Spoločný život a odpustenie

Spoločný život rehoľníkov v jednom kláštore je cestou putujúcej Cirkvi, ktorá sa denne modlí: „Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“ (Mt 6, 12).

Spoločenstvo očami svätého Benedikta
Quidquid agis, prudenter agas et respice finem – čokoľvek robíš, múdro rob a pamätaj na cieľ! Táto axióma nás upozorňuje na cieľ, ktorý je dôvodom nášho múdreho konania, motívom našich snáh, dáva zmysel námahám, pomáha prekonávať prekážky… Ak chceme uvažovať o zasvätenom živote a zvlášť o spoločnom živote, nemôžeme zabudnúť na cieľ. Podľa svätého Benedikta cieľom zasväteného života je vrátiť sa námahou poslušnosti k tomu, od ktorého sme sa záhaľčivosťou neposlušnosti vzdialili, aby sme bojovali za Krista Pána, pravého Kráľa (porov. Prol. RB 2-3) . Svätý Benedikt poznal hodnotu zasväteného života v samote pustovne, ale aj v bratskom spoločenstve kláštora. Na základe svojej viacročnej skúsenosti vo svojej Regule vyzdvihuje predovšetkým spoločný život. Keď píše o druhoch mníchov, spokojne odsunie bokom nielen tých, ktorých duchovná bieda je zjavná, ale aj pustovníkov, a venuje sa usporiadaniu najsilnejšieho pokolenia cenobitov, teda tých, ktorí žijú v kláštore a mužne slúžia pod regulou a opátom. Svojím postojom vyzdvihuje hodnotu spoločného života. Je si vedomý aj ťažkostí, ktoré takýto život prináša, preto povzbudzuje, aby nik neopúšťal so strachom cestu spásy, ktorú možno začať iba cez úzku bránu, keby sa snáď pre nápravu chýb a pre zachovanie lásky muselo nariadiť aj niečo trochu prísnejšie, čo diktuje správne uvažovanie. Zdôvodňuje to tým, že sa takto napredovaním v spoločnom živote a vo viere rozšíri srdce a s nevýslovnou sladkosťou lásky sa pobeží po ceste Božích príkazov. Tak sa nikdy nevzdialime od Kristovej náuky a zotrváme v jeho učení až do smrti v kláštore. Svojou trpezlivosťou sa pripojíme ku Kristovým utrpeniam, a tak si zaslúžime mať s ním podiel v jeho kráľovstve (porov. Prol. RB 45-50). Spoločenstvo má v jeho chápaní vysokú hodnotu. Vidieť to aj z toho, keď hovorí o rokovaní o nejakých dôležitých veciach, pričom zaväzuje opáta, aby k tomu vždy zhromaždil celé spoločenstvo a vypočul si mienku bratov, a len potom rozhodol podľa toho, čo sa mu bude zdať užitočnejšie (porov. RB 3, 1-2).
Spoločný život má veľký význam aj pri osobnom rozvoji a napredovaní v dokonalosti každého z bratov. V štvrtej kapitole Reguly podrobne uvádza prostriedky dobrých skutkov – sú to vlastne evanjeliové požiadavky alebo, ako ich on nazýva, prostriedky duchovného umenia, ktoré vedú k prisľúbenej odmene. Neváha však dodať, že dielňou, kde sa to dá usilovne uskutočňovať, je uzavretosť kláštora a stálosť v spoločenstve (porov. RB 4).

Ľudská slabosť, zlyhanie, náprava chýb a odpustenie
Tento ideál zasväteného života sa však stretá s ľudskou slabosťou a nedokonalosťou, je ovplyvňovaný povahou jednotlivcov, vzájomnými sympatiami či antipatiami… Patriarcha západného mníšstva o tom dobre vedel, preto sa v Regule dotýka aj konkrétnych zlyhaní, ktoré však nemajú znehodnotiť a znemožniť ideál spoločného života a nemajú byť ani prekážkou na ceste dokonalosti pre tých, ktorí sa akokoľvek previňujú. Treba však hľadať spôsob, ako im pomôcť. Keďže nie vždy stačí len napomenutie, uvádza aj iné hojivé prostriedky, ako je liek Svätého písma, oheň exkomunikácie, ktorú treba chápať ako vylúčenie z dobier spoločenstva, či už materiálnych, alebo duchovných, ale aj údery prútov. Ak vidí, že snaha opáta nemá vplyv, nech ešte použije, čo je väčšie, modlitbu svoju a bratov za toho, kto zlyháva, aby Pán, ktorý môže všetko, uzdravil chorého brata (porov. RB 28, 3-5). Všetky tieto prostriedky majú mať liečivý účinok, ako to vyjadrujú posledné slová uvedenej kapitoly. Predpokladá to však otvorenosť a spoluprácu napomínaného brata. Ani najlepší liek neúčinkuje a neprináša očakávanú úľavu dovtedy, kým ho chorý nezačne používať. Naše zlyhania ovplyvňujú nielen spoločný život, ale veľmi zasahujú aj naše vzťahy a v konečnom dôsledku znemožňujú náš duchovný rast, lebo nás úplne paralyzujú.
