Svätý Vincent de Paul – mystik a patrón diel charitatívnej lásky
Čím Boh okúzlil svätého Vincenta a čo svojej duchovnej rodine na základe vlastnej duchovnej skúsenosti čítanej vo viere odovzdal?
Nasledovanie Krista
Ježiš Kristus hneď na začiatku svojho verejného pôsobenia povoláva učeníkov, aby ho nasledovali. Toto volanie Krista predstavuje v dejinách Cirkvi mnohofarebný vejár prejavujúci sa v bohatstve foriem, v akých sa prejavuje v životoch jednotlivcov. Svätý Vincent chápe nasledovanie ako pokračovanie diela, ktoré začal na zemi Pomazaný Duchom, aby evanjelizoval chudobných. Nepochybne Kristus svätého Vincenta de Paul je Ježiš z Nazareta, ktorý prechádza mestami a dedinami, vyučuje v synagógach, ohlasuje radostnú zvesť o kráľovstve a uzdravuje každú chorobu a každý neduh (porov. Mt 9, 35 – 36; Lk 4, 16 – 21). Ježiš si podľa svätého Vincenta vybral „ako hlavnú prácu pomáhať a starať sa o chudobných… Ak by sme sa opýtali nášho Pána: ‚Čo si prišiel robiť na zem?‘, odpovedal by: ‚Pomáhať chudobným.‘ – ‚A ešte niečo?‘ – ‚Pomáhať chudobným.‘ A ak by sme sa to isté opýtali misionára, nebolo by preňho poctou povedať, ako náš Pán: Evangelizare pauperibus misit me?“ (XI, 33 – 34).
Vo svojej snáď najslávnejšej konferencii zo 6. decembra 1658 o Cieli spoločnosti povedal: „… dať chudobným poznať Boha, ohlasovať im Ježiša Krista, povedať im, že nebeské kráľovstvo je blízko a že toto kráľovstvo je pre chudobných. Aké veľké je toto poslanie! … Evanjelizovať chudobných je také vysoké povolanie, pretože je, par excellence, povolaním Božieho Syna“ (XI, 387). Vincent neponúka víziu Krista ako majstra, ani ako liečiteľa, ani ako „dokonalého adorátora Otca“ (čo bola vízia jeho duchovného otca Pierra de Bérulle), ani ako „dokonalého obrazu božskej podstaty“ (čo bola vízia svätého Františka Saleského), ale ako evanjelizátora chudobných.
Teológia skúsenosti
Boh sa zjavuje prostredníctvom histórie. Aj keď sa Boh definitívne a úplne zjavil v Kristovi, toto zjavenie sa prejavuje ľuďom viery prostredníctvom udalostí, ktoré vytyčujú ich život a existenciu. V tomto zmysle je história autentickým teologickým miestom. Udalosti sú znaky, ktoré poukazujú na hlboký zmysel, keď sú čítané z pohľadu viery a histórie spásy, do ktorej sú vložené. Skúsenosť je prameňom zjavenia a inšpirácie, istý druh epifánie Božej milosti a Božieho Ducha. Udalosť, ktorá je zakúsená a prežitá, je pre Vincenta miestom zjavenia a manifestácie Božej vôle. Je zároveň vincentínskym „teologickým miestom“. Svätý Vincent odhalí, že ho Boh povoláva, aby preorientoval svoj život, keď zakúsil isté udalosti spojené s biedou hlavne dedinského ľudu. Vincent sa od roku 1600, teda od roku svojej kňazskej vysviacky, naháňal za „dobrou farou“, aby zabezpečil sebe a svojej rodine blahobyt, ale v prúde udalostí, ktoré mu skrížili cestu, nechá sa osloviť a „lapiť Bohom“. Uteká pred chudobou do kňazstva, aby nakoniec našiel Boha v službe chudobným. Medzi rokmi 1610 až 1617 sa vo Vincentovom živote odohráva to, čomu dnes hovoríme obrátenie. Ako tridsaťdvaročný prechádza hlbokou krízou viery, ktorá sa skončila, keď sa pevne a definitívne rozhodol, že svoju osobu a celý svoj život vloží do služby chudobných. K tejto zmene a transformácii prispeli aj ďalšie dôležité skúsenosti, ktoré vo svojej dobe Vincent de Paul zažil. Rok 1617 je v jeho obrátení a nasmerovaní kľúčový. V teológii skúsenosti dve udalosti určia jeho život: Gannes-Folleville a Chatillon-les-Dombes.
