Ako členka sekulárneho inštitútu by som rada stručne charakterizovala pomerne novú a menej známu formu zasväteného života a, samozrejme, predstavila Spoločnosť sv. Uršule, do ktorej patrím.
Nová, a predsa starobylá
„Modlíme sa za duchovné povolania, prosíme za zasvätených Bohu.“ Väčšina veriacich si pri týchto slovách predstaví kňazov a rehoľníkov. Iste, sú najviditeľnejší. Ale okrem nich, neviditeľní ako kvas a soľ v jedle, sú tu aj iní zasvätení. Ak si zalistujeme v posynodálnej apoštolskej exhortácii Jána Pavla II. Vita consecrata, už v úvode sú vymenované mnohé iné formy.
A Kódex kánonického práva v Druhej knihe, III. časti pozná inštitúty zasväteného života, ktoré ako rovnocenné sa delia na rehoľné inštitúty a sekulárne inštitúty. Čo sú to? Kde sa tu vzali? Aký majú význam?
Všetko začalo v 16. storočí. Žasnem nad tým, ako Boh dlhodobo pripravuje dôležité veci, aby vykvitli v správny čas. Roku 1535 založila v Brescii Angela Merici Spoločnosť sv. Uršule (podobne ako jej súčasník, sv. Ignác, nechcela, aby spoločenstvo poznali pod jej menom a zároveň v názve chcela zašifrovať vzor a program). Po prvýkrát v histórii získalo cirkevné schválenie spoločenstvo Bohu zasvätených žien bez ochrany kláštora, bez izolácie od bežného života, ale aj bez tútorstva niektorej rehole, ako to bolo v prípade tretích rádov. Otvorila pre ženy „tretiu cestu“, mimo manželstva a klauzúrovanej rehole. Uršulínky ostávali žiť vo svojom prostredí, v rodinách, v zamestnaní, bez viditeľného znaku odlíšenia, ale mali žiť inak. Smernice, ktoré sv. Angela zanechala v Reguly, vlastnej a jedinečnej, sú najmä pri evanjeliových radách aktuálne aj dnes a sú „šité na mieru“ takého života, aký žijú všetci laici, ibaže je plne zakotvený v Bohu úplným a celoživotným zasvätením sa záväzkami evanjeliových rád poslušnosti, panenstva (čistotu majú zachovávať všetci kresťania!) a chudoby.
Aj keď Angela Merici je známejšia vďaka reholi sestier uršulínok, ktorá vznikla o storočie neskôr, prvotná forma zasvätenia vo svete nezaniká. V 19. storočí sa začína v sekularizovanom Taliansku jej nový rozkvet a v 20. storočí vznikajú podobné spoločenstvá, ktoré si uvedomujú dôležitosť prítomnosti zasvätených osôb v prostrediach, kam nemajú prístup kňazi a rehoľníci. Pápež Pius XII. schvaľuje túto formu 2. februára 1947 konštitúciou Provida Mater Ecclesia a nazýva ju sekulárny inštitút.
Sprítomňovať Ježiša
Nová a predsa starobylá… Má celoživotné záväzky evanjeliových rád na tej istej úrovni ako rehoľníci, teda prijaté Cirkvou, nie súkromné. Nemá však spoločný život ani spoločné diela. Každý člen vo svojej práci, apoštoláte zodpovedá sám za seba. Nie je ale osamelý. Má duchovnú rodinu, s ktorou ho spája rovnaký ideál a nachádza v nej podporu. Má stanovy, schválené Cirkvou, ktoré mu uľahčujú orientáciu v komplikovaných podmienkach dnešného života. Je zdanlivo bez ochrany – o to viac sa musí spoliehať na vedenie Duchom Svätým a zrelú zodpovednosť. Keďže má pretvárať pozemskú skutočnosť podľa evanjelia, nemusí si „vymýšľať“ apoštolát. Sprítomňuje Ježišov život v Nazarete, život pracujúceho, člena rodiny, suseda, občana, dobrého veriaceho všade tam, kde žije. A aby mohol prinášať vďaka svojmu zasväteniu Boha do všetkých prostredí, aj tam, kde Boha odmietajú, ničím sa nelíši od svojho prostredia – iba snahou o svätosť života. Umožňuje to ťažko pochopiteľný prvok v prostredí náboženskej slobody. Je to rezervovanosť. Je to povinnosť o svojom zasvätení nehovoriť. Iste, jej stupeň je rôzny v jednotlivých sekulárnych inštitútoch, ako majú aj rozmanitú duchovnosť a zameranie. Ale patrí k podstate „neviditeľného kvasu“, ktorým má člen sekulárneho inštitútu byť. Takže asi fotografie z našej činnosti nebudú… Rezervovanosť.
Ako je potom možné, že píšem tento článok a chcem ho aj podpísať? U nás sa jeden člen zverejňuje kvôli kontaktom, pretože, žiaľ, nemáme inú možnosť. Ale stále platí, že z vážnych dôvodov môžem hovoriť o sebe, nikdy však nesmiem prezradiť sestru. Pochopiteľne, každá môže hovoriť vo vhodnej situácii aj o sv. Angele, aj o sekulárnom zasvätení – ale neosobne.
