Svätý Boh a zástery

Leitmotívom nedeľného evanjelia je bedlivosť. Pojem, ktorý dnes nebeží. Ak ho však rozlúskneme, objavíme obetavú pozornosť a noblesnú jemnosť s vrúcnou láskou. Podobnú tej, o ktorej hovorí milá vo Veľpiesni: „Zaspala som, ale moje srdce bdelo.“ Hoci spala, predsa počula, ako milý prichádza a klope…

Alebo v negatíve: ak láska nie je vnímavá, pohotovo disponibilná, môže byť pozlátkom. Bedlivosť je ako podstatný detail. Málo, a pritom veľmi veľa. Je špičkou. Okrem všímavosti si vyžaduje aj chápavosť a výdrž. Je ako prijatie i objatie zároveň. Učí nás, že kto miluje, vie, ako sa čaká.

Taliansky biskup – básnik Tonino Bello zvykol darovať svojim novokňazom štólu a zásteru. Aby im pripomenul Ježišovu pokoru pri Poslednej večeri? A nie je aj alba niečo medzi zásterou a pracovným plášťom?

Hostinovému evanjelistovi Lukášovi nestačilo, že Ježiš sa opásal zásterou pri umývaní nôh apoštolom. Sľubuje obsluhu Ježišom každému učeníkovi, ktorého nájde bdieť, keď príde a zaklope.

Nám zasväteným, ktorí sme navyknutí od rána do večera obsluhovať blížnych, sa stáva, že keď si niekde sadneme a začnú nás elegantne obsluhovať, cítime sa aj v tej najobyčajnejšej reštaurácii slávnostne. Nezriedka sme v rozpakoch a chceli by sme priskočiť aspoň niečím na pomoc. V kútiku srdca nás premôže dojatie, aj keď to všetko vlastne je za naše chudobné peniaze…

A čo keď nás raz budú obsluhovať z lásky? S láskou? A čo keď nás bude obsluhovať ten, ktorého miluje naša duša? Sám Najvyšší!? Možno nám i zabehne :-)…

Odvahu, čaká na nás Boh v zástere. Zatiaľ si skúsme naše posvätné pracovné oblečenie obliekať trochu slávnostnejšie. Máme sa predsa na čo tešiť.

Dagmar Kráľová, saleziánka