V Gannes istý bohatý sedliak, ktorý si pred smrťou vykoná generálnu spoveď, začne vyhlasovať, že keby nebolo tejto spovede, iste by bol zatratený, lebo zamlčoval dlhé roky ťažké hriechy. To privedie svätého Vincenta k ohláseniu kázne o generálnej spovedi vo farskom kostole vo Folleville. Stretol sa tu s duchovnou biedou dedinského ľudu a tá ho vedie k ohlasovaniu generálnej spovede a k príprave na ňu v rámci ľudových misií.
Skúsenosť z Chatillonu privedie Vincenta k zakladaniu charitatívnych spolkov kresťanskej lásky. Jedna rodina je celá chorá a Vincenta požiadajú, aby v rámci kázne povzbudil ľudí k štedrosti a pomoci týmto biednym. Má to taký veľký ohlas, že rodina je zasypaná materiálnou pomocou. Ale Vincent vidí, že štedrosť, lásku a dobrotu treba lepšie zorganizovať, aby bola pomoc a jej ovocie trvácne. A tak vzniknú charitatívne bratstvá ako ovocie dávania misií.
Úcta k Prozreteľnosti
Vincent má veľkú úctu a nábožnosť k Božej Prozreteľnosti. V jednom z listov napíše: „Božie diela majú svoju chvíľu; je to práve vtedy, keď ich Božia prozreteľnosť uskutočňuje, a to ani skôr ani neskôr. Boží Syn videl, ako sa duše strácajú, a ani napriek tomu neurýchlil moment, ktorý bol určený pre jeho príchod. Trpezlivo vyčkávajme a konajme, aby som to povedal, ponáhľajme sa pomaly…“ (V, 374). Dôvera v Prozreteľnosť sa prejavuje v schopnosti vidieť za jednotlivými udalosťami širšie súvislosti, hlbší základ, a vedieť čakať trpezlivo a vytrvalo. Ale prozreteľnosť je uctievaná, tak ako to naznačuje svätý Vincent, používaním prostriedkov, ktoré Boh poskytuje na dosiahnutie našich zámerov.
Služba chudobným
13. februára 1646 povie svätý Vincent Dcéram kresťanskej lásky: „Keď slúžite chudobným, slúžite Ježišovi Kristovi. Dcéry moje, aká veľká je táto pravda! Slúžite Ježišovi Kristovi v osobe chudobných. Toto je rovnako isté ako to, že sme tu“ (IX, 240). Často cituje Mt 25, 31 – 46, aby zdôraznil identifikáciu Ježiša s chudobnými. „To je dôvod, pre ktorý ste povinné im slúžiť s úctou a zbožnosťou ako vašim pánom: oni pre vás predstavujú osobu nášho Pána, ktorý povedal: Čokoľvek urobíte pre jedného z týchto mojich najmenších bratov, budem to považovať za skutok pre mňa samého.“
Svätý Vincent často opakoval svojim duchovným rodinám: „Milujme Boha, ale nech je to v námahe našich rúk a v pote našich tvárí“ (XI, 733). Tomu svätý Vincent hovorí „láska efektívna“. „Afektívna láska je nehou (nežnosťou) v láske… Srdce milujúce nášho Pána nemôže strpieť jeho neprítomnosť a musí sa s ním spojiť touto afektívnou láskou, ktorá sa prejaví v láske efektívnej… Musí sa prejsť od lásky afektívnej k efektívnej, ktorá spočíva v konaní diel kresťanskej lásky, v službe chudobným konanej s radosťou, entuziazmom, vytrvalosťou a láskou“ (IX, 534). Teda iba ten, kto „evanjelizuje chudobných“ a „stará sa o nich“, kto „im slúži v ich duchovných potrebách“, ale tiež v „časných“, kto „im slúži a dbá o to, aby sa im slúžilo“, teda „ich evanjelizuje slovom i skutkom“ (XI, 393n), iba ten je človekom viery, skutočným nasledovníkom Ježiša Krista.
