Lateránska bazilika bola od čias cisára Konštantína stáročia sídlom pápežov, až kým sa nepresťahovali do Baziliky svätého Petra, čím Lateránska bazilika získala výsadné postavenie v katolíckom svete, ktoré zastáva až dodnes a právom nesie titul hlavy a matky všetkých chrámov mesta (Ríma) a sveta. Lateránska bazilika je tak symbolom jednoty s nástupcom svätého Petra po celom svete.
S Lateránskou bazilikou sa spája aj sen, ktorý mal pápež Inocent III. – vtedy tam pápeži ešte sídlili – o rúcajúcej sa bazilike a o nepatrnom človiečikovi, ktorý ju podopieral, aby sa nezrútila. Tradícia tohto človiečika identifikovala so svätým Františkom. V istom zmysle sa tak Lateránska bazilika stala symbolom obnovy.
Svätý František začul hlas: „Obnov môj chrám (cirkev)“, a tak sa pustil do obnovy Kostola svätého Damiána, no v skutočnosti bol povolaný k oveľa väčšej obnove: Cirkvi; ale najskôr musel obnoviť sám seba (vlastne asi obe obnovy prebiehali súbežne…)
Skutočná obnova Cirkvi sa súbežne deje na troch úrovniach: obnova celej Cirkvi, obnova spoločenstva, do ktorého patrím, a obnova môjho osobného „chrámu“. Veď každý z nás je chrámom Ducha Svätého (1 Kor 3, 16) a neustále potrebuje svoju obnovu. To je tá základná obnova, od ktorej závisia ostatné dve spomenuté úrovne.
Onedlho začneme Rok zasväteného života., ku ktorému nás pozýva Svätý Otec František. Pre nás to môže byť výzvou k obnove – veď „zasvätený život môže prebudiť svet“! Stáročia bola obnova Cirkvi spojená práve so zasväteným životom. Prijmime túto výzvu a nezabudnime – podobne ako to bolo vo Františkovom prípade –, že táto obnova prebieha súčasne na troch úrovniach a začať treba od seba…
Patrik Vnučko