Často na začiatku rôznych nedorozumení medzi ľuďmi je malá, ba neraz banálna príčina, je to akoby z pece na dlážku vypadla jedna iskra. Obyčajne sama hneď zhasína alebo ju možno sfúknuť. Ale beda, ak jej dovolíme dlhšie žiť. Spáli celý dom alebo aj niekoľko domov.
Ako sa tá nebezpečná iskra hasí? Hasí sa tým, že sa hlasno vyslovuje slovo: Odpusť! Prepáč! Prosím o odpustenie!
Slovo „odpusť!“ môže byť nasmerované na Boha alebo na druhého človeka. Najprv sa pozrime, akú úlohu spĺňa, keď ho adresujeme Bohu. Bohu hovoríme: „Odpusť mi, prepáč,“ keď sa dopustíme hriechu, keď sa dopustíme niečoho, čo ho uráža, čím sa od neho vzďaľujeme, a keď sa s ním chceme zmieriť. Prichádzame do spovednice, vyznávame svoje viny a odprosujeme. Mohli by sme povedať, že svoj hriech vkladáme do Božích rúk a prosíme o odpustenie. Nie je možné vrátiť sa do minulosti, aby sme hriech vymazali. Hriech môže byť len odpustený. Je potrebné, aby sme si všimli, že Boh ustanovil taký spôsob zmierenia. To znamená, že lepší neexistuje. Boh si s nami nevyrovnáva účty. Boh nám odpúšťa.
Podobne je to v našich každodenných vzťahoch s tými najbližšími. Často sa vzájomne zraňujeme, spôsobujeme si bolesť a nie je možné, aby sme vymazali svoje chybné kroky. Môžeme si ich jedine odpustiť. Inej, lepšej cesty niet.
Stojí za to, aby sme si povšimli jeden detail sviatosti zmierenia. Kým odídeme zo spovednice, počujeme slová rozhrešenia – počujeme Božie „odpúšťam“. Na naše „prosím o odpustenie“ Boh zreteľne odpovedá „odpúšťam“. Je to také zreteľné, že ten, kto pristúpil k sviatosti zmierenia, vie, že Boh mu odpustil.
Ide o to, aby sme nielen výslovne prosili o odpustenie, ale aby sme si aj jasne a zreteľne dali navzájom pocítiť, že sme si odpustili. Skúsenosť nás učí, že to nie je ľahké. Zvlášť máme problém vyjadriť to slovami. Alebo si v duchu hovoríme: „Ja ti odpúšťam, ale už nechcem mať s tebou nič spoločné!“ Dá sa v takomto riešení hovoriť o odpustení?
Niekedy sa odpustenie identifikuje so zabudnutím urážky. A práve toto mnohým robí problémy. Robíme nesprávne konklúzie: Chcel by som odpustiť, ale nedokážem zabudnúť. Keďže nedokážem zabudnúť, tak som neodpustil. Lenže na celú skutočnosť sa dá pozrieť aj z iného zorného uhla. Odpustiť nemusí vždy znamenať zabudnúť. Zmŕtvychvstalý Pán nám to pripomína tým, že na svojom oslávenom tele si nechal rany po klincoch a prebodnutý bok – dôkaz nášho zlyhania, nášho hriechu, ktorý na svojom tele nechal pribiť na kríž. Ak by odpustenie znamenalo vždy zabudnúť, teda vrátiť sa k tomu, čo bolo pred urážkou, zjavoval by sa bez rán. Keď sa aj v našich vzťahoch snažíme odpustením nadviazať pretrhnutý kontakt, zostáva uzol, spojka, znak nášho zlyhania. Ale všetko, čo sa po roztrhnutí nadväzuje, sa skracuje. Aj tí, ktorí si odpúšťajú, si majú byť bližší. V odpustení teda prijímam iného takého, aký je. Odpúšťam mu nie preto, že sa zmenil, ale preto, že ja som sa zmenil a som schopný prijať aj jeho slabosť a niesť ju. Ako však dospieť k tejto zmene?
