Sny misionárov

Na misiách sa obvykle ide spať veľmi skoro. Elektrický generátor sa vypína okolo 21:00 a budíček je okolo 5:00. Keď sa misionár ukladá k spánku, obvykle rýchlo zaspáva, aj na najhorších matracoch. A potom sníva. Sníva, že buduje kostoly ako katedrály, školské trojposchodové budovy, veľmi dobre vybavené zdravotnícke ambulancie s prvou pomocou pre urgentné prípady. Potom sa misionár prebudí. Snaží sa, aby o tom všetkom nehovoril pred omšou, ale potom pri raňajkách to už nevie vydržať a rozpráva svojim spolubratom, o čom sa mu v noci snívalo. Tí starší sa popod nos usmievajú. Všetkým sa to už skôr či neskôr stalo, že mali takéto sny. Ale problém je v tom, že misionár, ktorý mal takýto sen, ho chcel aj za každú cenu uskutočniť. A keď aj nejde o víziu Jeruzalemského chrámu, začína robiť náčrt projektu, presne podľa toho, čo sa mu snívalo. Potom hľadá miesto, kalkuluje, ubezpečuje sa, že robí aspoň niečo, čo bude mať večnú hodnotu a čo budú môcť domorodci viesť bez ťažkostí… Spolubratia ho počúvajú trocha skepticky, keď misionár náhle vyberá svoj tajný tromf a všetkých umlčí: „Je tu dobrodinec ochotný nám pomôcť, len nech sa to urobí rýchle“. Správa zaznie ako hrom z neba, ako súhlas neba: „Boh to chce, chcete sa tomu protiviť?“ Spolubratia sú teda ochotnejší súhlasiť a s duchom spolupráce a nešetriac odbornými radami ponúkajú svoj nezaujatý prínos, aby sa mohol uskutočniť projekt misionára – snára. V krátkom čase je všetko pripravené. Prichádza biskup. Jednou rukou posviaca základný kameň a druhou tľapká misionára po pleci (je na neho potajomky hrdý). Rehoľné sestry pripravia tortu. Strapce detí pozorujú všetko s veľkým údivom, ale sú si isté, že sa začína stavať niečo pre nich. Robotníci pracujú bez prestávky, spokojní, že niečo zarobia a želajú si, aby mal misionár vždy takéto sny. Stavba rastie z tehly na tehlu. Potom, prakticky pravidelne, prichádzajú nepredvídané udalosti, ktoré ťažko skúšajú aj tých najodhodlanejších misionárov. Ale nič ho nemôže odradiť alebo zastrašiť v pokračovaní stavby. Konečne prichádza deň slávnostného otvorenia. Biskup znova posviaca, potľapkáva misionára ešte silnejšie (je na neho potajomky pyšný). Rehoľné sestry pripravia ešte lepšiu tortu. Deti sa včlenia do davu, berúc si to, čo im podľa správnosti patrí, kĺžu sa po podlahe z cementu a ovoniavajú čerstvý náter. Robotníci odpočívajú v očakávaní nových príkazov.

Misionár je šťastný a uspokojený, aj keď trocha unavený.

Večer ide spať a, beda, zasa sníva!

Federico Trinchero