Symfónia lásky – päť nových svätcov
Svätý Otec František v nedeľu 13. októbra 2019 vyhlásil v Ríme za svätých kardinála, tri rehoľníčky a jednu laičku, ktorí osobitným spôsobom svedčili o svojej láske k Bohu a blížnemu. Prinášame ich krátky profil.
Kardinál John Henry Newman (1801-1890)
Newman bol najprv anglikánskym kňazom, spoluzakladateľom tzv. Oxfordského hnutia, ktoré sa usilovalo o zblíženie medzi Anglikánskou a Katolíckou Cirkvou. Po niekoľkoročnej reflexii a vďaka serióznemu štúdiu o počiatkoch kresťanstva, požiadal o prijatie do Katolíckej Cirkvi. Neskôr, keď bol v roku 1879 menovaný za kardinála, okrem iného pred Svätým Otcom povedal: „Priznávam sa, že som sa dopustil mnohých omylov, nemám nič z vysokej dokonalosti, ktoré obsahujú spisy svätých, ale vždy som konal s čestným úmyslom, bez osobných cieľov, ochotný poslúchnuť a prijať napomenutie, s túžbou slúžiť svätej Cirkev a mať dobrú nádej na úspech.“ Newman bol mužom dialógu, zanieteným hľadačom Boha, vyvážený a úctivý; bol aj veľkým teológom a bádateľom cirkevných otcov a usiloval sa vždy nájsť spoločnú platformu.
Dosvedčil to aj bývali anglikánsky primas Rowan Williams, ktorý bol dlhé roky docentom v Cambridge: „Aj anglikáni právom ďakujú za uznanie, ktoré sa Newmanu dostalo,“ pretože on je „mostom medzi Katolíckou Cirkvou a Anglikánskou Cirkvou a šampiónom receptívneho ekumenizmu, ktorý od každej kresťanskej tradície žiada, aby sa spýtala, čo sa môže naučiť od iných denominácií.“
Kardinál Newman kládol dôraz predovšetkým na každodennú svätosť, na svätosť malých vecí, jednoduchých gest, ktoré môže urobiť každý. Svätý Otec František počas svätorečenia v kázni poznamenal, že „je to každodenná svätosť, o ktorej hovorí svätý kardinál Newman, keď povedal: ‘Kresťan vlastní hlboký, tichý, skrytý pokoj, ktorý svet nevidí. Kresťan je radostný, pokojný, dobrý, láskavý, zdvorilý, úprimný, skromný; bez predstierania. Jeho správanie je ďaleko od chvastúnstva a strojenosti, že na prvý pohľad ho možno ľahko považovať za obyčajného človeka.’ (Parochial and Plain Sermons; V, 5)”.
Giuseppina Vanniniová (1859-1911)
Jozefína (Giuseppina) Vanniniová je zakladateľkou Kongregácie dcér svätého Kamila s charizmou starostlivosti o chorých. Malá ťažké detstvo. Keď mala štyri roky, zomrel jej otec a ako sedemročnej jej zomrela matka. Skončila v rímskom sirotinci, v ktorom pracovali sestry vincentky. Keď mala 21 rokov, vidiac ich príťažlivý príklad, vstúpila do ich noviciátu v Siene. Nasledovali viaceré pokusy o rozlíšenie svojho povolania v niekoľkých rehoľných inštitútoch, ktoré jej boli blízke. Keď mala 32 rokov, prišlo k prozreteľnému a rozhodujúcemu stretnutiu s kamiliánom Alojzom Tezzom, ktorý jej pomohol objaviť jej životnú cestu: založiť rehoľu kamiliánok. Svoj život úplne venovala službe chorým na tele i na duši.
