V rehoľnom živote sme povolaní milovať viac, nie menej ako obyčajní veriaci! Tim Radcliffe, bývalý Magister dominikánov, napísal, že prvým hriechom proti čistote nie je sexuálny hriech, ale zlyhanie v láske, čiže neochota dosť milovať. Čistota, ktorá nie je prejavom lásky, je tak iba mŕtvolou skutočnej čistoty. Ako rehoľníci sme povolaní stať sa osobami, ktoré sú schopné milovať skutočne, hlboko, slobodne a čisto ako Ježiš.
Určite nie je ľahké byť vyrovnaným človekom; a v oblasti lásky je to ešte ťažšie. Sú dve nebezpečenstvá alebo extrémy: nemilovať a zle milovať. Čo sa týka vyjadrenia lásky, existuje „minimum“, „maximum“ a medzi nimi „optimum“.
Minimum by bolo napríklad nemať priateľov a už vôbec nie z opačného pohlavia. Kvôli strachu, že každé vyjadrenie lásky, každé prejavenie nežnosti je nebezpečné a môže sa zvrhnúť, niektorí vôbec nevyjadrujú lásku. Čistota pre nich znamená byť chladnými, hanblivými, s odstupom a bez záujmu. Ale nadmernou opatrnosťou, obozretnosťou, odmietnutím každého afektívneho vyjadrenia sa sformujú tvrdé, vyschnuté bytosti, ktorým chýba nežnosť a ľudskosť. „Mať kamenné srdce by bolo ľahšie ako mať srdce z mäsa a krvi, ale v tomto prípade by sme boli mŕtvi.“
Druhý extrém alebo maximum by bolo na emocionálnej úrovni a vo vyjadrení lásky ísť až k hranici dovoleného s otázkou: Je to už hriech alebo ešte nie? Kto sa nachádza v tejto pozícii, rýchlo si všimne, že túžby a vášeň sa môžu stať väzením, otroctvom, pred ktorým však nechcú alebo nevládzu uniknúť. Je to posadnutosť, v ktorej zasvätená osoba stratí slobodu a prežíva vnútornú rozpoltenosť: Na jednej strane chce byť verná Kristovi, a na druhej strane má v sebe pocit, že jej priateľ je všetko, čo hľadá, je odpoveď na všetky ľudské potreby.
Keď preváži maximum
Zasvätené osoby alebo kňazi v stave druhého extrému majú tri možnosti alebo voľby:
1- zrieknuť sa, vzdať sa toho vzťahu;
2- odísť z rehole alebo z kňazstva a ísť do manželstva;
3- pokračovať na tejto ceste a žiť aj naďalej v rozpoltenosti a neslobode.
Každá jedna z tých volieb je bolestná. Kňazi alebo sestry v tej situácii často skúšajú zísť o jeden stupeň nižšie, čiže „sa rozhodnú“ mať menej silné pocity, ale nefunguje to. Pocity a emócie sa nedajú takto jednoducho vypnúť. Niekto, kto sa rozhodol zostať verný svojmu sľubu zasvätenej čistoty, môže potrebovať dlhý čas, až bude „detoxikovaný“ a nájde zasa vnútornú slobodu. A k tomu je obyčajne potrebné dlhšie obdobie bez kontaktu.
Je ľahké o tom hovoriť, ale v konkrétnej životnej situácii s konkrétnym človekom, ktorého máme radi, môže byť cesta opravdivej lásky veľmi náročná.
Jeden kráľ sa zamiloval do obyčajného dievčaťa z nízkej spoločenskej vrstvy a chcel ju za manželku. Ale krátko pred sobášom smrteľne ochorela. Žiaden lekár z celej ríše jej nevedel pomôcť. Napokon sa našiel jeden mudrc, ktorý sa s ňou porozprával a potom kráľovi povedal: „Môže sa uzdraviť, ale cena za to bude pre teba príliš vysoká.“ Kráľ odpovedal, že je ochotný dať za ňu všetko, dokonca celé kráľovstvo, len aby prežila. Vtedy mudrc odpovedal: „Môj kráľ, ide o to, že dievča je zaľúbené do muža zo svojej spoločenskej vrstvy. Ozdravie, ak jej dovolíš vydať sa zaňho.“
V takej istej bolestivej dileme sa môže tiež nachádzať zasvätená osoba. Otázkou je, či bude ochotná kvôli láske k Pánovi nechať odísť zo svojho života milovaného alebo milovanú, alebo nie.