Moja cesta
Azda je čas predstaviť svoj sekulárny inštitút, prvý na svete, aj keď sa dlho tak nevolal. Túžila som patriť Bohu, dať mu k dispozícii celý život, a hľadanie ma priviedlo k rehoľným uršulínkam Rímskej únie. Tam som spoznala jedinečnú osobnosť veľkej renesančnej svätice, Angely Merici. Jej spiritualita, múdre rady z troch malých spisov, ktoré zanechala, mi pomáhali v komplikovanom období normalizácie, kedy som začínala učiť na strednej škole. Ale Boh mi zahatal cestu pred plánovaným tajným vstupom do rehole. Mal pre mňa niečo iné. Začiatkom 80. rokov mi sestry ponúkli možnosť vstúpiť k „sekulárnym uršulínkam“ . Už predtým som pochopila, že Boh v mojom srdci chce byť prítomný všade, kde som, aby konal, ako sám uzná za dobré. A mojou odpoveďou má byť radosť, vďačnosť a vernosť. Keď som si prečítala stanovy, bolo mi jasné, že toto žijem, toto Boh pripravil pre mňa. Nemusím si nič vyčítať, ak chcem naplno robiť svoje povolanie, nie je to nedostatočná umŕtvenosť (hm), ale práve cesta, ktorou spolupracujem s Bohom Stvoriteľom. Nemusím riešiť komplikované situácie v svojom prostredí, nik nemusí nič vedieť…
Spoločnosť sv. Uršule na Slovensku vznikala za pomoci rehoľných sestier uršulínok, ktoré mohli mať kontakt so zodpovednými v Taliansku počas 80. rokov. A v roku 1990, keď 12 členiek malo aspoň dočasné zasvätenie (5 malo vtedy celoživotné), sme ako Spoločnosť sv. Uršule na Slovensku boli začlenené do Federácie Spoločnosti sv. Uršule, Sekulárneho inštitútu sv. Angely Merici pápežského práva. Sídlo máme v Košiciach (teda je to „domovská diecéza“, lebo žijeme vo svojich bytoch), ale roztrúsené sme po celom Slovensku. Je nás 23, niektoré už dôchodkyne, a modlíme sa za nové povolania, ktoré v posledných rokoch akosi ustali. Vo svete je nás okolo tisíc na všetkých kontinentoch.
Spoločnosť svätej Uršule
Čo je vlastne naším poslaním a pre koho je vhodné toto povolanie? Predovšetkým znovu a znovu si uvedomujem veľký dar, ktorý nám ním Boh dal. Patriť mu, žiť ako Ježiš, Mária a Jozef v Nazarete, žiť normálny život, ktorý je ale dennodenne novým dobrodružstvom. Duchovnosť, ktorá sa stručne dá vyjadriť: som Ježišova nevesta, mám preto radosť a smiem sa starať o jeho domácnosť, byť teda sestrou a matkou všetkým, ktorých mi pošle, je jednoduchá, ženská a radostná. Vnášam Boha všade, kde som, prinášam mu ten malý kúsok sveta, kde žijem, v dôvere, že ho uzdraví, rozvinie, posvätí. A ani moje nedostatky a chyby mu v tom nezabránia. Bohu nie je nemožná nijaká vec! Optimizmus, nádej…, veľmi ich potrebujem tak ako všetci. Do daru som dostala duchovnosť, ktorá nedelí modlitbu a prácu – celý deň sme pozvané prežívať s Ježišom, žiť pre neho a s ním.
O tento postoj sa snažím v škole, s priateľmi, príbuznými, vo farnosti. Dúfam, že Boh i cez nás ukáže svoju dobrotu, aby ho všetci milovali. A práca, ktorú robím, verím, že pripravuje svet na veľkú chvíľu premeny pri Pánovom slávnom druhom príchode.
Pre koho je toto povolanie? Iste, pre tých, ktorých Pán k tejto forme zasvätenia povolá. Ale aby mali odvahu toto volanie rozpoznať, možno im pomôže myšlienka z poľskej knihy o sekulárnych inštitútoch, ktorá sa mi veľmi páči: „Ak cítiš, že ťa Boh chce mať úplne pre seba, a pritom chápeš, že nemáš opustiť svoje prostredie, prácu, príbuzných, nie je to nedostatok veľkodušnosti ani nie si blázon. Takých bláznov je viac. Tvoje miesto je v sekulárnom inštitúte.“
Dúfam, že týchto pár myšlienok prebudí záujem dozvedieť sa o sekulárnych inštitútoch viac. Tie, ktoré sú na Slovensku, možno nájsť na stránke KBS v časti Rehole a spoločenstvá.
O Spoločnosti sv. Uršule je informácia na www.zasvatenyzivot.info a tejto problematike bola venovaná aj relácia Vlastnou cestou (č. 50) na TV Lux.
Nech Pán, ktorý povoláva k práci vo svojej vinici, vzbudí aj u nás mnohé duchovné povolania – pre každého tam, kde najlepšie uplatní dary, ktoré mu boli zverené!
Mária Dravecká