Jej charizma je stále aktuálna. Sestra Bernadeta Rosoniová, postulátorka kauzy, dosvedčuje: „Nad utrpením možno zvíťaziť iba s láskou a týmto rozmerom žila naša zakladateľka. Svätý Kamil svojich rehoľníkov žiadal, aby chorým slúžili so srdcom matky a Jozefína Vanniniová svojou ženskou láskou k chorým dokázala žiť svoje duchovné materstvo.“ Táto svätica často opakovala svojim sestrám: „Starajte sa o chudobných chorých s takou istou láskou, akou sa zvyčajne stará matka o svoje jediné choré dieťa.“
Dnes je sestier kamiliánok viac ako 800. Svoje zdravotné strediská majú v dvadsiatich troch krajinách na štyroch kontinentoch. Okrem troch rehoľných sľubov sestry majú aj štvrtý: nikdy neopustiť chorých, ba ani tých s infekčnou chorobou.
Mária Terézia (Mariam Thresia) Chiramel Mankidiyanová (1876-1926)
Matka Mária Terézia pochádzala z juhoindického štátu Kerala a patrila do Sýrsko-malabarskej východnej katolíckej cirkvi. Je známa ako stigmatizovaná mystička a zakladateľka Kongregácie sestier Svätej rodiny.
Už ako 12-ročná zasvätila svoj život Bohu, potom, čo ako 10-ročná neposlúchla rodičov, ktorí ju chceli dať za manželku do vopred dohodnutého manželstva. Po smrti matky sa táto neuveriteľne mladučká žena začala venovať starostlivosti o chorých a zomierajúcich, zasvätiac svoj život Pánovi. V roku 1909 dostala tajomným spôsobom stigmy: v prvej chvíli ich chcela skrývať, aby na seba nepriťahovala pozornosť, ale keď sa správa rozšírila, biskup jej nariadil, aby sa podriadila exorcizmu, ktorý nemal žiaden účinok. Celý život však svoje stigmy tajne skrývala a naďalej pomáhala starať sa o chorých a núdznych.
Sestra Mária bola mystičkou a trpela videniami diablov skoro počas celého života. Mnohí na ňu ukazovali prstom ako na „čarodejnicu“ alebo „posadnutú diablom“, no vďaka jej láske k Ježišovi a trvalému dielu evanjelizácie pri práci s chorými ju dnes môžeme obdivovať ako svätú.
Táto svätica z Keraly je známa po celom svete vďaka svojim charitatívnym dielam a neuveriteľnej láske k posledným v spoločnosti: z tohto dôvodu ju nie náhodou viacerí nazývajú „Matkou Teréziou Indie“. Obetavo sa venovala službe chudobným a chorým každej kasty a náboženského vyznania bez nejakého rozlišovania, ale aj tým, ktorí sú odsúvaní na okraj spoločnosti, umierajúcim. Život Matky Mankidiyanovej bol presiaknutý aj pokáním, modlitbou a pôstom. Rehoľná kongregácia, ktorú založila má dnes asi dvetisíc sestier a dvesto noviciek. Vedú školy, nemocnice, zdravotnícke školy, gymnáziá, hospice, domovy pre mentálne a telesne postihnutých a sociálne centrá. Najúčinnejší medzináboženský dialóg je ich život a svedectvo ich diel.
Dulce Lopes Pontesová (1914-1992)
Pochádza z Brazílie. Keď bola malá, zostala sirotou. Skončila farmáciu a potom ako zdravotná sestra začala pôsobiť koncom 40. a v 50. rokoch minulého storočia vo viacerých dielach v prospech chudobných a vydedencov v meste Bahia. Ako 18-ročná vstúpila do kongregácie Misijných sestier Nepoškvrneného počatia Matky Božej, kde prijala meno Dulce. Jej vzorom bola svätá Terézia z Lisieux: „Aj keď je v mojom malom srdci láska, pre tak veľkého Boha je to málo. Podľa príkladu svätej Terezky si myslím, že sa musia páčiť Dieťaťu Ježišovi všetky malé gestá lásky, akokoľvek malými sa môžu zdať.“
Založila viaceré kresťanské hnutia v Bahii, začala sa starať aj o opustených chudobných v chatrčiach na predmestiach, no niektorí miestni vplyvní politici sa postavili proti nej, preto musela opustiť štruktúry, ktoré pre chudobných založila. Jediné miesto, kde mohla prijímať viac ako 70 ľudí v núdzi, ktorí potrebovali lekársku starostlivosť, bola väčšia hydináreň jej kláštora. Veľmi rýchlo ju zmenila na improvizovanú nemocnicu svätého Antona. Nemocnica mala 150 lôžok, dnes denne prijíma okolo 3000 pacientov. Niektorí ju nazývajú aj brazílskou Matkou Teréziou. Veľmi rýchlo sa stala známou v celej krajine vďaka tomu, že sa s láskou obetavo a nezištne venovala nielen chorým, ale aj najchudobnejším a najbiednejším ľuďom svojej krajiny a bojovala o to, aby im prinavrátila dôstojnosť a zmenšila utrpenie. Poukazovala na sociálnu nerovnosť, ktorá je v krajine viditeľná aj dnes. Starala sa o všetkých: o ženy, mužov, siroty, opustených, odsúvaných na okraj spoločnosti.
