Svetlo za dverami

Neskutočne rada stretávam slnečné osoby. Nemusia hýriť nadmerným entuziazmom alebo sa váľať od smiechu. Nevysávajú energiu z človeka. Naopak, dá sa v nich poprechádzať ako po širokom námestí, bez strachu zo slovného preklepu alebo strápnenia, lebo človeka obdarujú hlbokým prijatím.

Takúto osobu som vyňúrala v lete, keď som bola v istej rakúskej komunite. Najprv to na mňa pôsobilo tajomne, lebo som mala pocit, že idem na audienciu. Direktorka mi s diskrétnym výrazom vysvetlila, že táto sestra (vyše 80-ročná) už viac rokov nechodí medzi sestry do komunity a zotrváva len vo svojej izbe. V istom období nastal pre ňu moment, kedy priznala, že nemá sily kráčať komunitným tempom. Medzi rečou som pochopila, že po prekonaní frustrácie nakoniec prijala svoju realitu. Chcelo to veľkodušnosť aj od komunity.

Navonok niet čo k tomu dodať. To, čo ma vyprovokovalo k chuti o tom napísať, je slnečnosť tejto sestry. Samej, izolovanej, bez priamej účasti na živote komunity. V izbe malej, kde by neurobilo kotrmelec ani dieťa. Nebolo tam cítiť bezmocnosť, naopak. Také niečo, čo tínedžeri nazvú „hustý človek“ – vyrovnaný, silný silou ducha vo veľmi krehkom tele, lebo životný kríž sa spojil s Duchom, ktorý oživuje. Tejto sestre to sálalo z očí a celej jej osobnosti. Je pohyblivá len v rámci svojej izby, ale keď ste s ňou zo dve minúty, po odchode máte chuť zvýsknuť alebo mľasknúť. Lebo jej život nie je suchý, ale pekný ako ornament. Zaujímajúca sa nenútene o dianie v komunite. Neprítomná, a predsa zaangažovaná.

Človek má chuť prísť za ňou zas. Lebo hoci svieca nebýva ukrytá pod posteľou, niekedy je na posteli, už skoro dohorená. Vosku veľa nemá, ale svetla dosť.

Eva Rušinová, saleziánka

foto: flicr.com