Hľadanie optima
Naše srdce je emocionálne hladné. Nie je možné iba nezištne milovať iných bez toho, aby sme aj od druhých necítili skutočnú lásku. Nie je ľahké nájsť svoje optimum, čiže mať priateľské vzťahy, v ktorých si môžeme byť blízki a zároveň zostať slobodní. Tim Radcliffe hovorí, že čistota nespočíva v potláčaní túžby. Boh nám pošle lásky a priateľstvá, ktoré budú súčasťou našej cesty, ktorou sa uberáme k nemu, ktorý je plnosť lásky. Ale budeme sa musieť naučiť byť čistí. K tomu dáva tri usmernenia:
– Skutočná láska sa začína vtedy, keď sa vyliečime z ilúzie, že druhá osoba je všetko, čo hľadáme, odpoveď na všetky naše potreby, a keď sa nachádzame tvárou v tvár reálnej osobe, a nie projekcii našich túžob. Vášeň a túžba nás môžu odvliecť do imaginárneho života, zatiaľ čo čistota nás privádza na zem, umožňuje nám vidieť veci a ľudí takých, akí sú.
– Otvorenie našej lásky takým spôsobom, aby sa táto nestávala naším malým súkromným svetom, v ktorom nachádzame útočisko. Keď objavíme lásku, nesmieme ju strážiť v súkromí skrinky pre naše osobné potešenie ako fľašku whisky, uloženú v skrytosti za účelom osamelej konzumácie. O naše lásky je potrebné sa deliť s našimi priateľmi, bratmi a sestrami, ktorí nás majú radi.
– Naša láska musí druhého človeka oslobodzovať. Musíme ho milovať takým spôsobom, ktorý mu dáva slobodu milovať iných viac ako nás. Toto predpokladá konať tak, aby sme sa nestali stredobodom života iných a neurobili ich závislými na nás.
Duchovný život
Popredný americký psychológ (R. Sipe) zistil, že väčšina kňazov, ktorí žijú celibát verne, venuje denne najmenej jeden a pol až dve hodiny modlitbe. Modlitba a celibát sú tak veľmi úzko späté, že tento psychológ sa pri klinickom pohovore vždy najskôr spýta na modlitbu. Výskumy takisto dokazujú, že kňazi, ktorí zanechali kňazstvo pred piatym rokom od ordinácie, mali oveľa menej duchovných zážitkov než tí, ktorí zostali. Čiže dôležitý element, aby sme zostali verní v zasvätenej čistote, je modlitba, ale nie iba povinná modlitba, ktorú odriekavame, pretože „musíme“. Potrebná je duchovná skúsenosť: stretnutie so živým Bohom.
Ak je naša láska k Pánovi živšia, silnejšia a hlbšia ako každá iná láska, môžeme nielen prežiť krízy, ale po ich prekonaní byť ľudskejší, silnejší. Jeden príbeh z gréckej mytológie nám môže pomôcť porozumieť dôležitosti nášho hlbokého spojenia s Ježišom, aby naša loďka nestroskotala.
Siréna bola bájna morská panna, žijúca na Ostrove sirén, vábiaca svojím neodolateľným spevom námorníkov, aby ich zahubila. Predtým, ako sa mali plaviť okolo ostrova, sa nechal Odyseus priviazať lodníkmi o lodný stožiar. Keď sa pokušenie stalo silným, chcel zmeniť cestu a ísť na ostrov, no jeho kamaráti ho ešte pevnejšie priviazali. Keď boli mimo dosahu spevu, čaro stratilo svoju účinnosť.
Pokušenie môže byť strašne silné, ale keď je človek raz už mimo dosahu, čaro zaľúbenosti zmizne. Môžeme sa na tento príbeh básnika Homéra pozrieť ako na výzvu byť pevne spojení, naviazaní na Ježiša. Na druhej strane nám príbeh hovorí, že sme odkázaní prijať pomoc našich spolubratov či spolusestier.
Každý človek túži po naplnení. Je však pravdou, že naše srdce nemôže byť naplnené. Naplniť niečo predpokladá, že nádoba má dno a môže byť naplnená, ale ľudské srdce nemá dno. Môžeme byť naplnení iba vtedy, keď sa stávame kanálom. Nie sme ako nádoba, ale viac ako koryto rieky. Nad alebo cez to koryto prúdi láska, ktorá pochádza odinakiaľ a ktorá smeruje niekam inam.
Jozef Hegglin