Za jej odvážnu a obetavú činnosť pre dobro človeka ju v roku 1988 navrhli ako kandidátku na Nobelovu cenu za mier. V roku 1991 bola hospitalizovaná 16 mesiacov v nemocnici, kde ju navštívil aj svätý Ján Pavol II. Zomrela 13. marca 1992 vo svojom rodnom meste São Salvador da Bahia. Na jej pohrebe sa zhromaždili stovky chudobných a chorých ľudí, ktorí aj týmto spôsobom vydali svedectvo o jej živej povesti svätosti.
Margherita Baysová (1815-1879)
Mohli by sme ju nazvať svätou vedľajších dverí, ako hovorí pápež František. Narodila sa 8. septembra 1815 v kantóne Fribourg v západnej časti Švajčiarska. Bola druhou zo siedmich detí jednoduchých roľníkov a dobrých kresťanov.
Jej život bol veľmi jednoduchý: krajčírka, žena v domácnosti, starostlivá o potreby svojich blížnych, najmä keď išlo o členov jej rodiny a rodnej dediny, bez toho, aby zanedbávala život modlitby. Počas svojho voľného času navštevovala chorých a umierajúcich, pomáhala chudobným, ktorých nazývala božími obľúbencami. Zanietene sa angažovala vo farnosti: vyučovala deti základy náboženstva, venovala sa najmä tým deťom, ktoré boli v materiálnej a duchovnej núdzi. Pre deti, ktoré boli najchudobnejšie, nezištne šila rôzne oblečenie, pravidelne v nedeľu šla s nimi na poobedňajšiu prechádzku ku Kaplnke našej Pani v lese, kde sa s nimi hrala a modlila. Deti si ju tak obľúbili, že ju volajú krstnou. Vo farnosti chystala budúce nevesty a matky na manželstvo. V tomto zmysle možno hovoriť o jej svätej každodennosti: nestala sa rehoľníčkou, radšej zostala slobodnou a bola členkou františkánskeho svetského rádu.
V roku 1853 jej objavili na črevách nádor, ale prosila Pannu Máriu, aby na jej orodovanie bola uzdravená. Uzdravila sa 8. decembra 1854, v deň, keď pápež Pius IX. vyhlásil dogmu o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie a odvtedy sa jej každý piatok a počas Veľkého týždňa objavovali stigmy na tele. Spojená s Ježišom Margherita obetuje svoje utrpenie v intimite a tichu svojej izby, ďaleko od pohľadov ľudí. Po lekárskom vyšetrení biskup Étienne Marilley potvrdil mystický pôvod jej stigiem. Radikálne sa jej zmenil život, ktorý teraz zamerala na trpiaceho Krista. V posledných rokoch bolesti boli čoraz väčšie, ale všetko trpezlivo znášala a úplne sa zverila Pánovej vôli. V tejto atmosfére si zložila aj krásnu modlitbu: „Ó, svätá obeť, pozvi ma k sebe; je to správne. Nepozeraj na moje odpudenie; daj aby som na mojom tele doplnila to, čo chýba tvojim utrpeniam. Objímam kríž. Chcem zomrieť s tebou. Do rany tvojho svätého Srdca chcem vdýchnuť svoj posledný dych.“ Zomrela v piatok 27. júna 1879, v oktáve sviatku Božského Srdca Ježišovho.
Štefan Turanský, SDB
Foto: RV