Až na kraj zeme
Ježiš túžil, aby sa evanjelium ohlasovalo „až po samý kraj zeme“ (Sk 1, 8; porov. Lk 24, 47). Vincent sa postupne presvedčil o tomto aspekte Kristovho zmýšľania (XI, 165). „Naším povolaním je ísť, ale nie do jednej farnosti ani do jednej diecézy, ale do celého sveta. Načo? Aby sme zapálili srdcia mužov a žien, aby sme robili to, čo robil Boží Syn. On prišiel, aby priniesol oheň na zem, aby ho zapálil vo svojej láske“ (XI, 553). Posiela misionárov a Dcéry kresťanskej lásky do rôznych štátov Európy, do Alžírska, Tuniska, Maroka, ba až na Madagaskar.
Spiritualita prítomnosti vo svete
Spiritualita, ktorú svätý Vincent načrtne pre obe spoločnosti, nie je fuga mundi, teda odlúčenosťou (separáciou) od sveta. Pre misionára i pre dcéru kresťanskej lásky tento svet predstavuje dejisko ich vlastnej spirituality a predmet, objekt, cieľ ich vlastnej apoštolskej a služobnej realizácie. Vincentínska spiritualita je práve preto sekulárna, pretože si vyžaduje prítomnosť vo svete, aby sa mohla uskutočňovať. Je to spiritualita prítomnosti vo svete, aby sme boli vo svete, nie aby sme zo sveta ušli, pretože tento svet nie je vnímaný iba ako duchovná skutočnosť, ktorá je protikladná (až nepriateľská) k spasiteľskej Božej činnosti, ale ako dejisko, na ktorom na odohráva budovanie Božieho kráľovstva. Tento svet a história sú predmetom Božej činnosti, jeho afektívnej a efektívnej lásky.
Modlitba
Svätý Vincent volá svojich nasledovníkov, aby si obliekli Kristovho ducha, ktorý hlboko dôveruje svojmu Otcovi a je pred ním neustále v modlitbe. Modlitba bude prameňom účinnosti všetkého, čo sa bude robiť: „Dajte mi muža modlitby a bude schopný všetkého“(XI, 778). Uprostred svojej misionárskej aktivity je Ježiš v neustálom kontakte s Otcom. Ježiš uznáva, že Otec je autorom každého dobra, ktoré on koná (XI, 410), a neustále hľadá jeho vôľu.
Vincent bol absolútne presvedčený o dôležitosti jednoty medzi akciou a kontempláciou, ktorú vidí v Kristovi. Svojim nasledovníkom hovorieval, že vytrvalosť v povolaní a neustála vitalita ich diel závisí od modlitby: „Dajte mi muža modlitby a bude schopný všetkého. Bude môcť povedať s Apoštolom: Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje“(XI, 778).
Čnosti vlastné duchovnej rodine svätého Vincenta
1. Jednoduchosť. Dnes, tak ako v časoch svätého Vincenta, jednoduchosť znamená hovoriť pravdu. Jednoduchosť znamená osobnú autenticitu. Ako v časoch svätého Vincenta, aj dnes sa jednoduchosť chápe ako čistota úmyslu a uskutočňovanie pravdy prostredníctvom diel spravodlivosti a kresťanskej lásky.
2. Poníženosť sa chápe ako uznanie, že sme stvorené a vykúpené bytia. Konkretizuje sa v rozvoji „postoja služobníkov“, vo vôli pustiť sa do diel, aj do čisto manuálnych, aby sme slúžili chudobným. Taktiež sa prejavuje v túžbe byť evanjelizovaní chudobnými, ktorí sú „našimi pánmi a učiteľmi“, ako hovorieval svätý Vincent.
3. Láskavosť predstavuje schopnosť kontrolovať hnev pozitívnym spôsobom. Príklad svätého Vincenta nás učí, že hnev môže byť použitý na dobro. Jeho pohoršenie sa nad situáciou chudobných bolo veľkou silou, ktorý ho podnietila k založeniu Spolkov a Dám kresťanskej lásky, Misijnej spoločnosti a Spoločnosti dcér kresťanskej lásky.
Emil Hoffmann