Slovenský biskup Tencer na Islande: „Sme povolaní ukázať aj mimo kostola ako žijú kresťania.”
Prinášame interview s Mons. Dávidom Tencerom OFMCap, slovenským biskupom na Islande. Mons. Dávid B. Tencer, je biskup diecézy v Reykjavíku. Na Island prišiel v roku 2004 a stal sa kaplánom vo farnosti Stella Maris v hlavnom meste. Potom ho preložili do farnosti svätého Torlaka v Reyðarfjörðuru. V roku 2015 bol vysvätený za biskupa. Diecéza, ktorú nanovo zriadil Pavol VI v roku 1968, zahŕňa celý Island a patrí do Biskupskej Konferencie škandinávskych krajín. Katolíkov je asi 14.000, 4% z celkového obyvateľstva (Islandčanov je asi 334.000). V roku 1960 ich bolo asi 900, potom prišli mnohí emigranti z katolíckych krajín ako Poľsko, Filipíny, Litva. Okrem Katedrály Krista Kráľa, je tu ešte ďalších šesť kostolov, pätnásť kňazov, z ktorých sú piati rehoľníci. Na ostrove pôsobia aj tri mužské kongregácie a štyri ženské rozdelených do piatich kláštorov. Ide o malý počet katolíkov, ktorí sú však veľmi aktívni: Karitas, divadlo pre deti, hnutie pre život, združenie, ktoré sa venuje alkoholikom, členovia neokatechumenálneho hnutia, charizmatici a fokolaríni. Cieľom slovenského biskupa Tencera je ukázať, že „viera nie je nejakým koníčkom nedeľného rána, ale životným štýlom,“ ako o tom informovala agentúra SIR.
Ako sa dokáže malá islandská cirkev presadiť vo verejnosti?
Nie sme až tak malí! Populácia na Islande síce nie je početná, ale nás je 4%, sme najsilnejšie percento spomedzi všetkých severských krajín. Nevyhľadávame konflikt, ale je jasné, že keď sa nás niečo týka, tak to povieme a nežijeme vierou iba v rámci kostolných múrov, pretože viera nie je nejakým koníčkom nedeľného rána, ale životným štýlom.
V roku 2017 ste urobili on-line prieskum, aby ste zistili, aká je situácia vo farnostiach a spustili ste proces, ktorý by pomohol zadefinovať pastoračný plán diecézy. V akom štádiu sa teraz nachádzate?
Končíme materiálne práce, ale táto naša cesta už pohla v našej diecéze mnohými vecami. Prijali sme viaceré návrhy a nielen katolícka komunita, ale aj všetci okolo nej začali širšie rozmýšľať. Napríklad, laici začali chápať, že aj ich sa týkajú záležitosti Cirkvi a prejavili o ne väčší záujem. Konkrétne: zorganizovali sme stretnutie mladých na Kvetnú nedeľu a prišlo ich asi 100; vlani ich prišlo iba 40 a myslím si, že je to výsledok tejto práce. Ide o veľký rozdiel v číslach, ale aj v záujme. Vďaka tomuto projektu máme aj dvoch seminaristov, ktorí študujú v Poľsku a chcú prísť slúžiť do našej diecézy. Toto je ďalšie konkrétne pastoračné ovocie.
Vy ste prišli na Island ako misionár a teraz ste biskupom. Čo všetko sa zmenilo vo vašom živote?
Poslanie je súčasťou každého povolania v Cirkvi: byť kresťanom znamená byť misionárom. Samozrejme, aj biskup má byť misionárom a preukázať svoju vieru aj navonok. Keď sme zorganizovali stretnutie mládeže v mestečku Unnur Gunnarsdóttir, koordinátorka pre katechézu navrhla túto aktivitu: po modlitbe ruženca sme vypustili do vzduchu korunu ruženca, zhotoveného z malých balónikov. Niekto zavolal do Unnuru a povedal, že videl korunu balónikov letieť nad Grónskom, asi 300 kilometrov od nás. Toto je cieľom misionárskeho povolania: nestačí volať ľudí iba do kostola, aby sme ukázali kto sme, ale sme povolaní ukázať ako žijú kresťania aj mimo kostola.
Aké sú potreby Islandu?
Všetci hovoria, že na Islande sa materiálne máme veľmi dobre a aj v sociálnej oblasti a starostlivosti o chudobných je to dobre zorganizovaná krajina. Ale vidíme, že to nestačí. Treba myslieť na to, aby sme mali priestory, kde by sme boli viacerí prítomní. Preto sa usilujeme podporovať duchovné povolania a stavať kostoly. Aj keď žijeme v bohatej spoločnosti, Cirkev je chudobná, pretože veľkej pomoci sa nám od štátu nedostáva. Nepotrebujeme iba materiálnu pomoc, ale aj modlitby a predovšetkým, aby sme našli osoby, ktoré by obetovali svoj život misiám v severských krajinách, na ktoré sa, vzhľadom na ich potreby viery a náboženstva, trochu zabúda. Preto ďakujem všetkým, ktorí nám pomáhajú!
Spracoval Štefan Turanský SDB