Tomu nás učí príbeh s cudzoložnou ženou. K Pánu Ježišovi priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve. Jej hriech je nepopierateľný, lebo ju pri ňom pristihli. Podľa Mojžišovho zákona má byť ukameňovaná. Farizeji vystupujú nielen ako obhajcovia Mojžišovho zákona, ale aj ako sudcovia. Celú situáciu chcú využiť na to, aby kompromitovali Pána Ježiša. Zostali zaskočení, prepočítali sa. Ježiš neobhajoval hriech ženy, neospravedlňoval ho, nezačal sa odvolávať na ľudskú slabosť, ktorej podľahla… Nepoukazoval na to, že táto hriešna žena mohla byť zvedená mužom, ktorého predsa pri cudzoložstve museli tiež prichytiť, a predsa ho nepriviedli ako spoluvinníka jej hriechu… Nič z toho neurobil. Len vyzval: Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň. Pritom sa dokonca nechcel vyzývavo pozerať do ich očí a svedomia, preto sa zohol a písal prstom po zemi. Stačil jeden jediný kameň – ten prvý, potom už mohol kamene hádzať každý. Ježišove slovo bolo také mocné, že sa začali po jednom vytrácať. Nezostal nik, len on a žena. Nebolo už žalobcov ani sudcov. Jediný Ježiš mohol byť Sudcom. On jej hriech odsúdil, on ho potrestal na vlastnom tele pri ukrižovaní. Žene však ponúkol milosrdenstvo: Choď a odteraz už nehreš!
Lekcia, ktorú nám dáva Ježiš, nás učí, aby sme sa najprv pozreli do svojho svedomia. Som bez hriechu? Nesmiem sa však nechať oklamať! Možno nemám taký hriech, aký odsudzujem na blížnom, no Pán Ježiš nepovedal farizejom: Kto z vás sa nedopustil cudzoložstva, nech prvý hodí do nej kameň, ale: Kto z vás je bez hriechu… Možno nemám sklony k takým hriechom, ako môj blížny, ktorého odsudzujem, ale mám iné. Preto by som mal dôsledne skúmať svoje svedomie skôr, ako začnem rozprávať o hriechoch iných.
A ešte jednu dôležitú radu nám dáva toto evanjelium, ktorá zrejme motivovala svätého Benedikta, keď pri náprave chýb bratov hovorí o najúčinnejšom prostriedku. Dokonca nás tomu učia samotní farizeji. Oni hriešnu ženu priviedli k Ježišovi. Mali síce iný zámer, ale stalo sa niečo, čo môže slúžiť ako cenné poučenie pre nás. Keď vidíme, že niekto hreší, priveďme ho k Ježišovi! Nemyslím tu na to, aby sme ho dovliekli do kostola, ale aby sme ho vo svojom srdci priviedli pred Ježiša. Aby sme o tom človekovi hovorili najprv s Ježišom. Pred ním nemusíme nič skrývať, on aj tak o všetkom vie. Môžeme mu teda spokojne povedať o tom, čo ma na dotyčnom človekovi hnevá a rozčuľuje, čím mi ubližuje. Veď práve toto je také dôležité, a my často robíme pravý opak. S hocikým rozprávame o chybách blížneho, len nie s tým, koho sa to dotýka a kto môže pomôcť. Vyzerá to potom tak, akoby sme rozprávali o chorobe svojho blížneho s každým, koho stretneme, ale lekárovi, ktorý môže pomôcť a liečiť, nepovieme nič.
Uvidíte, že keď začnete hovoriť s Pánom o tom, čo vás na blížnom znepokojuje, on nájde spôsob, ako pomôcť. A viete, čo sa vtedy najčastejšie deje? Pán uzdravuje moje srdce. Ten človek, o ktorom Pánovi hovorím, sa nestáva hneď iný, lepší, ale ja sa na neho začínam dívať inými očami. V modlitbe za blížnych, aj za tých mojich najväčších neprajníkov, sa očisťuje môj pohľad. Ja ich vidím trochu ináč. Pokiaľ vidím len krivdu, ktorá ma postihla možno pre ich správanie, vidím v dotyčnom hriešnika, ale keď sa očistí môj pohľad, vidím v ňom svojho blížneho. Vtedy som ochotný prijať ho takého, aký je, a pomáhať mu, aby sa stal lepším. A to je v odpúšťaní krásne. V spoločenstvách, kde sa to praktizuje, je život radostný. Nie je to však preto, že by ho nekomplikovali problémy, zranenia, ľudská slabosť, ale preto, že si členovia spoločenstva dokážu odpúšťať. Dokážu sa v prítomnosti Ježiša a pod jeho pohľadom pozrieť na svoje zlyhania, ktoré sa dotýkajú aj iných, a vďaka nemu objavujú, že inej a lepšej cesty ako odpustenie niet. Vďaka odpusteniu dokážu jeden druhého prijímať a niesť, dokážu si vzájomne pomáhať na ceste k cieľu. Quidquid agis, prudenter agas et respice finem!

Vladimír Kasan