému životu. Kristus musí byť centrálnym bodom, primárnym bodom zasväteného života. Keď sa niekto opýta mladých, prečo sa chceš stať rehoľníkom, tak odpovedia, lebo je veľká chudoba vo svete, je toľko potrieb. Ale nato, aby si sa viac angažoval, nepotrebuješ sa stať rehoľníkom a prijať tento stav.

Citujúc Teilharda, „my sa nestávame rehoľníkmi, pre nejakú ‚vec‘, ale pre ‚niekoho‘,“  pretože tak, ako som už povedal, pozrel sa na nás s láskou, zavolal si nás.

Hovoril som veľa o identite, charizmatickej identite. Musíme stále viac spoznávať, aké veľké charizmatické rozhodnutia urobili zakladatelia. Spoznať ich veľké intuície a predovšetkým vedieť, ako na ne odpovedali, aby sme vedeli, ako dnes s tou istou identitou mať svetlo a energiu odpovedať na nové výzvy, ktoré sa nám dnes ukazujú ako výzvy cez tých, ktorých nám Pán zveruje.

Don Bosco rád sníval, aký je váš sen o budúcnosti?

Mojím snom je vidieť zasvätený život veľmi sústredený na Krista, vidieť ho veľmi zanietený v službe pre kráľovstvo s väčšou citlivosťou na chudobných, život, ktorý je vyjadrením veľkej lásky Cirkvi.

Monika Skalová, saleziánka

foto: domkazilina; salezjane.pl; fmaarchív